Kysucká stovka 2022 virtual
Reportáž z prvého víkendu Kysuckej stovky 2022 VIRTUAL nám poslala Lenka Sentkerestiová, ktorá na Kysuciach bežala spolu s Monikou Halúskovou a Ivanou Liškovou. Trasa bola v originálnom teréne Kysuckej stovky, jej parametre boli 72 km / +3250 m. Priebeh trasy: Radoľa - Straník - Zlieň - Horný Vadičov - Černatín - Klubina - Veľká Rača - Oščadnica. Viac už však píše vo svojom článku Lenka. :-)
Svorne sme sa s dievčatami zhodli, že Kysucká stovka je pre bežeckých fajnšmekrov a tak sme chceli zachovať pôvodný štart aj trasu. Stretávame sa teda v piatok večer u mňa doma (Lenka) a nálada nasvedčuje tomu, že táto noc bude mať grády.
Ešte pred odjazdom zo Žiliny sa Monika stihne zapojiť do pouličnej bitky, keď bez váhania skočí medzi dvoch chalanov bijúcich sa päsťami na zemi so slovami “prestaňte, čo si myslíte, že kto Vás bude ošetrovať?!”. Bez slov a s otvorenými ústami všetci zízame, ako sa jej to darí. Monika pracuje na internom a tvrdí, že preventívne treba zabrániť nárastu prichádzajúcich pacientov. Raz darmo, zdravotník sa v nej proste nezaprie.
Bez ďalších komplikácií sa dostávame do Radole, kde pár minút čakáme na 21:00, aby nás Tinka s Peťom odštartovali. Hneď pri východe z dediny sa nám darí troška zakufrovať, ale čo, na nálade nestrácame. Pod Straníkom stretávame dve čelovky, Škraba a Stana, ktorí štartovali o niečo skôr. Tvrdia, že hore je ľadovo a máme si dať pozor. Zasmejeme sa, že chlapci sú len rozpišťaní, no hore Ivka pár krát okúsila tvrdosť ľadu vlastným zadkom. Podcenili sme ich. V Zástraní nás čaká prvá občerstvovačka. Nie som ešte hladná, ale preventívne zobem nejaké čipsy. Peťo s Tinou nám nachystali totálnu hostinu!
Pod Zlieňom nachádzame medvedie stopy, opustené auto zapadnuté do blata, proste furt dačo. :D Od Melišovcov už nesledujeme stopy chalanov, zbehli do Vadičova skôr. Nevadí, sme silné ženy, poradíme si aj bez ich stôp. Okrem nás tu minimálne týždeň nikto nešiel, stopy tu sú iba zvieracie, na snehu je tvrdá krusta, ktorá sa prepadáva. Snažíme sa bežať, ale stojí nás to veľa síl. Vo Vadičove na nás čaká vyhriate auto a znova hostina. Dozvedáme sa, že Stano so Škrabom šli na Ľadonhoru, preto zbehli skôr. Tina s Peťom ich stretli a vyspovedali. Keď sa po hodinke vo vyhriatom aute konečne odhodláme pokračovať, vidíme chalanov. Kývame si, no nečakáme ich.
Bežíme hore prudkým kopcom, aby sme sa zahriali. Keďže je celkom zima, dohodli sme sa na extra občerstvení v Povinej, tesne pred nekonečným stúpaním na Černatín. Pred dedinou ešte balansujeme cez ľadom prekrytý potok a s vidinou piva (hlavne na Monikin štrajkujúci žalúdok) utekáme dole zasneženou asfaltkou. A ktože sa neprišiel ukázať! Roman eM! Sám pán spoluorganizátor! Aké milé stretnutie takto nadránom. Tri dobré duše nás vítajú teplým čajom, pivkom a sladkým likérom. Keďže sa neviem rozhodnúť, na čo mám chuť, pijem z každého. A pár čipsov k tomu. Nasledujúce stúpanie nepatrí k mojím obľúbeným. Ani omylom. Už-už sa chystáme odísť z občerstvenia, keď sa z tmy vynoria dve čelovky. Chlapci! Ako rada Vás vidím. Dáme si teda ešte jedno spoločné štrngnutie, rozlúčime sa s najochotnejšími ľuďmi, akých poznám a hajde hore.
Cesta hore je presne taká nekonečná, ako si ju pamätám, no veľa sa smejeme, stále niekto niečo trepe. Na hrebeni nás zastihne svitanie. Vravím si kurnik šopa, nejako skoro!? Ale aj tak s radosťou vypínam čelovku. Nemám pocit, že ideme pomaly, to vôbec nie. No podmienky nám akosi nedovolia bežať rýchlejšie. Zbeh do Klubiny je neprešľapaný a snehu je hádam po kolená. Nahlas snívame o teplej káve, no dedina nie a nie sa priblížiť. Stano nás balamutí s vetou “už iba 3 kilometre zbehneme dole a sme tam”. Podľa mňa je jeho vnímanie troch kilometrov totálne absurdné, a to, že aj tak podchvíľou ideme do kopca, mi do jeho tvrdenia nezapadá už vôbec. Stanko, mlčať je niekedy zlato :D.
(Ne)trvá dlho, a reálne sa do Klubiny dostávame v plnom počte. Sme hladní, nikomu sa moc nechce bežať, no úsek od poslednej zákruty k obecnému úradu bežíme všetci. Pre oko diváka. Tam nás čaká support. Podľa nášho času asi vedia, že celý čas nešprintujeme, no zaslúžia si nás vidieť v akcii. A chuť na kávu je tiež veľká motivácia. Zjedli sme hádam všetko! Mrkvové muffiny od mojej maminy a káva, jednoducho dokonalosť. Keď sa však začneme poberať na Veľkú Raču, hodinky tvrdia, že som mimo trasu. Chlapci povedali, že pôjdeme na Raču inak, po zelenej. Nemám silu robiť rozhodnutia, tak sa len popozerám okolo seba, nikto neprotestuje, fajn, Tina dodáva “choďte, je to krásne”, tak len skloním hlavu a ticho idem. Mám akýsi útlm a “po kruháč” je to stále asfaltová rovina. Všetci sme akýsi biedni, no Monika chytá druhý dych. V Starej Bystrici je orloj, ku ktorému si ľudia robia cielené výlety. Keď ideme okolo, len poznamenám, aha orloj. Ostatní sa na polsekundu otočia, kývnu hlavou, že dobre a fičíme ďalej. Pousmejem sa a v stúpaní sa dopujem cukrom, lebo smiech je síce liek, no teraz treba nasadiť silnejšie zbrane. Dostať sa na hrebeň trvá dlho. Snehu je nad kolená a cestu treba prešlapať. Priznávam, že dopredu sa moc nehrniem, na svete sú aj príjemnejšie činnosti ako dobrovoľné brodenie sa v snehu na virtuálnom preteku. Po takých dvoch hodinách prichádzame na miesto, čo sa tvári ako začiatok hrebeňa. S Ivkou vyzeráme smerovník, ktorý hlási Veľká Rača, 2 hodiny. 2 hodiny! Ďalšie 2 hodiny! Veď 2 hodiny už ideme. A chodníček nikde. Stanko tvrdí, že veď Dedovka je hneď tu, aha. Prstom ukázal na opačný hrebeň, od ktorého nás delí obrovská dolina. S otvorenými ústami idem pohľadom po hrebeni od Rače k miestu, kde stojíme. Hlavou mi prebehne pár nadávok, no myslím, že sa to to podarilo udržať iba v mojej hlave. Ivka sa vrhá na snehom zavalený úsek, ktorý pripomína chodníček. Za prešlapávanie by jej mali dať medailu! Nič to, pokračujeme. Nie je to zábava, ale nejako sa tam dostať musíme. Rača stále vyzerá, že je na opačnej strane zemegule. V skratke opíšem, čo sa deje: nikto už moc nerozpráva, ani ja, Moniku bolí žalúdok, nemá moc energie, tak ťahá nôžky za sebou, Ivku oziabajú chodidlá, Škrabo stíchol, Stanko sa bojí, že ho za výber trasy ukameňujeme. Nuž, má prečo! (Toto je vtip, stále sme kamoši. Ale samozrejme, má to u mňa nahnuté!).
Začína posledné stúpanie. Ooch, ako veľmi ma to nebaví, zaboriť nohu do snehu, vytiahnuť a znova. Mrzne. Tinka s Peťom čakajú na Dedovke, no my sa akútne musíme ohriať a rozmrznúť. Ivku tak oziabajú nohy, že doslova beží hore briežkom na poľskú chatu, aby si vymenila ponožky. Mrzí ma to, no neviem jej nijako pomôcť. V chate je milión ľudí a teplo. Nejakí chlapci nám ponúknu miesto pri stole a tak sa tlačíme jeden vedľa druhého. Cítim, ako sa trasie stôl. Dievčatá sa drkocú tak, že to rozpohybovalo aj naše čaje s rumom. Začínam tušiť, že až do Kysuce sa možno nedostaneme. Prvé kroky z chaty sú strašné. Vyzeráme smiešne. Snažíme sa bežať, no so zamrznutými končatinami sme skôr ako pokazení roboti, než bežci. Nad zjazdovkou sme sa jednohlasne zhodli, že nejdeme zbytočne míňať energiu na obchádzky a zoberieme to priamočiaro dole. Po zjazdovke. Však čo. Už ich vidím! Peťo a Tina nás čakajú na parkovisku. Od pohľadu im musí byt jasné, že ďalej uz nepokračujeme a tak nám Tinka rozdáva improvizované medaile, Fidorky prevlečené natrhaným obväzom. Perfektné! Veľmi pekne ďakujeme!
Všetci sa ešte presúvame do bufetu, lebo veď zhodnotiť dojmy nám treba. Som unavená, ale cítim sa úžasne. Och, takéto odreagovanie sme v týchto časoch potrebovali asi všetci. Vypnúť a naplno žiť v prítomnom okamihu.
Ďakujem Vám kamaráti, že ste mi umožnili po dlhšej dobe si pripomenúť toto všetko, čo k ultrabehu patrí a akí sa okolo neho pohybujú ľudia. Mám Vás rada, ste úžasní!
.jpg){kind=logo}
