Behať po chorvátskych kopčekoch je tiež fajn. :-)
Často som počúvala o chorvátskom preteku Istria 100 by UTMB, až sme sa rozhodli tento rok ísť do toho. Jasné, že najdlhšiu trasu. :D
Výlet som skúsila spestriť – ponúkla som mojej Zuzke narodeninový darček – odbehnúť si na 20tku 20tku a vyšlo to súhlasila a plány sa rozbehli naplno.
Najprv som bola sklamaná, že nám nevyšlo ubytovanie priamo v centre diania – mestečko UMAG, ale po príchode do Savudrije som okamžite zmenila názor a toto miesto si veľmi obľúbila. Kúsok od pláže s romantickým majákom a tichou promenádou nám ponúklo Chorvátsko v plnej nádhere.
Cestovanie s mládežou bolo veselé, neraz sme riešili binárne kódy a počet riadkov v programe a občas sme rozmýšľali, kto z nás je ten „divný“.
V piatok dostali reprezentačnú úlohu – zaniesť nám dropbagy na miesto činu a zvládli to výborne, v Buzete sme si ich našli. :D
Spoločná cesta na miesto štartu v Labin bola plná údivu, nakoľko sme si vybrali cestu pomedzi údolie a mestečká, ktoré sme na druhý deň míňali už na trati. Po príchode na štart bolo času tak akurát na pár foto so slovákmi, ktorí sa tiež vydali na najdlhšiu trasu 100 míľ. Moderátor s unikátnym kohútom na hlave avizoval, že na najvyššom vrchu trate – Vojak (1401mnm) sa v noci očakáva -3°C, čo nás trochu nastrašilo. Zdolali sme ho tesne pred polnocou. Počas výstupu sme hľadeli do údolia na rozľahlú nočnú Rijeku, ktorá nám neraz zastavila nohy.
Úvod preteku sa mi ťažšie rozbiehalo a trvalo mi pár kilometrov (rozumej 50km), kým som si našla svoje tempo. To už som však išla sama, nakoľko sa moja polovička rozhodla trasu si viac užiť a vychutnávať východ slnka som stihla na vrchole, kde nás čakala vatra s ponukou rôznych domácich nápojov. Stále neviem, či to bola oficiálna občerstvovačka.
Často som bola na trati sama, čo sa však radikálne zmenilo po štarte trate 42K, keď ma doslova zaplavili bežci plní energie a džavotania. Zozačiatku som sa hnevala, nakoľko mi tento ruch zrovna nepasoval, po čase som si však našla niečo pozitívne – moje telo sa začalo prispôsobovať okolitému tempu a mne sa páčilo, že vládzem držať krok s čerstvými bežcami na trati. S mnohými som dobiehala až do cieľa.
Moja lenivosť a nedôslednosť mi spôsobovala starosti, nakoľko som nebola schopná nájsť na občerstvovačkách nič, čím by som sa poriadne zasýtila, a tak som išla z veľkej časti na banánoch, pomarančoch, úžasných sušených figách a občas chorvátsky biely chlieb. Bolo to málo, čo som svojmu telu dožičila a do cieľa som prišla dosť vyčerpaná. Bolo to tesné. Úžasný pocit, mať v cieli dcéru, ktorá sa o Vás postará. Keď píšem tieto riadky, uvedomujem si, že už nie som najmladšia a ktovie, koľko mi telo ešte dovolí takéto výkony podávať. No kým sa nesťažuje, asi s ním budem držať krok aj tam hore, v hlave. :-)
Zopár čísel: bavia ma čísla a štatistiky. Ja som tú jednu práve prekonala. Pred štartom mi avizovalo predpokladaný čas v cieli 26:02, s čím by som bola viac-menej spokojná. Ja som toto číslo však dokázala znížiť na 24:28 a tak sa teším, že to tentokrát vyšlo. Štatistiky budú musieť trochu poupraviť. :D
Na druhý deň nás čakal support pre Zuzku, ktorej sme ohovorili celú trasu, až mi jej bolo chvíľami ľúto. Tých jej 20 km sme totižto išli aj my v závere našej trate. O to väčšie prekvapenie nám pripravila, keď dobehla do cieľa za 1:55 s úsmevom na tvári a slovami, že to bola úžasná trasa a rozprávala nám, čo všetko na trase videla, čo sme my po 150km už vôbec nevnímali. Som na ňu hrdá
Či aj o rok, je ešte ďaleko, s isotou však vieme, že spomienky a zážitky v nás budú dlho žiť. :-)
Ďakujem, že môžemBehať po chorvátskych kopčekoch je tiež fajn. :-)
Evka Mareková
Často som počúvala o chorvátskom preteku Istria 100 by UTMB, až sme sa rozhodli tento rok ísť do toho. Jasné, že najdlhšiu trasu. :D
Výlet som skúsila spestriť - ponúkla som mojej Zuzke narodeninový darček - odbehnúť si na 20-ku 20-ku a vyšlo to súhlasila a plány sa rozbehli naplno.
Najprv som bola sklamaná, že nám nevyšlo ubytovanie priamo v centre diania - mestečko Umag, ale po príchode do Savudrije som okamžite zmenila názor a toto miesto si veľmi obľúbila. Kúsok od pláže s romantickým majákom a tichou promenádou nám ponúklo Chorvátsko v plnej nádhere. Cestovanie s mládežou bolo veselé, neraz sme riešili binárne kódy a počet riadkov v programe a občas sme rozmýšľali, kto z nás je ten „divný“. V piatok dostali reprezentačnú úlohu - zaniesť nám dropbagy na miesto činu a zvládli to výborne, v Buzete sme si ich našli. :D
Spoločná cesta na miesto štartu v Labin bola plná údivu, nakoľko sme si vybrali cestu pomedzi údolie a mestečká, ktoré sme na druhý deň míňali už na trati. Po príchode na štart bolo času tak akurát na pár foto so Slovákmi, ktorí sa tiež vydali na najdlhšiu trasu 100 míľ.
Moderátor s unikátnym kohútom na hlave avizoval, že na najvyššom vrchu trate - Vojak (1401 m n.m.) sa v noci očakáva -3°C, čo nás trochu nastrašilo. Zdolali sme ho tesne pred polnocou. Počas výstupu sme hľadeli do údolia na rozľahlú nočnú Rijeku, ktorá nám neraz zastavila nohy. Úvod preteku sa mi ťažšie rozbiehalo a trvalo mi pár kilometrov (rozumej 50 km), kým som si našla svoje tempo. To už som však išla sama, nakoľko sa moja polovička rozhodla trasu si viac užiť a vychutnávať.
.jpg)
Východ slnka som stihla na vrchole, kde nás čakala vatra s ponukou rôznych domácich nápojov. Stále neviem, či to bola oficiálna občerstvovačka. Často som bola na trati sama, čo sa však radikálne zmenilo po štarte trate 42K, keď ma doslova zaplavili bežci plní energie a džavotania. Zozačiatku som sa hnevala, nakoľko mi tento ruch zrovna nepasoval, po čase som si však našla niečo pozitívne - moje telo sa začalo prispôsobovať okolitému tempu a mne sa páčilo, že vládzem držať krok s čerstvými bežcami na trati. S mnohými som dobiehala až do cieľa.
Moja lenivosť a nedôslednosť mi spôsobovala starosti, nakoľko som nebola schopná nájsť na občerstvovačkách nič, čím by som sa poriadne zasýtila, a tak som išla z veľkej časti na banánoch, pomarančoch, úžasných sušených figách a občas chorvátsky biely chlieb. Bolo to málo, čo som svojmu telu dožičila a do cieľa som prišla dosť vyčerpaná. Bolo to tesné. Úžasný pocit, mať v cieli dcéru, ktorá sa o Vás postará. Keď píšem tieto riadky, uvedomujem si, že už nie som najmladšia a ktovie, koľko mi telo ešte dovolí takéto výkony podávať. No kým sa nesťažuje, asi s ním budem držať krok aj tam hore, v hlave. :-)
Zopár čísel: bavia ma čísla a štatistiky. Ja som tú jednu práve prekonala. Pred štartom mi avizovalo predpokladaný čas v cieli 26:02, s čím by som bola viac-menej spokojná. Ja som toto číslo však dokázala znížiť na 24:28 a tak sa teším, že to tentokrát vyšlo. Štatistiky budú musieť trochu poupraviť. :D Na druhý deň nás čakal support pre Zuzku, ktorej sme ohovorili celú trasu, až mi jej bolo chvíľami ľúto. Tých jej 20 km sme totižto išli aj my v závere našej trate. O to väčšie prekvapenie nám pripravila, keď dobehla do cieľa za 1:55 s úsmevom na tvári a slovami, že to bola úžasná trasa a rozprávala nám, čo všetko na trase videla, čo sme my po 150 km už vôbec nevnímali. Som na ňu hrdá.
