Letecká stovka, alebo liečba zranenej nohy šokom

Vendo Bugáň

Zimná príprava prebiehala výborne, nabehané objemy, žiadne zranenie, nič prečo by som nemohol trénovať. Žiadalo sa to otestovať na jarnom ultrabehu. Voľba padla na Leteckú stovku. Mám to blízko a časť trate poznám.

Sú tri týždne pred pretekmi a po mojom poslednom long run sa začína ozývať pravé lýtko, ktoré za pár dní slušne opuchne. Nasadzujem tri dni oddychu, snáď to pomôže. Pomohlo, no iba na krátko. Problém riešim s fyzioterapeutičkou, skúšame masáž, liečbu chladom, valcujem a vlastne, čo len existuje, lebo topiaci sa aj slamky chytá.

Dva týždne pred L100 mám dlhšie naplánovaný víkendový Lazy run so Slovak Ultra Trail teamom, na to sa teším, to nechcem vynechať. Beháme v teréne všetkých ročných období, blato, sneh, ľad, slnko a dážď, lýtko cítim, drží, no stále je opuchnuté a k tomu sa pridal aj členok, no paráda!

Blíži sa štart a ja váham, čo urobiť, čo je rozumnejšie. Priznám, že som mal z toho „depku“. Je sobota skoro ráno, odchádzam na pretek a stále zvažujem, či bežať, či tým nohu úplne neodrovnám pre zvyšok sezóny. V tomto stave sa úplne zabúdam sústrediť na pretek, mentálne sa naladiť, čo sa mi napokon vypomstí.

Registrujem sa, čakáme na štart, ten sa posúva kvôli problémom s čipmi, napokon vyrážame. Začiatok bežím s trenčianskym maratóncom a dobrým kamarátom Stanom Ďurigom, ten nás prišiel len tak povzbudiť na štart. So Stanom sa poznáme dlhé roky, je veselá partia a o tom je aj naša konverzácia.

Začiatok L100 sa beží historickou časťou Trenčína, hore nad Brezinou, mesto je po 6.00 hod. prázdne, iba zopár psíčkarov. Stano sa odpája v Soblahove, ešte narýchlo dohodneme cestu na KBK. Zo Soblahova mierne stúpame les, lúka, podklad je suchý, teplota tak na dlhý rukáv, aj keď slnko už nás začína riadne olizovať. Tempo volím pomalšie, tak aby som sa rozbehol, čaká nás predsa prudké stúpanie na Inovec.

Na Inoveckej chate je prvá občerstvovačka, vopred si poviem, čo budem robiť, trielim dnu, beriem pol banána a bežím ďalej. Nepochopil som, prečo si tam partia bežcov robila fotoateliér, keď už bežali v čele závodu?! Z chaty nasleduje stúpanie, taký pekný single trek, ako ho poznám. Ale nebol taký pekný, na chodníku je sneh, vlastne ľad, veľmi nerovný povrch a v týchto miestach dosť naklonený. Každý krok musím sledovať. Míňam vrchol Inovca a nasleduje beh hrebeňom, zasa po sneho-ľadovom podklade, ktorý už tak nedrží a pár krát pocítim a zisťujem hĺbku a teplotu vody pod ním. Ešte k tomu sa pridáva množstvo väčších či menších napadaných konárov, ktoré zatiaľ, keďže nezačala turistická sezóna nemal kto odhodiť. Táto časť hrebeňa sa bežne bajkuje, ale takto by to bolo viac z bike ako na bike.

Je tu 40. kilometer, občerstvovačka na Bezovci. Dávam si slepačí vývar, je dobrý, trochu horúci, takže intenzívne fúkam. Poradie zatiaľ neriešim, no pani za PC mi ako hlásateľ oznamuje, že som tretí, s čím som nerátal na začiatku. Moja taktika je dobiehať čelo v druhej polovici závodu. Pani oznamuje, že druhý je Miki Kéri, ten mi dáva 10 min. a prvý až 20 minút. Z toho mi zabehla polievka, že koľko? 20 min.! Veď to je 30 sekúnd na kilometer, a to v takomto teréne ako bol hrebeň – wau. Prichádzajú ďalší bežci, zdravíme sa a ja sa zberám.

Nasleduje nenáročná pasáž až na Duchonku. Aj keď je nenáročná, akosi ma to nebaví, stále mi niečo vadí na veste, nesedia mi dobre návleky na bote, nemám iskru a o motivácií ani nehovorím. A to mentálne bývam silný! Teraz platím daň za to nesústredenie sa na preteky, mysľou som stále riešil iba problém s lýtkom. Ozaj lýtko - to už od 10 km vôbec necítim, v ničom ma neobmedzuje, už nedávam ani pozor na došľap, že by ticho pred búrkou, uvidíme?

Pred Duchónkou ma dobieha Rado Petkov, bežíme spolu, hovorí, že ma od niekadiaľ pozná. Nechám ho chvíľu sa trápiť v spomienkach a potom mu pripomeniem, ako som ho pred rokom spolu s ďalšími troma bežcami viezol z Rohožníka domov, po zrušenom Štefánik triale. Na ňom som mal robiť pacera kamarátovi. Pre info, v tom čase som nemal za sebou ešte žiadny ultrabeh.

Na Duchonke je občerstvovačka s možnosťou dovezenia drop bagu. Dobrá vec, ale nevyužívam, keďže je sucho. Dávam si mne chutiaci chleba s masťou a syrom, dopĺňam zásoby o 1L tekutín a vyrážam. Túto časť trate nepoznám, ale naštudoval som si, že to bude parádne tiahle stúpanie až na Panskú Javorinu. Bežíme z južnej strany hrebeňa a v lese, takže žiaden ochladzujúci vetrík, len pripekajúce slnko a to dosť pripekajúce. Začínam sa bežecky prebúdzať, a táto časť až po Kálnicu sa mi beží najlepšie. Iba to teplo... Viackrát využívam potôčky vody, viackrát osviežujem ruky, krk a hlavu. Mám už iba 2,5 dcl vody, prerátavam, koľko mám ešte do ďalšej občerstvovačky. Výsledok je hlásenie kritických zásob. V tom zbadám v zákrute, prístrešok studničky – no super! Studnička bola také vyvierajúce jazierko, nič lákavé na pitie. Smäd bol ale silnejší, už-už som chcel z neho aspoň odobrať, ale ruku som zastavil. Stráviť týždeň na infekčnom oddelení, si v tomto období nemôžem dovoliť. Vôbec nenaberám vodu, nekalím studničku, čo ak by bol niekto po mne v ešte zúfalejšom stave? Pod vrcholom Pánskej Javoriny, sú ešte zvyšky snehu. Osviežujem si ruky, šiju a tiež dávam pod šiltovku, čapicu. Na vrchole je partia veselých chlapcov, ktorí majú zjavne tiež niečo ,,pod čapicou“. Tak od týchto si občerstvenie nebudem pýtať, z toho by som nafúkal ešte aj v utorok. Zbieham prudko dole, tu sa trať križuje, ale všetko je to dobre označené. Už dlhšie som bez vody, smäd začína byť výrazný. V tom zbadám starší pár na bike s veľkými fľaškami na vodu, ako keby išli hasiť požiar, poprosím o pohár vody, sú ochotní, poďakujem sa vybieham na lúky.

Pohľadom hľadám kde by bola vytúžená Kálnica. V diaľke vidieť bajkerov a to je dobré znamenie. Bežím dolu po okraji zjazdovky na Kalnici a poškuľujem na ľavo a pravo po nich, čo všetko stvárajú v zjazdoch, obdivujem ako jazdia. Sem sa určite toto leto pôjdem pozrieť, možno iba ako divák, alebo aj sa priučiť technike v zjazde na bike. Zdola na mňa niekto kýva, odpovedám tiež, jeden z usporiadateľov ma ochotne naviguje na poslednú občersvovačku. Konečne sa napijem, paráda, vopred mám to premyslené, pivo a trochu koly s vodou. Vbieham dnu rýchlo nalievam kolu a pýtam si to vytúžené pivo, že stačí aj nealko. Až ma zamrazí, pivo nie je. Nalievam ešte raz kolu a ani neviem ako siahnem do misky s chipsy, vyskúšam, je to slané, naberám ešte raz plnú hrsť. Zapijem kolou a vodou, dopĺňam tekutín čo sa len dá a vyrážam na záverečných 25 km.

 

Bežím dole dedinou a zisťujem, že chipsy a kola nie sú moc dobrá kombinácia pre beh, v žalúdku to cítim ako keď polejete vodou vrecko cementu. Musím to nejako vyriešiť, len k tomu potrebujem také zariadenie. A už ho vidím, pred ním sa kymáca snáď dvojmetrový chlap a pozerá na mňa. Vbehnem dnu, pozerajú aj ostatní štangastri, čo takého čudáka ešte nevideli, trielim k výčapu a že aké pivko máte? Čo som stačil vytiahnuť peniaze, pivko predo mnou, pomaly si ho vychutnávam. Vychádzam z miestnej krčmy a chlap ma mňa, ,,že rekú kam ty bežíš!“ ,,do Trenčína“ odpovedám. ,,To si so mňa asi robíš ..pi-pi-pi!“ Na to už neodpovedám, keby som mu povedal, že nebežím iba do, ale aj z Trenčína, a medzitým je už 80 km, asi by ho paclo. Ešte jedno krátke stúpanie a som v Čachticiach.

Nasleduje 19 km po hrádzi do cieľa. Hrádza do Trenčína, to je iba pre silné povahy. Už viem prečo som videl na štarte doktora Okruhlicu. Vôbec sa nemení obzor predo mnou a dobre bežať sa nedá ani na ľavo, ani v pravo. Po chvíli zbadám vedľa hrádze sa seriózne rozcvičovať bežca, je mi jasné, že hobik nerobí atl.ABC, zbystrím a to je Miro Letko. Zdravíme sa, vraví že môže isť so mnou, ale odmietam. Neskôr si vyčítam, či môj výraz nebol moc depresívny, Miro totiž poškuľuje po ultra behu, snáď som ho neodradil. Pozerám na priemerné tempo, čo mi dáva pár minút pod 12 hodín, aspoň dnes osobák. Dobieha ma Matej Páleník, povzbudí ma a že nech sa s ním zveziem. Ja mu na to, že radšej budem piaty ako štvrtý, to som nevedel o odstúpení Roba Frohna. Bežíme spolu, trať sa v jednom bode odkláňa od hrádze, no po pár sto metroch sa mi to už nezdá, vidím hrádzu vpravo. Stáčam to k nej, Matejovi sa to nezdá, ale pridá sa. Sme znova na hrádzi a už bežíme každý svojím tempom.

Konečne dobiehame na perifériu Trenčína, podklad je už asfalt, pribúdajú chodci, bežci, korčuliari, hrádza je v tomto čase plná. Niektorí dokonca ma povzbudzujú, asi si všimli štartovné číslo, je to milé a snažím byť usmiaty, veď v tejto fáze preteku ma to baví! Podbieham most, vidím plaváreň, a budovu Sokolovne. Niekto na mňa kričí, Vanda a cvaká foťák. Ach keby mi skôr povedala, učesal by som sa...Pred Sokolovňou už povzbudzuje manželka s mladšou dcérou, že mi otvoria dvere, ale ja som rýchlejší, ešte za sebou počujem ,,musíš bežať hore po schodoch“, super, na to som čakal. Vybieham ako by nič, obieham k časomiere, potlesk. Pýtam sa na čas, 11:59:00, je to tam!

Chalani čo dobehli predo mnou už sedia na lavičkách. Gratulujem im za radom. Víťaz Mikuláš Kéri, super čas 11:06:00, druhý Radovan Petkov 11:34:00, tretí Matej Páleník 11:52:00. A ja som teda napokon štvrtý. Vôbec nevadí, to, že som dobehol zdravý je pre mňa výhra. Ešte zostávam s chalanmi, diskutujeme, rozoberáme trať, pribiehajú ďalší a pridávajú sa tiež. V ultra komunite som nováčik, aj keď vekovo patrím dávno k veteránom. Málo koho poznám, ale cítim sa medzi nimi dobre. Z každého cítim pokoru, úctu k druhému, k jeho výkonu. Na trati si každý vytrpel svoje, každý šiel až za hranu bolestí, o únave a iných trampotách ani nehovorím, preto mám rešpekt voči tým predomnou, ale aj za mnou. Možno aj tým tu vládne prijemná atmosféra, že nasmrádnutie komerciou tu ešte nie je, a budem rád keď ešte dlho nebude.

Je dva dni po preteku, som u fyzioterapeutičky a na jej otázku ,,no ako, ako lýtko?“ neodpovedám, len ukážem na nohu. Začne si ma obzerať z každej strany, ako keď v auguste nájde darčeky pod stromčekom: ,,a to čo má byť, my tu tri týždne kurírujeme opuchnutú nohu a tá je zrazu preč, je preč po odbehnutí 100 km?!“ Začneme sa obaja smiať, pravé lýtko totiž celkom odpuchlo, vôbec nebolí a ani inak necítim problém. Chvíľu ešte o tom diskutujeme a ukončíme to, že sú aj veci na ktoré niet odpovede.

Foto z Leteckej stovky 2019: Dalibor Dvorštiak

Správa ku výsledkom Leteckej stovky 2019 sa nachádza tu: https://www.slovakultratrail.sk/news/letecka-stovka-so-4-miestom-venda-bugana/

Partnerom tímu SLOVAK ULTRA TRAIL TEAM je RunningPro