Dobrodružstvá korona ultrabežcov - 50 kilometrov cez Považský Inovec
Monika Kusendová
Táto jeseň bežcom príliš nepraje. A vlastne s výnimkou leta je celý rok jednou veľkou blokádou športových podujatí. A tak, keď sa nemôžete zúčastniť pretekov, vymyslíte si aspoň vlastnú výzvu. Čo tu ešte nebolo? Čo sme tento rok ešte neodbehli? Koľko desiatok kilometrov by sme si tak mohli naložiť? Koľko kopčekov by to znieslo? A keď sme sa dostali až sem, čo sme vlastne ešte nikdy v živote v kuse neodbehli? A tak, zavaľme si tú pajdu!
Predtým, ako nás na Inovci pohltila hmla :)
Bude to pestrý beh...
Dali sme sa na to štyria. Nik sa príliš nebránil. Akurát sme sa rozhodli, že tých 46 kilometrov na mape musíme jednoznačne predĺžiť. Keď to bude viac než 50, nevadí. Naša trasa začína v sobotu 17. októbra okolo 10. hodiny doobeda na Zelenej vode. Počasie je také. Not great, not terrible. Čakali sme horšie. Plní odhodlania a chuti na kilometre spojené so zážitkami sa rozbiehame po hrádzi smerom na Beckov. Dohodli sme sa, že chceme na začiatok udržiavať tempo okolo 5:40 – 5:50. A potom uvidíme, kde si čo môžeme dovoliť. Hrad vidno už zdiaľky. Jeho ruiny sa črtajú na pozadí jesennej oblohy. Už storočia. Nevnímajú tok času. Zato my vnímame, ako rýchlo nám ubehlo prvých 5 kilometrov. Štveráme sa popri hrade a odbočíme po poľnej ceste smerom na Selec. Ešte predtým nás však čaká fajn prevýšenie. A je to tu. Sranda skončila. Hory, lesy, bahénko, mokré lúky, sem-tam šmyk, sem-tam špinavý frkanec na bundu, sem-tam dychčíme do kopca alebo preliezame spadnutý strom či potok. Ani sa neupokojujeme vedomím, že už len vyše 40 kilometrov. Vychutnávame si to naplno. Veď preto sme sem šli. V Selci nás povzbudzujú miestni. Dnes tadiaľ mal viesť pretek. Od hradu k hradu. Mal... Nakoniec sa nemohol konať, lebo korona straší na každom rohu. Športovcov podľa všetkého viac, než ľudí v supermarketoch... Ale bežcov tu domáci predsa len vidia. Aj keď len štyroch.
Najstrmší kopčisko v okolí
Nepotrvá dlho a priblížime sa k Inovcu. Tento kopčisko v rovnomennom pohorí + pridaj prídavné meno Považský, je viac ako kiláč vysoký (1042 m n.m.) Nevieme sa dočkať zdolávania prevýšenia. Nopred úplným vrcholom nás čaká checkpoint Chata pod Inovcom. Motivácia v podobe čaju či kofoly bude hnať vpred rýchlejšie. Kopec je strmý a tiahly, skvele otestuje nohy aj pevnú vôľu. Je celkom výkon udržať tu tempo pod 7 minút na kilometer. Najprv si zo seba robíme srandu, ako dlho potrvá, kým prejdeme do chôdze, ale nakoniec vydržíme celkom dlho a kráčame až vtedy, keď je to naozaj efektívnejšie. No a potom nám chvíľku trvá, kým sa zase rozbehneme. Do kopca sa chce málokedy.
Z chaty pod Inovcom sa vyliezalo trošku ťažšie :)
Hmlový súmrak
Hore nás obalí do svojho plášťa hmla a my zrazu máme pocit, že bežíme nejaký nočný pretek. Súmrak padá, hoci nie je ešte ani obed. Veľa toho pred sebou nevidíme. Len tušíme, že chata sa blíži. A naozaj,niečo pred 20. kilometrom behu zrazu vystúpi z hmly. Prístav pre turistov i v časoch korony. Vďaka veľkej terase. Láka to tu zotrvať dlhšie, ale vonku je zima a nesmieme úplne stuhnúť. Máme toho pred sebou ešte veľa. Tak šupneme pár čajov, limonády, kofoly, hroznový cukor, quaranu a poďme pokračovať. Tuná hore je už pekná kemra. Ako sa štveráme na vrchol, vidíme aj prvý sneh tejto zimy, aj keď je vlastne ešte len jeseň...
Považské Dereše
Z Inovca potom cesta pokračuje na Panskú Javorinu. To je tiež pekný kopčisko a navyše tam vraj vždy aj fajnovo fúka. Čiže aj tuná je človek vďačný za tempíčko pod 7 minút na kilometer. Podobne, ako v Nízkych Tatrách majú lokalitu Dereše, kde ťa vietor doslova zhodí z nôh, na Považskom Inovci majú Panskú Javorinu. Zastaň a zamrzneš. Tak dajme vodu, oriešky a valme ďalej! Dole sa ide o čosi lepšie a hlavne rýchlejšie.
Čas zrýchliť
Rýchle zbehy a rovinky pokračujú až do dedinky Kálnica. Zakončí to strmý lyžiarsky svah, na ktorom si prídu na svoje najmä kolená. Ale zisťujeme, že ich máme celkom fajn. A tempo sme naozaj vytunili, na to, že sa blížime ku 40. kilometru, nás to až desí. 4:40-4:50. Mali by sme sa upokojiť. Lebo nasleduje asfaltový úsek a potom ešte nejaké menšie kopčeky, aby sme sa neopustili... Ale nie, cca 3-kilometrový úsek cez dedinu nám ubehne vcelku rýchlo a v stále dobrej nálade. Ani nevieme ako a sme znova späť na lesných úsekoch. A navyše, na polceste do Beckova nás čaká aj príjemná náhodná občerstvovačka. Hroznový cukor vo svojej prirodzenej podobe. Vinohrad so šťavnatými bielymi, modrými či ružovými plodmi. Takémuto pohosteniu sa nedá odolať. Tak si teda dzobneme a pokračujeme ďalej. Pred nami sú ešte mierne lesné kopčeky. Už sa nám príliš nechce, ale utešujeme sa vedomím, že už ostáva len nejakých 10 kilometrov. A tých 50 kilometrov sa nám podarí zdolať!
Naháňačka za cieľom
A sme v Beckove. Znova chvíľu asfalt. Ale čochvíľa sme späť na hrádzi, vedúcej k nášmu štartu aj cieľu na Zelenej vode. Ale veru, musíme uznať, tento posledný úsek sa nám zdá zvlášť dlhý. Dlhší, ako na začiatku. Tuná tých 5 kilometrov ubieha akosi pomalšie. Je to zvláštny jav, lebo tempo máme dosť psychopatické na to, že sa blížime ku 50. kilometrom. 5:20-5:30. Fajn, ale už si želáme sedieť v aute a dať si niečo väčšie pod zub. Navyše začalo asi 3 kilometre pred cieľom pršať. Najhoršie, že nás to už ani neserie, vnímanie sa akosi spomalilo. Ale uvedomujeme si, že na záver by sme neradi úplne premokli, tak mozog ešte vyšle nohám spomalený signál, aby zrýchlili. Možno sa to ešte o kúsok podarilo. Možno kilometer do konca. Pri každej odbočke si povieme, že tá nasledujúca bude už tá naša,vedúca ku parkovisku s naším autom. Ale prd, minieme ich takto aj desať. Zaujímavé, ako rôzne dlhýmôže byť jeden kilometer... Vždy ma to fascinovalo... Psychika dokáže pekne tvarovať všetkyfyzikálne veličiny.
Dali sme to, poďme jesť!
Ale tak, nakoniec sme sa dožili a tá jednásta odbočka je naša. Stočíme to na ňu a zbierame posledné zvyšky energie, aby sme čo najrýchlejšie dobehli ku autu. Hodinky ukazujú 53 kilometrov a 200 metrov za čistý čas behu 6 hodín aj 10 minút. S prestávkami na občerstvenie zhruba o hodinku viac. Prevýšenie približne 1732 metrov.
.png)
Ani to tak nebolelo :-)
Vydýchame sa, radostne si všetci ťapneme, zložíme sa do teplých útrob auta, napijeme sa a pustíme do toastov, ktoré na nás čakajú ešte od rána. Dnes to bol pekný prepal, to budeme dojedať ešte večer. A naozaj. Nevieme sa dožrať. Najprv vývarík na upokojenie vytrasených vnútorností, potom rezeň so zemiakmi a ešte chuť na orieškovú Milku, z ktorej neostane ani kocka navyše. „Mňam, život bežca je fakt sladký,” hovorím si, keď po náročnom dni vegetím vo vani a viem, že som zo seba dala maximum. Aj nabudúce, bolo to fajn :)
.jpg){kind=logo}
