Mozart 100

Erik Hübner

Mozart nám pekne podkúril, len čo je pravda. Organizátori potrebovali trať trochu okoreniť, pravdepodobne kvôli sprísneným pravidlám prideľovania bodov od ITRA a Western States Endurance Run, preto pridali kilometre aj výškové metre, takže sa ich nakoniec nazbieralo 112 a 5000 +. No ale že k tomu pribalia aj tropickú horúčavu zo Sahary, s tým asi nikto nerátal. Zato veľkodušne odpustili z povinnej výbavy čiapku a rukavice. Po vzhliadnutí predpovede počasia všetko prehodnocujem a plánom „A“ sa stáva dobeh do cieľa. Veľmi tajne v kútiku duše schovávam plán „B“, dobehnúť v čase pod 16 hodín. K tomu mi dopomáhaj Boh a moja dobrá manželka Daška, ktorá sa rozhodla ma ísť podporiť na tento krátky výlet a ktorej touto cestou nesmierne ďakujem.

Štart aj cieľ bol na hlavnom námestí v centre mesta

Štart z centra mesta o piatej ráno, na teplomeri 27 stupňov a vyše 500 nabudených bežcov už vyzerá, akoby zabehli prvých 20 kilometrov v saune. Stretávam dokonca aj pána Karaka, s ktorým trochu pokecám, je to veľmi milý, skromný a úprimný človek, veľmi dobre sa mi s ním rozpráva. Klasický odskok na WC zamietam, keď vidím aká nekonečná rada je na 3 chemické WC na námestí. Zmierňujem sa s tým, že to vybavím po ceste. Ešte rýchle predstavenie eliťákov v prvej línii, ktorých sa tu dnes zišlo celkom dosť a už je tu štart.

Spotený už na štarte

S pánom Karakom na štarte

Prvých 7 kilometrov po totálnej rovine v meste láka na poriadne pritlačenie tempa, no vzhľadom na počasie a vzdialenosť, ktorá ma čaká sa brzdím a radím do skupinky 4:30 min/km. Je mi jasné, že s týmito ľuďmi sa budem vidieť väčšinu trate, tak si ich klasicky pomenúvam svojimi menami. Sorry chalani, ale tento krát to tak vyšlo, že sa mi takmer každý podobal zozadu na niekoho od nás, takže borci dostávajú mená ako Maťo, Majo, Miki, Rišo a podobne. Len pár si ich nazývam menami sponzorov podľa toho, ako sú nahodení od hlavy až k pätám.

Prvé kilometre vedú po meste, ale potom sa vbieha do krásnych hôr

Salzburg je mesto medzi horami, takže niet divu, že tesne po prebehnutí okolo panelákov sa ocitáme v tiesňave, za ktorú by sa ani Slovenský raj nemusel hanbiť. Tu už je lepšia klíma a beží sa naozaj parádne. Prvá občerstvovačka po 10 km, v podstate každý len naberie vodu a ide ďalej. Nasleduje mierne vlnitý terén vedúci cez polia a usadlosti, až do neďalekého lesa, kde sa zrazu vynorí ako prízrak, obrovský, asi 30 metrový vodopád. Všetci sa ženú ako najatí, tak si ho ani nestihnem vychutnať a už som nad ním. Ďalší checkpoint je na 20-tom kilometri, kde už využívam možnosť odskočiť si na WC. Zatiaľ vždy naberiem vodu iba do jednej fľaše, nakoľko to na tie vzdialenosti stačí. Tento úsek vedie väčšinou po asfaltkách cez polia a nos mi dráždi všadeprítomný zápach hnoja. Až som sa musel pozrieť na podrážky, či si nenesiem nejakú pamiatku zo záchoda, ale potom som zbadal pôvodcov rozmetajúcich arómu z traktorov. Našťastie to netrvá dlho a zbieham ku krásnemu jazeru, do ktorého sa mám už teraz chuť strčiť, hoci je len sedem hodín ráno.

Na treťom stanovisku vo Fuschli na 31. km máme uložené dropbagy, ku ktorým sa dokonca budeme môcť dostať ešte raz po 80 km. Som tu presne podľa plánu, za 2:50 h. Vyťahujem len pár gelov, jonťák na dosypanie, pripravenú šiltovku tam úspešne zabúdam a už futaším do kopcov. Teraz to ešte len príde. Už si beriem plnú zásobu vody, pretože prichádza hornatá časť a ďalšia občerstvovačka je písaná až o 16 km ďalej. V dedine je organizátor, ktorý nás odkláňa na ostrú odbočku do kopca, kam vlastne aj ukazujú šípky na ceste. Prvé väčšie stúpanie, prerušené nádherným malým jazierkom – plesom, je ešte celkom zvládnuteľné a už zbieham nádherným lesom k veľkým skalám, ku ktorým už mieria húfy skalolezcov. Okolo skál vedú desiatky kovových schodov a plošín z dierovaného plechu a je celkom zábava sa pokúšať netrafiť paličkami do dier. Na občerstvovačke vo Winkli na 47. km strávim dosť veľa času, tlačím melóny, rajčiny namočené v soli, banány, pomaranče, nakoľko ma čaká prvý mordor dňa. Všeobecne dnes trávim na refreshment pointoch oveľa viac času ako obvykle. Mám obrovský rešpekt a tak som sa s mojimi expres zastávkami rozlúčil už na štarte.

Stúpanie do sedla pod Schafbergom začína pekne zhurta a veruže z tohto trendu nepoľaví až do konca. 700 metrov na troch kilometroch je fakt strecha.

Schafberg a pod ním Wolfgangsee

Ide sa to síce všetko pod stromami, ale zatiaľ je aj tak zatiahnuté, takže slnko nepáli, je len dusno. Tesne pod vrcholom ma dobieha žena, ktorá to nakoniec celé vyhrala (dlho viedla nám známa Aysen Solak, no táto američanka ju tesne pred cieľom predbehla). Už tu vyzerala na kolaps, ale evidentne má svoju taktiku zmáknutú. Hore záchrana života, chcekpoint, síce len po 4 kilometroch od predošlej občerstvovačky, ale už som musel jednu fľašu doplniť. Na lehátkach už vidím pár zombie, ktorí čakajú na vrtulník...a to sme sa ešte nedostali k tomu najvyššiemu kopcu. Zbeh dolu je ťažký a technický, vlastne po prvýkrát. Doteraz mi to skôr pripomínalo naše pekné karpatské singláče. Nejak podozrivo ma však bolia nechty na palcoch a tak sa snažím nachádzať čo najschodnejšiu trasu, za cenu spomalenia. Wolfgangsee, ku ktorému musím zbehnúť je stále prekliato nízko, no cesta sa napokon zmierňuje a mení na spevnenú zvážnicu, po ktorej sa dá dobre bežať. Teším sa na jazero, teraz sa doňho určite vrhnem.

Wolfgangsee a mestečko Sankt Gilgen

No také veľké... Pri jazere síce som, je aj krásne modré, číre, plávajú v ňom nádherné pstruhy, ale delí ma od neho asi 10-metrový zraz. Zúfalý volám Daške, či by mi na nasledujúcu občerstvovačku, ktorá má byť pod stanicou lanovky, nedoniesla jedno nealko pivo, lebo tie koly a sladké vody mi už lezú hore krkom. Ešte musím prebehnúť prekvapujúce strmé stúpanie na Falkenstein a už nezadržateľne mierim na ďalšiu stanicu v Sankt Gilgen, odkiaľ je úchvatný, ale aj hrôzostrašný pohľad na slnkom zaliaty Zwölferhorn, najvyšší bod trasy. Tam hore sa budem štverať a dobrovoľne opekať ako na ražni. Hups, občerstvovačka sa zrazu vynára hneď pri jazere a nie pod lanovkou, ako som predpokladal. No nič, naberiem zásoby, vody, sily, osprchujem sa a idem ďalej. O 5 minút prebieham okolo dolnej stanice lanovky a volám Daške, aby tu zaparkovala a vydala sa lanovkou hore a počkala ma na ďalšom checkpointe na vrchole hory. Mne to aj tak bude trvať dobrú hodinu a pol. Pohľady nahor sú samozrejme šialené už od začiatku. Tento krát 5 km a 1000 metrov stúpania. Znovu ma dobieha američanka a brboce voľačo o tom, že toto je „hell“. Ja už nekomunikujem, len hádžem kyslé ksichty. Sadám na lavičku, tlačím gél, dávam ďalšie soľné tabletky (celkovo som  ich zjedol 25) a hýbem sa ďalej. Zhruba v tretine stretávam partiu desiatich chlapov v maskáčoch, ktorí idú evidentne na chatu a vlečú veľkú cestovnú tašku. Povzbudzujú, kričia a znenazdajky jeden z nich kopne do tašky, odkiaľ sa ozve veľavravný cinkot známych pollitrových fliaš. Ó bože, toto mi robíš naschvál? Po ďalšom polkilometri nachádzam napájadlo pre kravy a ponáram doň hlavu. Z prívodu pijem studenú vodu a vravím si, že ak sa už z tohto nepos... tak z ničoho. Občas ma predbehne štafetár, ale inak iba turisti smerujúci dolu s ľútostivými pohľadmi. Zrazu mi zvoní telefón a ja rozmýšľam, či mám tú silu ho vytiahnuť z vrecka vesty. Daška mi oznamuje, že jej odmietajú predať lístok na lanovku, vraj kvôli vetru. Pozerám hore, lanovka fičí v plnom nasadení (ale pravda bola taká, že to iba zvážali ľudí dolu, z opačnej strany išla búrka), na stromoch sa ani lístok nepohol. Nehovorím NIČ. Normálne nedokážem nájsť slovo. Oznámila mi, že ma počká na ďalšej stanici, ktorou bol opäť Fuschl na 80-tom km. Nič iné som zo seba nevedel dostať, len že „dropbag“. Dúfam, že pochopila, čo som tým myslel, že sa stretneme pri dropbagu :-) . Po ceste vidím na zemi rásť lesné jahody. Rozmýšľam koľko kalórií je asi v jednej a koľko ich spálim tým, že sa po ňu zohnem. Nie, vyhráva lenivosť a ochrana prírody. Konečne vrchol hory a jeden z najúchvatnejších výhľadov, aké som kedy videl. Keď už držím ten mobil v ruke, tak sa snažím aj niečo fotiť, no je veľký opar a už ani tie ruky nie sú úplne stabilné.

Vrcholový kríž na Zwölferhorne

Neďaleko vidím Dachstein, spomínam na to, ako som pred... uf... veľa rokmi na ňom stál. No teraz sa odtiaľ valí pekná černota. Rýchlo dolu. No rýchlo. Zasa je to také zliezanie po skalách, pod ktorými čaká light občerstvovačka. Dokonca chlieb s masťou, paráda. Po ňom musím mastiť aj ja, lebo už počujem aj hromy, no palce na nohách sa znovu ozývajú a veruže to začína byť neznesiteľné. Nechápem čo sa stalo. Okrem ponožiek (keďže som deň pred odchodom zistil, že moje pretekárske mám už deravé) som oproti predchádzajúcim stovkám nezmenil vôbec nič. Ponožky som takisto vybral čo najpríbuznejšie, je to záhada. Ale bolesť je tu prítomná a ja sa s ňou musím dajako vysporiadať. Prvé dva kilometre je to len chôdza, ale potom sa zbieha na celkom peknú cestu, po ktorej sa už ako-tak dá bežať. Blesky bijú čoraz bližšie a častejšie, ale ako na potvoru na mňa stále praží to neznesiteľné slnko. Do Fuschlu dobieham už celkom „vyfluschnutý“ a na pohľadoch mojej manželky vidím, že je to dosť evidentné.

Úplne vymletý po 80-tich kilometroch

Pomáha mi vymeniť veci z dropbagu a doplniť jonťák, ja si už nedokážem ani otvoriť fľašu vlastnými silami. Konečne som sa však dostal k vytúženému pivu a bolo to ako pokropenie živou vodou. Je tam aj američanka ešte s jednou švédkou, ktorá skončila tretia, chladia sa vo fontáne a vykrikujú na organizátorov, či budú potrebovať na ostatok trate čelovku. No moje zlaté, čelovky (dokonca dve + náhradné baterky) máte mať od štartu po cieľ v povinnej výbave v ruksaku a nie v dropbagoch. A ako eliťáčky by ste to mali vedieť. Dosť ma to sklamalo, ale kašlať na ne. Koniec koncov, dosť ľudí som tam videl s vestičkami, do ktorých by tú povinnú výbavu nenatrepali ani keby neviem ako chceli. Ale to je ich problém.

Lúčim sa s Daškou a cez zahmlené videnie odchádzam smer cieľ. Pozerám  na šípky na asfalte, odbáčam prudko doprava do strmého kopca, nasadzujem pravidelné robotické tempo, za mnou všetci moji „známi“, ktorých som si pomenoval už po štarte. Jazero, okolo ktorého sme mali teraz ísť sa nám pekne vzďaľuje a je stále hlbšie a hlbšie... Počkať! To je predsa dejavu. Zapínam navigáciu na hodinkách, mapa sa načítava asi tri minúty, keď sa zrazu objaví šípka (ja) a zelená čiarka, po ktorej som mal ísť, asi 2 km odo mňa. Presne viem, čo sa stalo. Hromžím ako pohan. Na všetkých možných cestách, kde bolo krásne značenie, boli aj organizátori, ktorí usmerňovali bežcov a tu – na tom najdôležitejšom bode, kde sa rozdeľuje trasa, nestojí nikto. Zbieham späť, naštvaný otáčam všetkých čo stretnem a v dedine nachádzam teraz už správne šípky. Neuveriteľné. Celá trasa je značená visiacimi fáborkami vo farbe nemenovanej bankovej spoločnosti, ktorú som si familiárne nazval šporiteľňa, potom už len šípky na zemi a na odbočkách biele tabuľky s logom pretekov. Až teraz si uvedomujem, že na tomto poslednom úseku trate som doposiaľ nevidel ani jedno reflexné značenie. A tak je to až do cieľa. Neskôr mi pán Karak napísal, že odbočil na presne tú istú trasu ako ja a taktiež si odbehol dva kilometre. Avšak z dôvodu, že koniec trate bežal už v noci, pričom absentovalo nočné značenie, poblúdil ešte veľakrát, kým trafil do mesta. Nechápem takéto konanie organizátorov. Napriek tomu to stihol presne na minútu do limitu, pre mňa heroický výkon tejto slovenskej ultra legendy.

Po asi 15 kilometroch rovnakej trasy akou bol raňajší „rozklus“ do Fuschlu, sa odpájam zasa do hôr a stúpam na ďalší kopec. Stúpanie síce nie je miernejšie, ale našťastie hora už nie je tak vysoká. Čo je však horšie, búrka ma už definitívne dohnala, takže plieska ostošesť všade vôkol mňa. Napriek tomu sa mi zdá, že blesky neudierajú do zeme, ale mraky sa bijú medzi sebou. Zvláštny pocit. Najmä keď sa ocitám na vrchole kopca s vysokým kovovým vysielačom. Palce-nepalce, aj keby mi mali odpadnúť, futaším dolu, kropený výdatnou sprchou. To je príjemné osvieženie, no napriek tomu zostáva neskutočné teplo. Nechápem, pretože som zvyknutý skôr na to, že keď príde búrka, vždy sa aspoň o 15 (aj viac) stupňov ochladí. Teraz nič. V strede zbehu už zastavujem a bručím od bolesti, hádam ma nikto nepočuje. O desať metrov ďalej však stretávam chlapíka v kraťasoch a tričku, ktorý si vykračuje hore. Rozmýšľam koľko kofeínu som za celý deň zjedol, ale prisahám že ten chlapík tam fakt bol.

Posledná veľká občerstvovačka na 100. kilometri je vsadená do miestnej maštale. Všetci sú tam učupení ako lastovičky, až je to zábavné. Majú dobrú náladu a nič nenasvedčuje tomu, že by mali info od riaditeľa pretekov o zrušení, či prerušení kvôli búrkam. Nachádzam u nich dokonca aj pivo, tak už kašlem na jonťáky a kolu a dopĺňam to, čo mi treba. Vybieham do hromobitia a čaká ma ešte posledný väčší kopec, na ktorý vcelku svižne vybehnem. Pohľad zhora na Salzburg je úchvatný, fakt to stojí za to. Nečudujem sa, že si tu spravil hniezdo aj fotograf, ktorý na mňa vybehol v takom chvate, že som ho skoro zrazil na zem. Cesta dolu blatistým chodníkom je už utrpením. Paradoxne vítam schody, ktoré mi nespôsobujú bolesť, nakoľko na ne došľapujem rovno. Stehná držia parádne, špecializovaný tréning sa vyplatil a tak si po nich cupitám až k ďalšiemu prízraku. Predo mnou žena - štafetárka sediaca na zemi v blate vedľa drevených schodíkov, posúvajúca sa po zadku pomaličky dolu. Zastavujem a pýtam sa, či potrebuje pomoc, odniesť, zavolať, magnézium, čokoľvek. Ona všetko odmieta. Až teraz si všímam, že má krátke nohavice vypchaté zozadu nejakou bundou. Takto vraj ide už od vrchu a mieni tak prísť až do mesta. Vraj, že je „almost done“. No to teda nie si. Do mesta je to ešte asi 4 kilometre. Keď ma asi piatykrát odmietne, rozbieham sa ďalej. Schody na moju smolu končia a tak spomaľujem. Obiehajú ma všetci moji „známi“, ale toto už fakt neriešim. Z diaľky však počujem, ako sa každý pýta tej nešťastnice, či jej netreba pomôcť.

Po zbehu do mesta sa ide chvíľku po uliciach, cez križovatky, semafóry, až k poslednému kopcu – Kapuzinerberg, na ktorý má podľa itinerára viesť 600 schodov. Toto je ešte na dlho. Ako sa zabaviť? No predsa tak, že ich budem rátať. Jeden, dva, tri, štyri,.... stodvadsať, stodvadsaťjeden,... tristoosoemdesiatštyri,.... drrrrrb blesk. Eeeeeehm kde som bol? Normálne zastavujem v strede kopca. Také je to pre mňa dôležité si spomenúť. Nechcel by som sa kvôli tomu vracať spať. Až sa z toho smejem. Spomínam si na nejaké číslo a idem ďalej. Keď sa blížim k 600-ke, sľubujem si, že každému jednému schodu nad 600 dám nejaké strašne škaredé meno. Absolútne neuveriteľné, 594, 595, 596, 597 a dosť. Malý kopček, zákruta a ja už vidím budovu na vrchole a vravím si že nás chceli oklamať. A v tom ešte predo mnou tri schody. Úplne fakt. Presne 600. Dolu to už šlo ako po masle, keďže to boli zasa schody, cupital som si po nich priam s radosťou. Na konci sa ešte spájam so štafetárom, ktorý pozná cestu cez mesto, pretože tam to nie je takmer vôbec značené. Dobieham do náruče manželky v čase 15:14 hod., celý šťastný, že aj plán „B“ bol realistický. Dokonca 40-te miesto a 14- te v kategórii je pre mňa na podujatí série UTWT priam snom.

Ubolený a šťastný v cieli

Musím uznať, že občerstvovačky poskytovali všetko, čo bolo potrebné, hlavne ovocie bohaté na vodu, čo mi postačovalo. Po ceste je okrem toho nesmierne veľa potokov a prameňov, takže osviežiť sa dalo často, i keď vždy to vydržalo tak na 5 minút. Značenie bolo poslabšie a hlavne noční bežci mali veľké problémy. Mne sa hodinky vypli po 13-tich hodinách, takže by mi ani GPS už nepomohlo. Zázemie v cieli bolo fajn, pre mňa bolo podstatné, že rozlievali nealko pivo, ktoré som si zobral na cestu na príjemnú 1,5 km prechádzku do hotela.

Ešte raz musím podotknúť, že obrovská vďaka patrí moje manželke Daške za podporu, ako i celej rodine, keďže logisticky sme ju museli do celej akcie zapojiť a samozrejme aj hlavnému páchateľovi Slovak ultra trail za možnosť štartovať na týchto prestížnych pretekoch sveta. Ďakujem a v každom prípade odporúčam. Trať nie je až tak technicky náročná a „pozadie“ je úchvatné. Pokiaľ na to samozrejme cez pot a slzy v stúpaniach vidíte :-)

Partnerom tímu SLOVAK ULTRA TRAIL TEAM je RunningPro