Krali Marko Trails

Martin Horčík

O podujatí Krali Marko Trails som sa dozvedel prostredníctvom súťaže na webe Slovak Ultra Trail. Diaľkoplazeniu sa venujem od roku 2016 a nikdy ma nenapadlo odbehnúť trail v zahraničí. Ale keď už som bol šťastný výherca štartovného, hovorím si prečo to nevyskúšať.  Zavolal  som pár kamarátov aby som mal so sebou aj fanúšikovskú základňu a necestoval sám a začali sme plánovať cestu.

Registrácia na KMT

Registrácia na KMT bola veľmi jednoduchá. Vypísať osobné údaje, trail na ktorom sa chcete zúčastniť a vybrať veľkosť trička. Na výber bolo celkovo 5 rôzne dlhých trailov: 1/16/31/65/110 kilometrov. Dostatočne ultra na získanie bodov pre UTMB sú 65 km a 110 km. Keďže týždeň pred štartom na KMT som mal v pláne zdolať Ponitriansku stovku, strategicky som si vybral „pohodový“ 65 km dlhý Kozjak Trail s prevýšením viac ako 3000 metrov.  Do hodiny po odoslaní registračného formulára  mi prišiel mail od organizátora podujatia s oznámením o úspešnej registrácii a následne pár emailov v macedónskom a anglickom jazyku s podrobnejšími informáciami, možnosťami dopravy a ubytovania v mestečku Prilep.

Cesta do Prilepu

Letenky z Bratislavy do Skopje stoja cca rovnako ako lístok na vlak z Bratislavy do Žiliny a naspäť.  Po pár dňoch strávených v iných macedónskych mestách prichádzame v piatok večer do Prilepu. Posilňujem sa miestnou fazuľovou špecialitou s názvom „Tavče gravče“, aby mi to lepšie ťahalo do kopca. Predpoveď počasia vyzerala ideálne na ultrmaratón, cez deň 15 stupňov a úplne jasno. O týždeň skôr tu bolo cez 30 stupňov, takže som sa z počasia tešil. Bolo to historicky prvý krát keď mi na ultramaratóne nepršalo. :-)  Ráno som si privstal aby som na miesto štartu prišiel skôr, keďže som ešte nemal svoje štartovné číslo. Od apartmánu som to mal asi 4 kilometre, a keďže vonku boli asi 3 stupne rozhodol som sa dať si rannú bežeckú rozcvičku. Prichádzam k historickým hradbám časti mesta s názvom Varoš, nad ktorým sa týči Markova veža (Marko´s Tower) a už z diaľky je jasné, že som na správnom mieste (hudba a ľudia s číslami). Výhľady a okolie sú ozajstná pastva pre oči.

Kozjak Trail

Prezentácia účastníkov na štarte prebiehala podobne ako u nás: kontrola povinnej výbavy, inštrukcie, pár darčekov od sponzorov. Prekvapivo bolo na štarte menej ľudí ako som čakal. Na Kozjak Trail štartovalo iba niečo cez 60 bežcov. Na štartovnom čísle sme mali okrem mena aj krajinu z ktorej pochádzame a už na pohľad bolo vidieť, že sa tu zišli ľudia z mnohých krajín (celkovo 22 krajín). Štartovali sme o 8 ráno spolu s účastníkmi 31 km trailu. Za krátky čas sa tu zišlo okolo 150 ľudí a poskakujúc v chladnom rannom počasí  sme čakali na štartovný výstrel. Prásk !!! a bežíme.

Trasa zo začiatku viedla cez pastviny a postupne prešla do nekonečného stúpania a klesania po kameňoch. Krajina mi z diaľky pripomínala prériu divokého západu, vysoká suchá tráva, sem tam nejaký ten malý krík, ale veľmi rýchlo som zistil, že podložie je žulové, takže pocitovo to skôr musím prirovnať behu v Tatrách. Značenie bolo robené formou fáboriek, rovnako ako u nás.  S tým rozdielom, že fáborky pripevnené k steblám trávy a kríkom nebolo vždy najlepšie vidno. Zišli sme z cesty asi 10 krát, o to krajší zážitok keď skupinka ľudí hľadá cestu a zrazu niekto z nich vykríkne: „tam je vlajka“ samozrejme po anglicky. Keďže ultramaratóny sú aj o ľuďoch, po ceste vyspovedám zopár bežcov a vzájomne si vymieňame skúsenosti a dodávame motiváciu.

Na prvej kontrole v kláštore Treskavec už máme nastúpaných skoro 800 metrov, dávam si ovocný prídel a oriešky v čokoláde a bežím ďalej, pre zmenu dole kopcom smerom na druhú kontrolu. Cestou pociťujem v nohách dozvuky Ponitrianskej stovky a začínam tušiť že to bude ešte náročný beh.  Kontrola č.2 na 18 kilometri ponúkla okrem občerstvenia aj výhľad na Prilepské jazero. Spravím zopár fotiek a bežím. Terén je podobný, kamene sa striedajú s vyhoretými stráňami, ktoré zasiahol pred pár rokmi rozsiahli požiar. Stále sa však neviem vynadívať na nádhernú prírodnú scenériu.

Asi najťažším úsekom celého trailu je výstup na vrch Kozjak 1748 m.n.m. Pán na kontrole pod Kozjakom mi oznámil, že na vrchol je to iba cca 4 kilometre, ale cez 1000 metrov prevýšenia. :-)

Plný odhodlania začnem šlapať do kopca. Po vyše troch hodinách prichádzam na vrchol, kde stretávam rovnako zničených bežcov ako som ja.  Ostré slnko a žiadne stromy naokolo ma riadne vyčerpali, tak chvíľu sedím a užívam si výhľad. Hovorím si, že by mohlo byť aj o pár stupňov chladnejšie a že ten dážď by tiež nebol na škodu. Jedna vrcholová (fotka) s podivnou diskoguľou a poberám sa ďalej, ale už značne pomalším tempom. 

Za ďalšími nekonečnými horami a dolami, neskutočne zničený prichádzam ku kostolíku Sv. Gjorgji, kde dostávam slepačí vývar a slaninu. Cítim sa ako dobre opečená špekáčka. Po doplnení energie vyrážam spolu s bulharským bežcom, smerom k Prilepskému jazeru.  Odtiaľ  ideme rovnakou trasou  akou sme k nemu prišli. Púšťam si ďalší playlist metalovej hudby a začínam znovu šlapať do kopca.

Prichádzam znovu do kláštora Treskavec, kde ma čaká môj fanklub. V pravý čas :-). Spravíme si zopár fotiek a psychicky posilnený kráčam pri západe slnka kráčam smerom k cieľu. Posledných 9 kilometrov k cieľu. Po zotmení vyťahujem čelovku a nahadzujem termotričko, nakoľko teplota rapídne klesla. Opäť stretávam bulharského bežca a ideme spolu kus cesty. V noci si vychutnávam pohľad na vysvietený Prilep a kríž týčiaci sa nad mestom.  Po čase znovu počujem hudbu a už tuším že som blízko cieľa. Stretávam troch miestnych chlapcov, ktorý mi hovoria niečo po macedónsky.  Pochopil som že sa zabávajú tým, že sprevádzajú bežcov do cieľa, tak posledných pár stoviek metrov som mal spoločnosť.  Zbieram posledné sily a za potlesku organizátorov a bežcov kráľovsky prebieham cieľovým víťazným oblúkom. Dostávam do ruky plechovku piva, o ktorom sa mi celý deň na slnku snívalo a medailu na krk. 

Asi hodinku, počas čakania na dropbag, debatujem s ostatnými bežcami a popíjame pivko. Keďže nebol naokolo žiaden taxík, rozhodol som sa ísť pešo do nášho apartmánu. Z pohľadu okolidúceho som musel pôsobiť ako jednonohý pirát. Našťastie asi po kilometri ma odchytila partia Američanov, z ktorých jeden tiež bežal Kozjak trail a odviezli ma autom domov. Rýchla sprcha a idem za kamarátmi do neďalekej tradičnej macedónskej reštaurácie dopriať telu veľkú porciu jedla a osláviť úspešne dokončený ultramaratón.

Zhrnutie na záver

Macedónsko je nádherná krajina, ktorá rozhodne stojí za návštevu, ku všetkému je aj lacnejšia ako Slovensko. KMT je úplne iný ultramaratón ako tie, ktoré som zatiaľ behal u nás (Trnavská, Ponitrianska, Javornícka, Lazovská 100ka). Veľmi chválim organizátorov podujatia, zvládli to na výbornú. Najviac ma zaskočil asi kamenitý terén na ktorý nie som zvyknutý a slnko ostré ako na dovolenke pri mori, čo do veľkej miery ovplyvňuje aj obtiažnosť ultramaratónu. Prevýšenie 3000 metrov je na tejto vzdialenosti tiež slušná makačka. Po 65km som sa cítil zničenejšie ako keď u nás prebehnem 100 km. Spoznal som veľa skvelých ultra bežcov z rôznych krajín, ktorý robia zážitok jedinečným. Domov si nesiem zodraté nohy ale aj množstvo pekných spomienok. Rád by som sa sem v budúcnosti vrátil na 110 km trail, na to však musím ešte potrénovať.

Chcem sa touto cestou poďakovať občianskemu združeniu Slovak Ultra Trail, vďaka ktorému som mal možnosť zúčastniť sa na ultramaratóne Krali Marko Trails a tiež mojim kamarátom, ktorý so mnou cestovali a povzbudzovali ma počas športových výkonov v Macedónsku.

Článok bol zverejnený so súhlasom autora.

Foto: Martin Horčík