Kia Fjällmaraton 2026 od Tomasza
23.08.2026 17:48
Desať hodín a trinásť minút. Toľko času potrebujem na zdolanie presne sto kilometrov s prevýšením takmer tritisíc štyristo metrov v rámci pretekov Kia Fjällmaraton, ktoré sa konajú každý rok koncom júla vo Švédsku, v regióne Jämtland.
Ako bežec som si dobre vedomý, že v dnešnom extrémne rýchlom trailovom svete je to výsledok, ktorý za normálnych podmienok nemá veľkú hodnotu. Ale keďže väčšiu časť trasy sa brodím v bahne, ktoré občas vôbec nechce vypustiť zo svojho objatia moje tenisky ponorené hlboko v jeho hlbinách, o plynulom behu v takýchto podmienkach nemôže byť ani reč. Obrovské úsilie, ktoré vkladám do záchrany topiacich sa topánok a občas aj samého seba, teda účinne vyčerpáva moju energiu, ktorú konzistentne dopĺňam zmesou športovej výživy.
Lenže bezedné blato, v ktorom sa snažím neutopiť, je jedna vec, druhá zase šmykľavé skaly, na ktorých sa mi po prvom veľmi bolestivom páde rozsvietila červená kontrolka. Tá, signalizujúc hroziace nebezpečenstvo, ma núti spomaliť a takýmto spôsobom ma v okamihu nielen zbavuje všetkých mojich ilúzií o tom, že prekonám celú trasu v čase, ktorý som si stanovil, ale predovšetkým mi pripomína hlavný dôvod mojej prítomnosti na tomto podujatí. S pokorou teda akceptujem pravidlá dnešnej hry, ktoré stanovila drsná severská príroda, snažiac sa však bežať čo najrýchlejšie všetky úseky, na ktorých cítim, že topánky sa aspoň trochu držia podkladu.
Zo športového hľadiska je to dosť frustrujúce, no ultra nie je len o pretekaní. Je predovšetkým o akceptácii skutočnosti, že existujú sily vo svete väčšie než naše egá, ktorým sa chtiac-nechtiac musíme podriadiť, čo však v bežnom živote veľmi často schádza na úplný okraj záujmu...
...Takisto ako môj plánovaný výsledok na dnešnom preteku. To mi ale vôbec neprekáža. Som tu totiž z vlastnej nenútenej vôle, od samého začiatku motivovaný stúpať hore iracionálnou potrebou objaviť to, čo sa nachádza za každým ďalším vrcholom, na ktorý práve vystupujem, a kochať sa výhľadmi, ktoré by sa z nich rozprestierali... keby nebolo neúprosnej poroty zloženej z celého panteónu severských bohov. Totiž práve ona sa tesne pred začiatkom podujatia rozhodla ukryť pred bežcami celú scénu dejiska dnešných pretekov za hustú stenu oblakov a silného dažďa, pôsobiacich spolu ako divadelná opona.
Skrývajúc sa teda hlboko vnútri mojej nepremokavej bundy pred hustým dažďom, postupne robím malý bežecký krok buď za trochu väčším, alebo ešte menším krokom. Takýmto spôsobom zdolávam postupne fjäll za fjällom (v severských jazykoch slovo fjäll znamená horu), dúfajúc pritom, že Thor a celá jeho božská družina napokon zmiernia svoj rozsudok, vďaka čomu sa mi konečne podarí zachytiť aspoň letmý pohľad na doposiaľ úplne neznáme mi okolie.
Zatiaľ však je zahalené ťažkou olovenou oponou, čo spôsobuje, že intuitívne pociťujem vlastnú bezvýznamnosť uprostred nekonečného priestoru, ktorý ma obklopuje. Priama konfrontácia s prázdnotou ma prirodzene núti k sebareflexii, o to intenzívnejšej, že, absolútne nikým nerušený, sa nachádzam priamo v srdci škandinávskej divokej tajgy. Ponáram sa teda hlboko do vlastného vnútra, kde schovávam pred svetom všetky svoje hriechy, s ktorými sa práve teraz, zoči-voči stupňujúcemu sa pocitu úzkosti, snažím zmieriť. Ukladám tam aj všetky svoje existenčné dilemy, ktoré sa takisto snažím vyriešiť. Čelím totiž typickej samote ultrabežca - zvláštnemu stavu, ktorý som už veľakrát zažil, no ešte nikdy tak výrazne počas žiadnych z tých najväčších komerčných bežeckých podujatí.
Učasť totiž na akejkoľvek takejto masovej bežeckej akcii to pre mňa neustály tlak posúvať sa čo najrýchlejšie dopredu. To paranoidný strach koristi, ktorá sa celý čas pozerá za seba, ale občas aj chamtivý hlad vlastného ega. To iracionálna tenzia a bremeno nesené v bežeckej veste, ktorých hmotnosť ma tlačí do zeme. To rozpustenie vlastného „ja“ v hlbinách oceánu nekonečného množstva štartových čísel. To je nebezpečná hra, v ktorej, takisto ako v ruskej rulete, existujú len dve riešenia: buď obrovské sklamanie alebo úspech.
V konečnom dôsledku sú to však chvíle stlačené do niekoľkých hodín, z ktorých v pamäti zvyčajne po preteku ostáva nasledujúci obrázok: v strede fotky krásne retušovaný ja a až ďaleko v pozadí takmer neviditeľná príroda.
Práve preto sa snažím pravidelne zúčastňovať komornejších podujatí, aby som zmenil perspektívu uvedenej fotografie. Aby som naschvál mohol znížiť rýchlosť a takýmto spôsobom pribrzdiť trošku vlastné športové ambície. Aby som sa napriek mojej náchylnosti k súpereniu aspoň na chvíľu popozeral okolo seba. Aby som vôbec nepočúval vlastné ego, ktoré mi neustále šepká do ucha, že dokážem predbehnúť svoj vlastný tieň, ktorý hádžem na zem. A nakoniec, aby som mohol zastaviť stopky na svojich bežeckých hodinkách aspoň na chvíľu. Úplne stačí, že mi neustále odmeriavajú čas počas môjho šialeného behu životom.
Zarezervovaný totiž exkluzívne len pre mňa dokonca aj ten najkrajši pohľad do vlastného vnútra, mi úplne stačí, aby som získal tak potrebný odstup od seba, dobil baterky a s čistou hlavou sa vrátil nielen do bežného života, ale takisto s obrovským elánom a správnym prístupom znova k behu a tréningu.
V tomto kontexte, ale aj v ďalších oblastiach, Fjällmaraton splnil všetky moje očakávania. Napriek a možno práve vďaka nepriaznivému počasiu a podmienkam, som vo Švédsku dostal viac, ako som si prijal. Domov som sa totiž vrátil plný dojmov, nádherných obrazov drsnej prírody, vône chladného, vlhkého severného vzduchu a ďalších inšpirácii v prístupe k životu od Švédov, ktorí zďaleka nie sú takí rezervovaní, ako by sa na prvý pohľad mohlo zdať.
Hlavne však som sa vrátil s pokojom v duši a výrazným pokrokom v hľadaní skutočného seba. Lebo ultra, úplne vyzute z marketingovej kože, je nielen krutým športom po fyzickej stránke, ale predovšetkým po tej mentálnej. Je totiž zrkadlom duše, ktorú nám, ultra bežcom, vždy bez servítky ukáže.
Ďakujem všetkým, ktorí mi držali palce, a Slovak Ultra Trail za podporu a možnosť reprezentovať Slovensko na medzinárodnej scéne.
