Mallorca by UTMB - Camins se pedra seca

11.11.2025 11:22

Bronislav Novák

Preteky na Mallorce z UTMB série som si všimol pri náhodnom flákaní sa po internete a celkom ma zaujali, konajú sa v exotike, v Stredomorí mimo sezóny. Bola to len taká myšlienka do vzdialenej budúcnosti, veď tento rok som už bežal niekoľko veľkých pretekov v zahraničí. Keď sa ma však moji rodičia v lete pri mojich okrúhlych narodeninách opýtali na darček, tak som rozmýšľal, že pre mňa by bol najlepší darček nejaké zaujímavé preteky, ktoré by mi mohli darovať. Najprv som myslel, že si vyberiem niektoré preteky v rakúskych alpách, kam by som sa vybral na predĺžený víkend, ale niekde vnútri ma lákala myšlienka, či neskúsim vypýtať niečo väčšie, tak som spomenul preteky na Mallorce. 

Rodičia bez problémov súhlasili a pribalil som si aj rodinu, nebol problém ani s deťmi, lebo preteky sú na všetkých svätých v čase jesenných prázdnin. Preteky Mallorca by UTMB sa konali tento rok len druhý krát, ale minulý rok boli kvôli búrke zrušené štarty stomíľovky aj stovky a bežali sa len päťdesiatka a dvadsiatka na druhý deň v nedeľu, keď už bolo lepšie počasie. Takže dlhšie trate mali tento rok premiéru. Z ponuky tratí som si vybral stovku - trať Camins de pedra seca 104 km / 3740 m+. Päťdesiatka vyzerala tiež zaujímavo, viedla cez vyššie kopce v porovnaní so stovkou, ale hádam nebudem lietať cez celý kontinent len kvôli päťdesiatke. Okrem toho som tento rok, ako by povedali bežci z našej ultra trailovej komunity, prešiel z detských tratí (50 km) na teenagerské (70-80 km), v mojom prípade to bolo Tenerife Bluetrail (73 km / 3000 m+), Trail Verbier - St Bernard (76 km / 5300 m+), Východniarska (85 km / 4200 m+) a Kokava Trail (78 km / 3300 m+), tak snáď by som na záver sezóny mohol skúsiť aj dospelácku trať, teda stovku. Bolo teda rozhodnuté a na záver sezóny som mal významný cieľ.

Pri pohľade na parametre trate, by sme si mohli pomyslieť, že ide o ľahkú rýchlu stovku. Prevýšenie je len 3740 metrov a ideme najvyššie do necelých 900 metrov. Máme tendenciu myslieť si, že to sú len nižšie polohy, niečo ako Malé Karpaty, Strážovské vrchy a podobne, kde sa beží po ľahkom lesnom, netechnickom a ľahko behateľnom teréne. Ťažší, technickejší terén sa nám spája s Tatrami alebo s Alpami a nadmorskými výškami nad 2000 m. Už mám skúseností s behom v stredomorí a viem, že aj terén v nízkych nadmorských výškach je tu veľmi kamenistý a technický. Tak aj bolo, ale o tom neskôr.

Na Mallorcu som priletel aj s rodinou už vo štvrtok, ubytovanie, apartmán s terasou a výhľadom na more, sme mali pri meste Alcúdia, čo bolo síce v inej časti ostrova, ako sa konali preteky, ale mali sme požičané auto, tak to nebol problém. V piatok do obeda sme si spravili výlet do mesta Port de Sóller, kde bol cieľ pretekov a kde sa konala prezentácia. Pri prechádzke po promenáde, cestou na prezentáciu sme úplnou náhodou narazili na bežcov zo Šurian, Martina Detvaja a Michala Dinku, vedeli sme o sebe, že ideme na tieto preteky. Oni tiež bežali stovku ako ja. Nevedeli nájsť miesto prezentácie, neskôr sme zistili, že to nemalo byť na móle v mieste cieľa, ale bolo treba ísť kúsok do vnútrozemia do jedného parku. Išli sme tam teda všetci spolu.

Po prezentácii som sa vybral aj s rodinou na pláž, dalo sa kúpať, bolo 24°C, more malo asi 22°C. Na pláži sme sa opäť stretli s dvojicou Slovákov. Oddychovali sme a rozprávali sme sa o pretekoch, ktoré, sme za posledné obdobie zabehli. 

Štart našej trate bol o šiestej ráno a na štart nás mal odviezť autobus z Port de Sóller už o 3:30. Martin s Michalom boli ubytovaní priamo v tomto mestečku, mňa čakala pred tým ešte takmer hodina šoférovania. Večer som našťastie už o ôsmej zaspal a nebola to prebdená noc, ako to pred pretekmi býva. Najdramatickejšia vec sami nestala na pretekoch, ale ešte ráno (alebo skôr v noci?) cestou na štart. Vyrazil som autom s časovou rezervou do Port de Sóller. Ako som išiel po diaľnici pred pol treťou ráno, zrazu zbadám pred sebou stojace blikajúce autá. Stáli sme tam takto viac ako hodinu, skrížilo sa auto aj s prívesným vozíkom a blokovalo oba pruhy. Keď sa po pol štvrtej uvoľnila diaľnica, bolo mi jasné, že autobus z Port de Sóller som už zmeškal. Bolo však stále dosť času prísť autom ku štartu, ale neodporúčali nám to, že sa tam nedá veľmi parkovať. Ešte som pozrel časový harmonogram týchto autobusov a napadlo ma, že skúsim chytiť autobus o štvrtej z mestečka Bunyola (37. km našej trate). Autobusy mi však ušli pred nosom, videl som ich odchádzať, keď som sa k miestu blížil. Ostávalo mi teda ísť autom na miesto štartu. Ako som cestou vchádzal do mestečka Esporles (15. km našej trate), zrazu vidím pred sebou blikajúce autá a pred nimi veľké blikajúce auto, zrejme hasičské.. To snáď nie je možné, zase som uviazol? Prišiel som bližšie, lepšie som sa pozrel a zbadal som, že to nie je hasičské auto, ale autobus na zastávke a z blikajúcich áut vychádzajú bežci a nastupujú do autobusu. Skvelé, rýchlo pichnem auto na trávnik pri zastávke, aj iné autá tam stáli, a nastupujem do autobusu. Vydýchol som si a v kľude som sa doviezol na štart. Vystúpili sme v mestečku Estellencs, ešte sme museli zísť asi 2 km dole kopcom k pobrežiu, kde bol štart. Bola to celkom príjemná rozcvička, na miesto som prišiel asi pol hodiny pred štartom, čo mi na prípravu stačilo. Bolo to oveľa lepšie ako na Tenerife, kde som na mieste štartu hodinu a pol klepal kosu pri šiestich stupňoch. Teraz bolo príjemne teplúčko, asi 15°C. Podľa predpovede malo byť tento deň zamračené s maximálnou teplotou nad 20°C, čo by bolo fajn, ak by nepieklo. Na oblohe som však videl hviezdy, čo je príjemné ráno, aspoň sa skôr rozvidnie, ale stále verím, že sa postupne zamračí. Vedel som, že Martina a Michala asi tu na štarte nestretnem, je tma a ľudí hlava na hlave. Napísal som im o mojej dráme aj o jej šťastnom konci. Štartovalo nás viac ako 600, len jedna vlna, žiadne koridory, ostal som zavretý niekde v strede davu. Po štarte som sa pomaly predieral, ešte niekoľko kilometrov som predbiehal bežcov s vysokými štartovnými číslami (čísla prideľujú podľa výkonnosti - UTMB indexov). Prvé dva kilometre stúpame od pobrežia do mestečka, to isté čo sme išli od autobusu na štart. Potom sa stúpalo už miernejšie po celkom dobre behaťeľných chodníčkoch. Pri predbiehaní zrazu podľa čísla spoznávam Slováka, na štartovnej listine stovky sme boli dokopy štyria Slováci, a on bol ten pre nás neznámy štvrtý, Dušan Murčo. Prihovoril som sa mu pri obiehaní. Mal celkom podobné číslo, teda aj podobný index ako ja. Hovoril, že radšej opatrnejšie, veď je to dlhé, ja som bol zase rozbehnutý, svieži a bol som rád, že sa trať uvoľňuje a môžem konečne plynule bežať svojim tempom. Tento prvý úsek pozvoľne vybiehame takmer do výšky 500 m.n.m. a potom klesneme asi na 200 na prvú občerstvovačku pri Esporles. Terén bol celkom kamenistý, podľa očakávania, veď aj názov trate, Camins de pedra seca, teda chodníčky suchých kameňov, suchých skál, to naznačoval. Pri tomto prvom zbehu som spoznal, o čo naozaj ide. Niektoré úseky sme bežali po vydláždených chodníčkov z kameňov a skál. Takéto chodníčky nás sprevádzali po celej trati. Dočítal som sa, že tieto chodníčky sú na Mallorke tradičné, volajú sa camins de pedra seca, ako naša trať. Ich história a dôvod vzniku sú jednoduché, obyvatelia si pôdu na poľnohospodárske účely vyčistili od kameňov, z ktorých potom urobili chodníčky, múry a ploty. Je to teda miestne kultúrne dedičstvo, turistická atrakcia, ale aj pre trailových bežcov je to špecialitka.

Na prvý pohľad to vyzerá, že bežíme po peknom, upravenom a hladkom chodníčku, ale v skutočnosti sú tie kamene a skaly zaoblené, krivé a občas s väčšími medzerami. Pri behu treba byť maximálne koncentrovaný a mať premyslený každý krok, ako pri behu v ťažkom technickom teréne. Parťáci v cieli na tieto chodníčky nadávali, ale myslím, že to boli len prvé dojmy vyčerpaných bežcov a nakoniec na to spomínajú v dobrom, ako na niečo unikátne. Ak by však zapršalo, tak tieto suché kamene by už zrejme neboli suché a bolo by to iné dobrodružstvo. 

Vráťme sa však k preteku. Po zbehu po spomínaných chodníčkoch do Esporles nasledovalo stúpanie, miestami dosť strmé asi na 700 m.n.m. Cupitám aj v strmších pasážach a pomaly predbieham kráčajúcich. Pokiaľ vládzem, neprechádzam do chôdze. Neskôr v lese boli naozaj strmé a technické úseky, tak predsa len vyťahujem palice a prechádzam do chôdze. Nasleduje zbeh do Valldemossy, dosť technický a pred dedinou boli zase tie upravené kamenné chodníčky. Zbeh po nich si celkom užívam. Za občerstvovačkou vo Valldemosse (25 km / 1200 m+) nasleduje ľahší úsek, najprv mierne do kopca a potom dlhý zjazd na ďalšiu občerstvovačku v Bunyole. Stúpanie je naozaj mierne, bez problémov vládzem bežať. Zrazu som pred sebou zbadal Michala. Prehodíme pár slov a postupne začíname dlhý mierny zbeh. Bežíme po užších chodníčkoch s vysokým porastom okolo. Pri preskakovaní jednej jamy bol za rastlinami schovaný konár, na ktorého koniec som narazil vrchnou časťou stehna a odhodilo ma na zem, spadol som len na vystreté ruky. Okolitých bežcov som vystrašil, pýtajú sa ma, či som v poriadku. Hovorím, že áno a myslím to vážne, aj napriek tomu, že to mohlo vyzerať hrozivo, bez problémov vstávam a pokračujem v behu. Zrazu bežec predo mnou kričí, že sme zle, ukázala mu to navigácia. Potom sme zbadali bežcov bežať chodníčkom zopár metrov nad nami. Vyliezame tam a hneď sa pripájame na trať. Stratili sme len pár sekúnd a zopár pozícii vo vláčiku bežcov. Postupne sme zbehli do pomarančových sadov a blížime sa k mestu. Ešte musíme ísť chvíľku viac menej po rovine. Stále je len polooblačno a pečie slnko, čo je dosť nepríjemné, malo byť predsa pod mrakom. Myslím na deti, aspoň sa budú môcť ísť kúpať do mora. Michalovi kúsok odbieham a do Bunyoly (38 km / 1370 m+) dobieham tesne pred ním v čase 4 a pol hodiny od štartu. Na občerstvovačke vidím, ako jednému chlapíkovi obväzujú hlavu a v ruke má krvavú šiltovku, stávajú sa aj horšie veci ako sa stalo mne. Vyrážam kúsok za Michalom, cestou dojedajúc veci z občerstvovačky. Nasleduje ťažký úsek, 800 m+ na 14 km, väčšinou do kopca, menej zbehov a ešte k tomu pečie slnko. Našťastie sa o chvíľu ponárame do lesa a aj slnko občas zájde. Na výšľape dobieham Michala, keď stál, fotil a niečo si vyberal z batoha. Zbeh ideme spolu, ide celkom slušné tempo, dobiehame ďalších bežcov. Na ďalšom výšľape mi uteká a ja zažívam svoju typickú poobednú krízu, keď ma berie do spania. Už to poznám a viem, že to neznamená, že nevládzem a že to asi postupne prejde, ale je to nepríjemné, motá ma a mám sto chutí si ľahnúť a už nevstať. Nejako som dobehol na ďalšiu občerstvovačku do dedinky Orient (52 km / 2160 m+), Michal je už fuč, bežal veľmi dobre a ja, naopak, pokračujem v mojej kríze. Chcelo to dávku sebazaprenia pohnúť sa vpred, v týchto chvíľach som občas zapochyboval o tom, či budem schopný preteky dokončiť, ale stále som dúfal, že je to naozaj len tá obedná spacia kríza, ktorá prejde. Ďalší úsek je kratší, má 8 km, kde musíme najprv vystúpať niečo cez 200 metrov a potom nasleduje zbeh asi 500 výškových metrov. V stúpaní ma nejaký bežci predbiehajú, čo nie je žiadne prekvapenie. Prichádzam na vrchol stúpania, traverzujeme miestnu stolovú horu a začína dlhšie klesanie. V týchto miestach našťastie pominula moja kríza, celkom sa preberám a rozbieham sa, dvoch bežcov aj predbieham a v psychickej aj fyzickej pohode dobieham v čase 8 hodín na veľkú občerstvovačku v Alaró (60 km / 2400 m+), kde bola aj možnosť drop bagov (ja som nemal) a teplého jedla. Dopĺňam vodu, niečo vypijem a zjem a v tom som zbadal Michala, ako telefonuje, prezlieka sa, spravil si dlhšiu prestávku. To ma povzbudzuje ešte viac. Teplé jedlo si nedávam, keďže nemám so sebou ešus a príbor, tu taniere a príbor neposkytujú, je to UTMB level. Našťastie mali sendviče so šunkou, čo mi dobre padlo ako náhrada cestovín, nech má žalúdok aj nejaké prirodzené jedlo popri tých všetkých hlúpostiach, ktoré človek počas takejto akcie zje. Vyrážam na trať ešte pred Michalom. Nasledujúci úsek nás už má priviezť do skutočných hôr, ku najkrajším častiam trate, ale najprv bežíme z mesta po rovnej ceste a potom po kamenistej cestičke mierne hore dolinou. Som na to celkom dobre, vládzem bežať a predbieham jedného kráčajúceho. Neskôr sa chodníček zostrmí a prechádza do strmého výšľapu. Tu mi to už ide ťažšie a chlapík ma naspäť dobieha. Prichádzame na občerstvovačku, chatu Tossals Verds (70 km / 2830 m+). Ako som občerstvoval, zrazu prišiel aj Michal. Vyrazil som kúsok pred ním, ale postupne ma dobehol a pokračujeme spolu. Sme už vyššie v horách, v asi 700 metroch, už je to tu skalnatejšie, ale na rozdiel od Álp tu nie sú kravy, ale kozy a ovce. Stúpanie postupne končí a my traverzujeme kopec Puig dels Tossals Verds. Celkom sa rozbiehame, ale postupne cítim, že Michalovi nestačím. Nie že by sa mi išlo zle, pekne plynule bežím, ale Michalovi to ide dobre, nechávam ho ísť a bežím si svoje. Dobieham k jazeru Cúber, ktoré považujem za najkrajšiu časť, highlight našej trate.

Na občerstvovačku pri jazere (77 km / 3230 m+) dobieham v čase 10:37, Michal práve odtiaľ vyrážal, ide mu to naozaj dobre. Pred pretekmi som mal odhad, plán, cieľ dobehnúť do 15 hodín, čo by znamenalo stihnúť za svetla nielen jazero Cúber, ale aj dlhý, strmý a technický zjazd, ktorý má nasledovať. Do západu slnka ostáva ešte hodina a ja začínam stúpať do spomínaného sedla, ktoré je najvyšším bodom trate vo výške necelých 900 metrov. Začína dlhý zjazd, ide sa mi najprv trošku ťažšie. Najviac však teraz cítim to miesto na stehne, kde som narazil na konár. Postupne sa pri zbehu dostávam do tempa aj keď cítim, že to narazené stehno ma trochu obmedzuje. Zbeh je veľmi technický, bežíme pekným svahom cez roklinu. Chodník sa zrazu zmenil na ten vydláždený, typický mallorský. Som prekvapený, že sa takýto chodník ťahá až tak vysoko do hôr, som myslel, že sú len nad mestečkami a dedinami pri farmách a olivových hájoch. Ako si tak zbieham, zrazu som dobehol Michala, išiel dosť pomaly. Čo sa stalo? Že trošku zablúdil a tiež sa sťažoval na bolesť v krížoch pri tomto zbehu. Bežím si teda ďalej, slnko už pomaly zapadá, ale stále je dobre vidieť. Dobieham dole do mestečka, je už šero, v uličkách už svietia lampy, ľudia sedia na ulici v kaviarňach a reštauráciach, povzbudzujú a ukazujú mi, kade mám bežať. Občerstvovačka tu však nie je, k tej musíme ešte trošku vystúpať do iného mestečka - Fornalutx. Keď sa skončilo klesanie a začalo sa stúpať, pohoda pominula a začal som sa trápiť. Vyťahujem čelovku a palice a pomaličky stúpam k občerstvovačke. Zopár bežcov ma tu predbehlo. Na občerstvovačke si niečo dám a pokračujem v pomalom výšľape, kde ma predbiehajú ďalší bežci. Keď skončilo stúpanie a začalo sa klesať, podarilo sa mi ako tak rozbehnúť, aj som niekoľkých bežcov predbehol. Klesanie na poslednú občerstvovačku v Solleri (97. km) nemalo konca. Dobehol som tam v čase 13:40. Mám teda viac ako hodinu, aby som to stihol pod 15 hodín, teda do deviatej večer. Okrem tohto môjho cieľa tu bol jeden ešte dôležitejší, o desiatej odchádzal autobus do Esporles, kde mám auto. Ak by som ho nestihol, ďalší by mi išiel až o 5:30 ráno a to by bolo kruté. Teraz som sa už nemusel báť. Nasledovalo posledných 7 km a niečo cez 200 m+. Najprv sa dosť strmo stúpalo, išlo mi to biedne, predbiehali ma. Rátal som každý výškový meter a čakal som na záverečný zjazd. Keď to konečne prišlo, ťažko sa rozbiehalo, lebo to bolo veľmi technické, skalnaté a aj nohy už mali dosť. Stále som pozeral na hodinky a dúfal, že to dobehnem pod tých 15 hodín. Na tomto úseku ma zrazu dobehol Dušan, ten štvrtý Slovák, ktorého som na začiatku predbiehal. Bežal naozaj veľmi rýchlo a zakrátko mi zmizol z dohľadu. Nemalo to konca, ale postupne som dobehol na asfaltku, uvidel som záliv s promenádou, po ktorej máme dobehnúť do cieľa. Už som vedel, že to stihnem. Na promenáde v Port de Sóller je veľa ľudí a povzbudzujú nás. Dobieham do cieľa v čase 14:50. V cieli ma víta Dušan, fotíme sa navzájom pri cieľovej bráne. Zvládol som to. Mám dosť času nielen vyzdvihnúť si veci, ale aj dať si niečo na jedenie. Potom stretávam aj Michala, ktorý medzitým dobehol. Sťažoval sa na kríže, ľadviny a nevedel si to vysvetliť. Škoda, bežal veľmi dobre a toto ho nakoniec spomalilo. Mňa tiež omínalo to narazené stehno, neskôr som zistil, že tam mám veľkú modrinu a aj ďalšie dni po pretekoch som to cítil. Klasická únava a svalovica ustupovali, ale toto som stále cítil a obmedzovalo ma to aj pri behu. Aj takéto veci sa stávajú. Gratulujeme si k dokončeniu, trochu sa porozprávame a ideme si každý po svojom, on do hotela kúsok od cieľa a ja na zastávku autobusu. Martin nakoniec dobehol pred pol druhou v čase 19:27.

Ako to celé hodnotím? Určite som spokojný, prekonal som krutú obednú krízu a dobehol som pod 15 hodín. Skončil som celkovo 114. zo 643 štartujúcich, z ktorých 527 dokončilo. Čo sa týka trate, Mallorské kamenné chodníčky sa mi páčili, beh po nich som si užíval. Možno ma trochu mrzelo, že naša trať nešla ešte ďalej a vyššie do hôr tak, ako 50-ka a stomíľovka, ktoré išli až na 1300 metrov. Štart mohol byť napríklad v Bunyole (náš 38. km), čím by sa ukrojil beh v nižších polohách a od Tossals Verds by sa mohlo pokračovať vyššie do hôr. Ale táto trať bola tiež pekná a aspoň sme boli viac schovaní v lese pred slnkom a bežali sme viac aj cez typické mestečká, olivové háje a kamenné chodníčky, podľa ktorých aj trať pomenovali.