Julov malý návrat na Transylvania 100k
Julo Kaľavský
Organizátori avizovali veľmi ťažké podmienky súvisiace s enormným množstvom snehu vo výškach nad 2000 m n.m. Dokonca posúvali o polhoďku všetky stoplimity. Medziročne som vedel, že som o čosi lepšie pripravený ako pred rokom, keď som pripravený nebol vôbec.
Na štart som sa postavil s Oskarom dve minúty pred piatou s cieľom dobehnúť pod 20 hodín. Na čiare už stáli všetci a nebolo sa ako dostať do zadnejších radov, tak sme vybehli z prvého radu. Prvé tri kilometre po ceste hore dolinou som si išiel pokojne päťkové tempo, akonáhle sme vkročili do prvého stúpania, roztiahol som palice a odvtedy ich nezložil. Na 13. km CP1 (cca 1600 m n.m.) mi rumunskí šraci a čaje naplnili bidóniky, ja "ona ľúbi pomarančeee" a davaj zase do snehu a hajde do 900+. Po chvíľke si hovorím, pozdravím Rada dajakou fotkou, bo musí byť zo mňa nešťastný, jak promo zanedbávam a Livetrail notifikácia píše, že som trinásty. Hm, ta to tu toho roku asi nikto nepreteká.... dobre, mávnem rukou a idem si ďalej. Predomnou asi 100 metrov jeden, za mnou takisto asi 100 metrov jeden. V komíne v schodoch bolo fajne, na hrebeni fukoty, hmla, ale fukerka nutná nebola, len som sa pounúval a vytiahol z bočného vrecka svoje nerozlučné pletenáčky, aby mi pršteky neodpadli. Prešiel som traverzy dajaké, snehové pre hmlu nedozierne pláne. Zrazu Omu, jak dobre - teraz dolu. Čochvíľa už von z hmly a bežkám si v ústrety 28. km, kde bola veľká občerstvovačka. Inak až po cca 1800 m n.m. veľa po snehu zakáľačky, lyžovačky... Po vifonke a kyslých uhorkach s Cascavalom smer Omu II. O hoďku a pol som bol znova v zimných podmienkach - jedna radosť! Po vrcholovom čekine mi v totálnej hmle chlapík hovorí, že teraz tu dole po žltom značení. Pozrieš, sneh, hmla a zostane ti predstavivosť. Tak som sa pustil do doliny, že fuknem dajak tých 1400 m-. Jedna noha pred druhú, rozpažiť a hybaj šmykom na ďalšiu vifonku. Bola to strašne super pasia ten "zbeh". Sella Ronda šuviks.
Na 45. km som za 7h 40 min. ako deviaty. Kámošom, čo ma tam čakali, nadšene rozprávam o nevšednom zážitku zo zbehu. Po štvrťhoďke sa púšťam do nekonečného stúpania. Ide sa mi perfektne, obehnem dajakých dvoch Rumunov - sa im to veľmi nepáči, lebo som ich dal už druhý raz. Od 56. km kde-tu obehnem osemdesiatkára, či osemdesiatkárku. Pri obrovskom jazere na 60. kilometri pred CP7 obieham šiesteho stovkára v poradí. Dám si z vifonky, coly, pizze - kus ma naplo, ale ok. Bežím ďalej v ústrety nekonečným lúkam vo výškach 1800 až 1900 m n.m., po ktorých sa nedá behať, skôr laby polámeš. Dačo fotím, jedno videjo robím, že pošlem do skupiny: 68. km a 5100 m+ :))) Videjko zbytočné - neprešlo - signálček poskromný. Vkuse všade samý osemdesiatkár. Vietor pofukuje, mraky tu nahusto, tam poredšie prepustia nejaký ten lúč, potom začujem hrmot v diaľke, mňa však nezlialo nakoniec ani raz. Po prudkom zbehu a ďalšom hupáčiku sa ocitnem na 80. kilometri, kam som sa nevedel dočkať, že si dám pivo, ale kámoši sa nejako na mňa vykašľali, tak neotáľam a vyrážam na posledný úsek 21 km / 1000 m+. Nechce sa mi veľmi, ale nedá sa nič robiť. V apke vidím, že som šiesty a na sebe vidím, že som schopný toho ešte dosť behať. Kus ma štve, že budem v závere potrebovať čelovku, to nemám rád, my okuliarnici asi všetci. Tie zbehy sa nedajú bohvieako prášiť. Posledných 10 km som ešte ale napriek tme pritlačil. Nechcel som veľmi, aby ma fukol Grék, ktorý mi údajne dýchal na chrbát. Tak som mu ušiel a do cieľa som radostne dorazil čosi po jedenástej za veľkého povzbudzovania mojich kamarátov nielen z All4Run. Takže šiesty celkovo a medzi starými druhý. Ani sa mi nesnívalo.
Ďakujem Slovak Ultra Trail Team a Radovi Harachovi za možnosť vyrovnať si účty s touto prekrásne ťažkou traťou.
.jpg){kind=logo}
