Grossglockner Trail 75km

Vanda Jenejová

Bežať pod najvyššou horou Rakúska bol vždy taký môj malý sen a samozrejme, že to nebolo nič nedosiahnuteľné. Pred pár mesiacmi som videla na Slovak Ultra Trail súťaž o štartovné na GGUT a tak som si povedala, že prečo nie. Kedže som nikdy nič takéto nevyhrala, tak som ani nedúfala, že by som mohla. Ale keď mi na druhý deň Ľubka písala, že som vyhrala a že akú trať by som chcela bežať, tak sa to už všetko začínalo rysovať.

Príprava na GGUT nebola ničím výjnimočná. Predsa som si povedala, že si idem len zabehať, tak presne tak som sa na to všetko aj pripravovala, len som tak pobehovala ako a koľko sa mi chcelo (možno niekedy až moc :D).

Do Kaprunu sme vyrazili už vo štvrtok z Bratislavy, čo je cca 5 hodín cesty. Nešla som sama, predsa na takúto „dovolenku“ musí mať človek parťáka. A ja som mala parťáka, spolubehača a šoféra v jednom. A keďže len pred dvoma týždňami si odbehol svoju prvú stovku, tak to vzal ako výlet a dohodli sme sa, že pobežíme spolu. Kaprun je pekné malé turistické mestečko pri jazere Zell Am See. Z ubytka sme mali výhľad na hory a šípili sme, že tade určite pobežíme (a aj sme pobežali).

V piatok ráno sme šli pre čísla, a pozrieť cieľ a GGUT expo. Veľa ľudi po kope, teplo a krásne výhľady. Nechceli sme sa unaviť, tak sme radšej šli do Zell Am See odbehnúť si posledných 5km pred pretekom a vyvaliť sa na breh jazera a len tak nič nerobiť. Večer už boli prípravy v plnom prúde, posledné úpravy viest. Prebaľovanie a dobaľovanie a nerozhodnosť, či zobrať jednu, či dve bundy. Nikto nevedel s istotou, ako sa môže počasie zmeniť. Posledná kontrola povinnej výbavy (ktorá bola oveľa menšia ako u nás vďaka bohu) a okolo 21.00 sme zaľahli s budíkmi nastavenými na 1.45.

Sobota ráno, budík vyzváňa a ja som v strese, že čo sa deje. RACE DAY. Milujem tieto rána, lebo viem že po nich nasleduje krásny dlhý deň. Niečo sme zjedli a vybrali sme sa za splnu mesiaca na parkovisko, kde bol aj cieľ, kde čakali autobusy smer štart Kals am Grossglockner. Cesta trvala vyše hodiny. Na štarte bol veľký stan a dala sa tam kúpiť káva a niečo na jedenie. Ja som samozrejme ako pred každým dlhým pretekom chodila na záchod každých 5 min :D, už som chcela vyraziť a videť, čo nás čaká. Tak som sa takto pol hodinku prechádzala a sedela bez rozprávania s prispatými očami a myšlienkami, či začať bežať v bunde, či nie. Bolo okolo 13 stupňov, bundu som si nechala aj keď ma stále pokúšala myšlienka dať si ju dole. Ultra nerozhodnosť tu vždy bola a bude :D

V stane pred štartom sme stretli aj Adriána Grünerta, ktorý bol ubytovaný v Kals. Popriali sme si šťastie a že určite sa vidíme v cieli (na trati nie, lebo však Adrián lieta). Ja nababušená v bunde, tak isto aj Majo a Adrián v tielku a spoločne sme vykročili na štart. Prvé kilometre sa šli ľahko, aj keď bolo ešte šero (štart bol o 5.00).

Po pár km začalo prve stúpanie. Už bolo na čase, predsa sme na prvých 12 km mali nastúpať cca 1500+. Ale išlo sa nám fajn s krásnymi výhľadmi na zasnežené kopce. Koniec stúpania bol na Stüdlhütte (2800 m), kde sme videli najkrajší východ slnka. Chcela som tam ostať, sadnúť si, dať si pomalé raňajky a ísť ďalej, kedy sa mi zachce. Za Stüdlhütte nasledoval krásny, technický, ale veľmi behateľný zbeh a až po 25km to išlo hore dole príjemne behateľne aj nebehateľne po lúkach aj skalách. Po 25 km sme došli do Kals (z tade sme aj štartovali). Prvá veľká občerstvovačka, rýchlo sme si dali nejaké ovocie, tyčinky hammer, colu a šli sme ďalej. Nerada trávim čas na občerstvovačkách. Som rada, že aj Majo je taký a že nepotrebuje vyjedať chleby ani nič teplé. Proste iba sme doplnili energiu na ďaľšie kilometre a šli sme.

Vedeli sme, čo nás čaká, predsa sme už tade raz išli pred cca 4 hodinami, a vtedy to na mňa došlo. Začala sa časť, ktorú nemám rada, a to je tiahle behavo-nebehavé stúpanie. Naklonená rovina, ktorú som preklínala. Tak sme si zabehli od jednej fáborky k druhej a potom krokom a zase a zase a zase. Cítila som sa ako slimák a už som sa tešila na ďaľšie stúpanie. Pomaly sme sa došmatlali na 37. km do Kalser Tauernhaus, kde na občerstvovačke mali vodu a pivo (v podstate to bolo dostačujúce, keďže ja si vždy beriem 2-3 tyčinky), ktoré sme si samozrejme zobrali aj do fľašky. Pokračovali sme v naklonenej rovinke, ale teraz sme šli traja, pripojil sa ku nám pán chorvátskej národnosti v compressport oblečku, ktorý podľa jeho rozprávania má rád technické zbehy (to som vedela, že dlho spolu nepôjdeme, ja sa chcem kochať a nie zabíjať predsa :D). Druhé veľké stúpanie začalo na cca 39. km (stále sme sa pohybovali v cca 2000 m n.m.). Toto stúpanie šlo ťažšie, ale stále to išlo lepšie, ako po rovinke. Tak sme došli na Kalser Tauern (2518 m n.m.) a odtiaľ technickým zbehom na občerstvovačku Berghotel Rudolfshütte na 44. km, čo bolo očividne turisticky obľúbené miesto s lanovkou (samozrejme) a chatou. Doplnili sme vodu a kolu a šli s myšlienkou, že ďalšia bude až na 57. km, čo bolo v tom neskutočnom teple dosť ďaleko.

Ďalší a teda posledný veľký stupák mal byť náš už teraz veľmi známy Kapruner Törl (2639 m n.m.). Teplo začalo byť neznesiteľné (ja milujem teplo, predsa som trailovo vyrástla na Kanároch, ale toto teplo bolo iné, sama som nechápala, ako ma to tak mohlo prekvapiť) a nadmorská výška vzrastala spolu s našou únavou. Výstup na Kapruner Törl bol únavný, všetci sme sa pohybovali ako walking dead a samozrejme, vodu sme už nemali a svah, na ktorom bolo stúpanie bol suchý, bez prameňov. Skaly okolo boli biele s trblietavými odleskami a snehom, ktoré to robili ešte ťažšie. Ale nakoniec sme vyšli a bol to úžasný pocit. Lenže keď som videla zbeh, tak som vedela, že tu sa to ešte nekončí. Áno, bolo to cca 800 m dlhého kamenito-snehového zbehu, na ktorom všetci padali, po riti sa kĺzali a nadávali spolu s nami.

To, že sme prešli iba 2 km za asi 40 minút bolo smutné :D a nevedela som si predstaviť, ako sa po tých skalách a snehu dostanem do cieľa. Od tohto momentu to mal byť iba zbeh, no FIGU BOROVÚ. Bolo to oazoidné, suché, teplé, pahorkaté a nekonečné klesanie s kameňmi a šutrami.

Po prebehu okolo nekonečného jazera s tyrkysovou vodou sme dobehli na priehradu a tam nás čakala naša vytúžená občerstvovačka a konečne aj sľúbený zbeh. Už som začínala byť na tom morálne lepšie - to preto, lebo som konečne mohla behať. Už to nebolo len cupitanie a šmýkanie a kĺzanie. Konečne sme bežali a ja som bola šťastná. A tešila som sa na asfalt, ale asi len minútu. Po tom, čo sme išli po ňom viac ako 500 metrov, ma radosť prešla. Posledných 15 km do cieľa, to bol krásny pocit. Posledné technické časti, zbehy, ktoré boli konečne behateľné a my sme začali predbiehať ľudí. Posledná občerstvovačka 8 km od cieľa a pahorkatá cestička parkom. Tu som dostala silu, lebo som konečne zacítila cieľ. Išli sme celkom rýchlo a obiehali sme dosť veľa ľudí. Pomaly sme prichádzali do Kaprunu, kde bolo teplo ako v Bratislave na námestí v strede leta. Ľudí pribúdalo, tlieskali a povzbudzovali. Je to super vidieť, že to tam tým žije, lebo u nás sa to až takto nevidí. Keď som videla tabuľku 1 km do cieľa, neverila som, že to psychicky v ten deň dokážem.

Posledný kilometer bol úžasný. Do cieľa sme dobehli s Majom s časom 13:25, čo nie je úžasné, ale ten pocit bol. Lebo tento pretek bol vybojovaný a dobehli sme spolu. Vraveli, sme si, že nikdy viac. Ale už ma pokúšajú v hlave myšlienky, aké by to bolo zabehnúť si tam stovku. Je to sakra ťažké. Ale práve to je to, čo nás na tom baví, nie?

V cieli sme sedeli asi tak hodinku s nohami v bazéne a s pivom v ruke, a s Adriánom, Peťom a Majom sme hodnotili trať :D

Bola to ďalšia super skúsenosť, za čo veľmi ďakujem Slovak Ultra Trail, Radovi a Ľubke ;)

Článok bol zverejnený so súhlasom autora.

Foto: Vanda Jenejová a Sportograf