KOČEVSKO OUTDOOR FESTIVAL

Mesiac po Ultrabalatóne mi bolo jasné, že žiadne oslnivé výkony nepodám. Pridali sa ešte problémy s drobnými zraneniami a nebyť toho, že je to v mojom obľúbenom Slovinsku a že je to cez  Slovak ultra trail, možno by som to aj celé odpískal. Ale dal som sa na boj, tak budem bojovať. 

 

Cesta na miesto konania (Kočevje) ubieha rýchlo, až po Ljubljanu ideme po diaľnici, iba posledných 50 km je to po okresných cestách. Avšak krásnou prírodou, takže človek ani nevníma ako ubieha čas. Ubytovaní sme v novom penzióne Tri Zvezde, ktorý má jednu najlepších reštaurácii, v ktorých som kedy jedol. Keďže štart 30 km trasy je na inom mieste ako cieľ, organizátor ponúka ranný odvoz autobusom, čo s radosťou prijímam. 

 

 

V sobotu ráno kráčam z penziónu pešo ku Kočevskému jazeru, kde je cieľové zázemie a odkiaľ štartuje 60 km trasa. Štart „plnokrvníkov“ na 60 km ešte stíham, tak ich za doprovodu AC/DC povzbudzujem. O chvíľu sa začínajú zbiehať adepti na odvoz a ako rátam, tak rátam, nevychádza mi to ani na jeden, ani na dva autobusy. Nakoniec tých autobusov prichádza 6! Naskladajú sa na parkovisko, na ktorom by som sa bál otočiť aj s našim kombíkom a už nastupujeme. Vodiči vonku nervózne fajčia, akoby vedeli niečo, čo my ani netušíme.

 

 

Presne o 7:30 h vyrážame na hodinovú cestu do hôr. Tá sa začína kľukatiť hneď za mestom. Úzka je tak, že neexistuje možnosť, aby sa vedľa nás zmestilo auto, našťastie žiadne oproti nejde. O chvíľu končí asfalt a prechádzame na štrk. Cez zvírený prach občas zhliadnem strmý zraz pod oknom, tak sa tam radšej nedívam. Ľudia v autobuse začínajú spievať „The end“ od The Doors. Rozmýšľam koľko ton má asi taký autobus a akú záťaž vydržia nespevnené krajnice. Keď nás tu niekde vodič vyvalí do rokliny, aj sa mi zídu vedomosti z prežitia v divočine. Ibaže, ak by došlo k najhoršiemu a musíme kanibalsky pojedať kolegov, toto nie je moc vhodná zostava, všetci sú šľachovití a takmer nepožívateľní. Asi by sme zjedli vodiča. 

 

Našťastie k ničomu takému dôjsť nemuselo a busy nás bezpečne vykladajú na planine Kočevski rog, kde je o deviatej štart. Máme ešte dosť času sa rozhýbať a rozdýchať.

 

 

Tento rok je to práve dnes, čo je prvýkrát letné teplo a ja to vidím na sebe už pri rozbehaní, že toto bude katastrofa. Nakoniec sa nás na štarte tisne cez 250 a ani sa nenazdáme, už stúpame na najvyšší bod trasy.

 

 

Tepy letia okamžite do výšin, telo sa nestíha ochladzovať, takže nemá cenu sa hnať za čelom pretekov. Po asi 400 výškových metroch sa dostávame k rozhľadni, no nikto nie je v stave si ju vybehnúť. Terén je klasicky slovinský – vápenec s mokrým blatom a lístím. Toto musí mať človek nabehané – tak, ako tí, čo ma v tomto technickom zbehu predbiehajú. Ja idem ako dôchodca a aj to sa mi darí dvakrát padnúť. Nie je nič lepšie ako tresnúť kostrčou na ostrú vápencovú skalu. Po 4,5 km „zahrievacom“ kolečku cez tento kopec sa vraciame na miesto štartu, kde je prvá občerstvovačka. No, keďže má ešte každý dostatok vody, nikto nezastavuje, jedlo a pitie je tu skôr pre plnú trasu, ktorá tu bude tesne za polovicou.

 

 

Hovorím si – no dobre, týmto nás chceli poplašiť, ukázať nám divočinu a teraz to napálime na krásne lesné cestičky. Ha-ha-ha. Chodník vedie občas naozaj krásnymi singláčmi, ale občas sa stráca úplne a vedú nás iba husto osadené fáborky alebo vlajočky v zemi. Celý tento kraj je prales a ja sa nečudujem organizátorom, že nám chceli ukázať TOP miesta. Výhľady nie sú žiadne, zato sú tu tie najhlbšie lesy, v akých som kedy bežal a tá atmosféra je neskutočná. Žije tu veľa zveri a medzi inými v hojnom počte aj medvede aj vlky. Miestny turistický klub dokonca organizuje výlety na pozorovanie týchto šeliem. Škoda, že sa musím neustále pozerať pod nohy. Dýcham, akoby som práve šiel umrieť, nevládzem nič a ledva prepletám nohami, no už teraz neľutujem, že som sem šiel. A už teraz viem, že sa sem chcem vrátiť. Nikdy by som nepovedal, že ma takto vezme krajina bez hrebeňov, hôľ, výhľadov, skalných brál, alebo vodopádov. Fakt pecka. 

 

 

Občerstvovačky sú veľmi šikovne rozmiestnené, vždy keď voda akurát dochádza. Dochádzajú však, bohužiaľ, aj posledné zbytky mojich síl a tie na checkpointoch nemajú. Budem to musieť dotiahnuť až do konca. Z tepla sa mi točí hlava, fľaša sa mi upchala nasypaným jonťákom a ešte som si aj úplne novú vestu natrhol. Jednoducho keď sa darí, tak sa darí. Toto je však taký kraj, že aj keby som to vzdal v priebehu trasy, nikto by po mňa nedokázal prísť, takže by som musel dokráčať prakticky až do cieľa. Vzchop sa, veď je to len 30. Ale ubiehajú veľmi pomaly. Dokonca aj tie dolu kopcom. Ešte ma aj pichať v boku začne. Mamma mia. Keď vybehneme na širšiu lesnú cestu, tak vždy len na 10 metrov, aby sme zas odbočili do divočiny. Z lesa vybieham až 2 km pred cieľom, na lúky, na ktorých sa slnko opiera z plných síl. Spomínam si na Malofatranskú 50 a jej záver v presne rovnakom rozpoložení. Dobeh do cieľa je po rovinke pri jazere, keď 300 metrov pred cieľovou páskou počujem za sebou dupot. No to už zasa nie, veď som na pretekoch... dávam zo seba všetko a chalanisko za mnou nemá šancu. No ja po tomto šprinte padám do trávy ako vrece zemiakov. Načo toto? 

 

 

Po chvíli sa však dávam dokopy a leziem do studenej vody jazera. Je to ako znovuzrodenie. Ráno dával organizátor na IG otázku, kto bude taký odvážny a po pretekoch skočí do jazera. Všetci! Úplne každý jeden pretekár v ňom končí.

 

 

Organizácia na jednotku, ako som už u tejto partie zvyknutý, značenie trate úplne exkluzívne a tá krajina... V Slovinsku som absolvoval už 5 rôznych pretekov a toto je jednoducho stávka na istotu. Už sa teším na ďalší ročník. Vďaka Slovak ultra trail, vďaka I feel Slovenia.