NUTS YLLÄS PALLAS 100 KM
Kristína Hanečáková
Nastupujem do autobusu v dedinke Äkäslompolo. Usadím sa a cez okno pozerám na akoby kameňmi posypaný vrch Yllästunturi. Je to absolútna miestna dominanta, kedže je o 500 m vyšší ako všetko naokolo, ževraj z jeho vrcholu vidieť celé Laponsko. Vedie naňho lanovka, ktorej kabínky sú zároveň pojazdné sauny, ach tí Fíni.
Rozpálený autobus nás odváža do Pallas, kdesi ešte viac na sever. Síce je už noc, teplota kulminuje okolo 30°C. Slnko tu v tomto období vôbec nezapadá a jeho lúče premieňajú severskú tajgu na trblietkami zaliatu krajinu. Vzbudzuje to až magický pocit.
Štart je o 23:00 pod najvyššou horou Taivaskero Národného parku Pallas-Yllästunturi. Hromadia sa pretekári a všetci sa slušne radia ďaleko od štartu. Okolo nás divo pobehuje stádo sobov. Organizátor nás musí vyzývať, aby sme sa zoradili bližšie ku štartovacej čiare. Na tomto príklade krásne vidieť typické Fínsko. Slušní ľudia a drzé soby!
Zaznel výstrel a ide sa priamo hore na Taivaskero. Stúpanie je strmé, ja sa radšej šetrím. Marcela vidím ako beží za obzor kopca. Aj ja som o chvíľku na vrchole.
Zbehávame dole a začíname obiehať nejakých unavenejších bežcov. Po chvíli zisťujem, že to sú pretekári zo 100-míľovky. Desí ma aké majú zreteľné rany od uhryznutia hmyzom. Sú to doslova krvou podliate opuchliny. Dúfam, že ma nič podobné nečaká. Ďalšia motivácia bežať rýchlo.
Po zbehu vchádzame do machom obrasteného lesa. Húštinou nás vedie úzky a kľukatý chodníček. Vyzerá to ako z nejakého elfského filmu. Predstavujem si ako tie stvorenia tadiaľ bežali a vyzerali akoby lietali. Presne v tom okamihu zakopávam a letím i ja. Pod nohy často nevidieť a treba sa sústrediť aj na otravné, do cesty trčiace konáre, ktoré sú tak tvrdé, že po zvyšok preteku sa ohýbam radšej ja. Začína mi dochádzať, prečo časy z predchádzajúcich ročníkov sú relatívne pomalé v porovnaní k celkom priateľskému profilu 104 km a 2900 m prevýšenie.
Druhá občerstvovačka a následne 3km po asfaltke, príjemná zmena. Odbočka a sme zase tam, kde pred chvíľou. Zakopávam o ďalší kameň. Iritujúce je vedomie toho, že sa to ešte určite zopakuje. Vychádzame na mierny vrch, z ktorého v diaľke za mnou vidieť horu odkiaľ sme prišli a predomnou už sa črtá ta kopa kamenia Yllästunturi, čo som spomínala v úvode. Sú 3 hodiny ráno a slnečné svetlo stále vyhrieva túto časť sveta. Doteraz som si to nevedela predstaviť. Naokolo vidieť kopu menších aj väčších jazier a mokradí. Zbehy sú strmé a po jednom takom prichádzam na občerstvovačku, ktorá je presne v polovici trasy. Tu vidím ako nás slovenské občerstvovačky rozmaznali.
Ďalšia občerstvovačka je len veľké napájadlo s čistou vodou a sobom, ktorý si ani nevšimol, že som tam prišla.
Tá kopa kamenia je čoraz zreteľnejšia. Nechápem, že do cieľa ostáva ešte 35 km a ja som už kúsok od nej. Všetko mi dochádza, keď vidím ako sa turistický chodník točí okolo hory a celú ju obchádza. Lesné krovie, bolo príjemné aspoň svojim tieňom, tieto rozhádzané kamene a ranné priame slnko mi už poriadne uberajú sily. Bola by som veľmi vďačná za tie naše tatranské usporiadané kamene, ktorým som nikdy neprišla na chuť, tu to skôr vyzerá ako železničný násyp. Miestni nám vysvetlili, že tie kamene sa rozlámali a zvetrali počas niekoľkonásobnej doby ľadovej, samozrejme aj tú dnes preklínam.
Horu Ylläs zbiehame druhou stranou, chodník je behateľnejší, štrkový. Viem že ešte jedno podobné stúpanie mám pred sebou. Pirunkuru sme si už boli vyskúšať, keďže do Äkäslompolo sme dorazili 4 dni pred štartom. Posledný kopec je veľmi podobný, len trocha nižší, ale mám pocit, že kameňov je tu ešte viac. Vychádzam na vrchol a už naozaj chcem len zletieť do cieľa, kde by ma mal Marcel čakať s bicyklom.
A letím teda poriadne. Aj keď som na rôznych pretekoch popadala už hocijako, toto malo ďaleko od povestného telemarku. Brzdím na kameňoch celým telom. Nadávam si, ale už sa nič nedá robiť. Treba nejako dôjsť do cieľa. Vybieham z lesa pri jazere a zdolávam posledné metre. Až tu si uvedomujem, že ma dobehol iba jeden komár a ja som sa vôbec nestratila, pretože trať bola perfektne označená malými vlajočkami.
Každý krok v týchto pretekoch je príbehom, za každým vrcholom sa ako keby skrýva trocha iná krajina. Pokojná divočina Laponska, chodníky národného parku a kúzlo arktickej noci robia z tohto ultra jedinečný zážitok.
Ďakujem Slovak Ultra Trail za možnosť zúčastniť sa na týchto pretekoch a tiež všetkým, ktorí mi držali palce!
.jpg){kind=logo}
