Malofatranská päťdesiatka 2017

07.07.2017 19:56

Peter Knížat

Po predčasnom odstúpení z tohtoročného Stefanik Trailu po 40 kilometroch kvôli zlyhaniu kolien som sa rozhodol, že tento rok to so stovkami nemá zmysel, a tak budem behávať maximálne päťdesiatky. No ak sa podarí, sezónu by som rád ukončil Javorníckou stovkou, ale do tej je ešte času dosť. Tým pádom som sa na poslednú chvíľu prehlásil z Malofatranskej stovky na dodatočnú trasu Malofatranskej päťdesiatky. Tri týždne utiekli ako voda a tak prišiel opäť čas postaviť sa na štartovú čiaru.

Štvrtok večer prebiehal už klasicky v podobe balenia a piatok priamo z práce naplánovaná komplikovaná doprava do Terchovej. Na poslednú chvíľku ma však zachránili Katka Révayová a Maťo Urbaník idúci z Bratislavy, tak ma nabrali priamo v Púchove (ďakujem veľmi pekne :)). Cesta ubehla ako voda a my sa ocitáme v Terchovej. Známe tváre, dobrá atmosféra, kontrola povinnej výbavy a pred zaľahnutím na parkety miestnej telocvične ešte rýchla večera. Po predchádzajúcich ročníkoch sa tu dá konečne vyspať. Minuloročné „saunovanie“ vystriedala príjemná teplota a tak šup ho do spacáku. Noc relatívne kľudná, len toho spánku bolo akosi málo. Ráno už klasické nestíhačky, človek sa môže zobudiť aj dve hodiny pred štartom, no aj tak mu to nepomôže a dobieha na poslednú chvíľu. WC 6 minút pred štartom a ešte rýchlo prebehnúť k soche Jánošíka odkiaľ už je tradičný štart. 2 minúty pred štartom a na čiare nikoho. Hold, začalo pršať. Keby pršať tak je dobre, ono nám začalo liať ako z krhly...

6 hodín ráno a had asi 170 šialencov sa uprostred lejaku rozbieha do kopcov Malej Fatry. Trasa sa od minulého roku nemenila a tak začíname po asfalte Tiesňavami až po Starý dvor, odkiaľ to začína byť konečne zaujímavé. Čaká nás prvé trojvršie. Slušný vertikál v podobe 8 kilometrov s prevýšením bezmála 1100 metrov. Stúpanie začína po modrej smer Sedlo Príslop, z turistického chodníka sa razom stáva potok, a tak poďme ho rezkým krokom vyššie a vyššie. Paličky ostali doma, pretože som si myslel, že sa v prípade búrky premenia na hromozvod. Búrka neprišla a tak teda taktikou dva kroky hore a jeden späť. Najprv Baraniarky, potom cez reťaze a rebríky na Žitné a zakončenie Kraviarskym. Medzi prvým a druhým vrcholom sa presúvam cca 3 metre po zadku a popravde som rád, že píšem ešte tento report, pretože keby som sa nezachytil koreňov, tak letím asi 30 metrov voľným pádom. Treba byť opatrnejší, no podmienky sú kruté. Počasie sa predsa len začína zlepšovať a hmla trhať. Celú dobu si nadávam, že som zaváhal nad kúpou nejakej GoPro kamery, pretože tie výhľady sú úžasné, takže nabudúce už snáď bude. V Sedle za Kraviarskym odbočka na zelenú. Tak a poďme ho prvý downhill na občerstovačku. Najprv cez kosodrevinu a neskôr lesom s množstvom prekážok v podobe klzkého blata, koreňov, kameňov až po potok. Vchádzame do Starej doliny (11 km, +1090 m, -945 m, 2:15 hod), kde nás čaká prvá občerstvovačka. Opäť tradičné ultra menu, no raňajky som nezvládol a nechutí mi ani teraz - tak len kúsok melóna a pokračujem ďalej. Medzičasom dážď utícha a tak až na pár kvapiek pokračujeme okolo chaty Vrátna po žltej do ďalšieho stúpania. Dážď evidentne dobre hydratoval, pretože som doteraz nepil, no treba začať. Ocitáme sa na Chate na Grúni, v oknách turisti, ktorí len neveriacky krútia hlavami, čo za bláznov v takomto počasí beží okolo. Nasleduje nepríjemný zbeh po kamenistých chodníkoch do Štefanovej a opäť do kopca. Pokračujeme reťazami a rebríkmi do Sedla Medzirozsutce, kde nás člen Horskej záchrannej služby posiela traverzom do Medziholia. Na jednej strane som smutný, že obchádzame Veľký Rozsutec, no na druhej strane som nesmierne rád za ušetrené sily. S Mišom Šrancom a Emilom Páleníkom sa tak do pol hodiny dostávame do Sedla Medziholie (21 km, +2010 m, -1355 m, 4:29 hod) na ďalšiu občerstvovačku. Žalúdok stále nezapína, no grepu sa nedá odolať.