NUTS Ylläs Pallas 160
Tomasz Kik
Dodnes si pamätám moment, keď som si povedal, že raz pôjdem do Fínska na preteky NUTS Ylläs Pallas. Bolo to v lietadle pred štyrmi rokmi, keď som smeroval na juh na svoje prvé Lavaredo v živote. Práve vtedy som si predstavoval, aké krásne by bolo úplne zmeniť smer a zamieriť na ďaleký a mne úplne neznámy sever. Romantická vízia sa však vtedy nekonala. Namiesto toho sa ale odohrala veľká dráma na Lavarede, kde som po vyvrtnutí členka ledva dokríval do cieľa a bolo mi jasné, že preteky v Taliansku budem musieť o rok zopakovať. Keďže NUTS Ylläs Pallas sa koná zvyčajne dva až tri týždne po Lavarede, tak predstava o výlete za polárny kruh sa rozplynula minimálne na dva roky. Ako sa však ukázalo, čaro Tre Cime pri východe slnka bolo natoľko silné, že som mu nedokázal odolať a Cortinu d’Ampezzo som tak navštívil tri roky po sebe. Tým pádom sa vízia dobrodružstva vo Fínsku musela odložiť na neurčito, no nikdy nezmizla z môjho bucket listu. Otázka teda neznela, či sem vôbec pôjdem, ale kedy.
Aj tento rok som plánoval návrat do Dolomitov, no vzhľadom na rôzne okolnosti som svoju ďalšiu návštevu dejska ďalších zimných olympijských hier musel zrušiť. Tým sa však konečne vytvoril priestor na to, aby som sa mohol vydať na cestu na ďaleký sever - od samého začiatku inšpirovaný bežeckou, a nomen omen veľmi úspešnou, expedíciou slovenských priekopníkov, ktorí pred niekoľkými rokmi ako prví Slováci postavili svoje bežecké tenisky na fínsky permafrost.
Práve na základe ich reportáží, filmov na YouTube a informácií, ktoré som našiel na internete, som sa snažil vytvoriť si aspoň všeobecnú predstavu o tom, čo môžem reálne očakávať od stomíľovej trate, ktorú som si vybral z pestrej ponuky všetkých dištancií v rámci podujatia NUTS Ylläs Pallas. Napriek tomu, že na prvý pohľad sa zdalo, že informácií je viac než dosť, viaceré boli vo fínčine a tým pádom pre mňa takmer nepoužiteľné. Aj preto som až do samotného začiatku dobrodružstva vnímal dejisko pretekov ako takmer úplnú terra incognita na bežeckej mape sveta. Zrejme aj preto, som si na základe profilu trate, jej parametrov a videí, ktoré som pozrel, vytvoril naivnú predstavu, že ide o pomerne behateľnú trasu - teda takú, aké mám najradšej. Historické výsledky tomu však nenasvedčovali. Dôvod relatívne pomalých časov som si vysvetľoval skôr ťažkými poveternostnými podmienkami (zima, dážď, vietor) než samotnou náročnosťou trate. Z nejakého dôvodu som inú možnosť nepripúšťal. Bola to však chyba, ktorá mala obrovský dopad na priebeh samotného preteku.
Práve preto som sa rozhodol, že namiesto zdieľania zážitkov (ktorých je, mimochodom, viac než dosť), sa v ďalšej časti tohto článku pokúsim ponúknuť čo najviac praktických informácií - či už o samotnej trati, alebo o logistike. Predpokladám totiž, že záujem o tieto preteky je pomerne vysoký, a tak možno niekomu moje skúsenosti uľahčia prípravu a pomôžu vyhnúť sa chybám, ktoré som urobil ja.
.jpg)
Foto: @tiaisensamuli
Predtým, ako začnem s popisom samotnej trate, stojí za to sa na chvíľku pristaviť pri počasí, ktoré bolo tento rok dôvodom väčšiny DNF’ov. Ich počet bol naozaj impozantný - preteky totiž nedokončilo takmer 60 % všetkých štartujúcich. Nešlo však v tomto prípade o chlad a dážď - práve naopak...
Vo chvíli, keď píšem tento text, severné Fínsko totiž čelí najdlhšej a najintenzívnejšej vlne horúčav od roku 1961. Už dva týždne po sebe denné teploty neklesajú pod 30 stupňov, pričom v deň pretekov teplota atakovala hranicu 35 °C. Ak sa k tomu pripočíta skutočnosť, že prvých 66 km trate vedie otvoreným terénom, kde takmer vôbec nie je tieň a teda ochrana pred páliacim slnkom, je zrejmé, prečo zohralo počasie na preteku kľúčovú úlohu. Tento faktor naozaj treba brať veľmi vážne, o to viac, že klimatická zmena je fakt, čo znamená, že takéto výkyvy počasia už, žiaľ, nie sú žiadnou výnimkou ani za polárnym kruhom a je dosť pravdepodobné, že sa budú opakovať v budúcnosti.
Dodám ešte, že za normálnych okolností, teda pri typickom počasí pre túto geografickú šírku a oblasť, sa na trase dá nájsť pomerne veľa zdrojov pitnej vody - tento rok však bol opak pravdou a najmä v prvej časti trate bol s vodou naozaj problém, o to viac, že vzdialenosť medzi treťou a štvrtou občerstvovacími stanicami je takmer 35 km s prevýšením 1700 metrov!
Foto: Poppis Suomela
Pôjdeme však po poriadku a pozrime sa na jednotlivé úseky samotnej trate:
1. Štart - Mustavaara: 12 km / 100 m
Rozhodne najbehatelnejší úsek celej trate a práve preto aj najzákernejší. Prvé 4 km vedú po asfaltke, ktorá počas horúceho počasia v čase štartu (13:00) pôsobí doslova ako rozohriata rúra. Stačí teda začať príliš rýchlo a problém je na svete. Ďalších 8 km pokračuje po širokej, mierne zvlnenenej ceste. Na jej konci - približne na 12. kilometri - čaká prvé, skromné občerstvenie.
2. Mustavaara - Ketomella: 20 km / 600 m
Stále ide o pomerne nenáročný úsek trate. Zbeh z kopca, na ktorý sa treba najprv vyšplhať, je však technicky náročnejší. Vedie po širokom, no nepríjemnom chodníku posiatom drobnými kameňmi. Tesne za zbehom trasu pretína potok - určite sa oplatí zastaviť a doplniť vodu, pretože ďalej trať pokračuje po otvorenom teréne. Ku koncu sa chodník výrazne zužuje, vchádza do lesa a kľukatí sa medzi stromami, čo výrazne spomaľuje tempo behu.
3. Ketomella - Pallas: 35 km / 1 700 m
Najnáročnejší úsek celej trate - nielen kvôli profilu, ale aj dĺžke medzi občerstvovacími stanicami. Hoci trasu pretínajú dva potoky, pri extrémnych horúčavách to určite nestačí. Začiatok je pomerne behateľný, no akonáhle začne stúpanie na prvý z troch kopcov, technická náročnosť výrazne stúpa. Najmä na zbehoch je terén natoľko rozbitý (skaly, kamene, koreňe), že beh je prakticky nemožný. Z vrcholu posledného kopca je po prvýkrát vidieť predposledný vrch pred cieľom - Yllästunturi, ktorý z Äkäslompolo veľmi pripomína Kráľovú hoľu. Na jednej strane výhľad povzbudzuje, no na druhej strane uvedomenie si, že je vzdialený ešte asi 80 km, môže byť psychicky náročné. Nech už je akokoľvek to nič nemení na tom, že výhľady odtiaľto sú parádne.
.jpg)
Foto: Rami Valonen
4. Pallas - Rauhala: 21 km / 400 m
Pallas je najväčšia občerstvovačka na celej trati a prvé miesto, kde si možno nechať dropbag. Zároveň tu končí otvorený terén a začína les a divočina. Hoci sa úsek na prvý pohľad javí ako zdvorilo pohodlný, je jedným z najťažších. Treba sa pripraviť na predieranie sa cez zarastený les a kroviny po úzkom a kľukatkom chodníku plnom skál, kameňov a koreňov. Na tomto úseku už nie je žiadny zdroj vody.
5. Rauhala - Pahtavuoma: 11 km / 300 m
Divočina pokračuje. Síce začiatok vedie asi 3 km po asfaltke, no ďalej sa trať znova komplikuje. Úsek charakterizujú krátke, ale prudké zbehy, najmä v jeho závere.
6. Pahtavuoma - Peurakaltio: 13 km / 400 m
Posledný technicky náročný úsek trate. Nachádza sa tu krátky, no výživný výstup, ktorý však stojí za námahu - z vrcholu sa rozprestiera nádherný výhľad na celé okolie. Yllästunturi - hlavná dominanta Äkäslompolo je už zreteľne viditeľná, čo veľmi povzbudzuje.
7. Peurakaltio - Ylläsjärvi: 27 km / 500 m
Peurakaltio je druhá a posledná občerstvovačka, kde si možno nechať dropbag. Odtiaľto vedie pohodlný a behateľný chodník až k ďalšej zastávke. Po asi 9 km sa nachádza tzv. SOS občerstvenie, na ktorej dostupná je len voda. Neskôr trasu pretínajú 2-3 potoky, kde je tiež možné doplniť si zásoby.
8. Ylläsjärvi - Kellokas: 7 km / 450 m
Atrakciou tohto úseku je výstup na Yllästunturi po zjazdovke. Na začiatku vedie chodník po trávnatom svahu. V prvej tretine však prechádza do nepríjemného suťoviska, ktoré sa tiahne až na samotný vrchol. Odtiaľ už vedie pohodlná cesta dole kopcom - najprv po otvorenom teréne, neskôr po lesnom chodníku.
9. Kellokas - cieľ: 14 km / 300 m
Záverečný úsek je veľmi behateľný - až na jeden výstup, ktorý je pravdepodobne najťažší na celej trati. Vedie strmým, kamenistým žľabom, ktorý pripomína obrovský železničný násyp. Je to však posledná prekážka, po prekonaní ktorej nasleduje už dlhý zbeh až do cieľa.
Napriek tomu, že som sa snažil byť pri opise trate čo najobjektívnejší, moje celkové ohodnotenie jej náročnosti je do určitej miery subjektívne. Výrazne je totiž ovplyvňuje môj fyzický a psychický stav počas samotného preteku. Predpokladám, že keby bolo počasie priaznivejšie a tým pádom by som nebol extrémne dehydrovaný, táto evaluácia trasy by pravdepodobne vyzerala úplne inak. To, čo však môžem s úplnou istotou skonštatovať, je fakt, že jedným z najväčších problémov tohto preteku - bez ohľadu na nič - sú komáre a iný hmyz. Práve preto by som rozhodne odporúčal rezervovať si miesto na repelent v bežeckej veste, ktorý sa určite zíde. Takisto platí, že v prípade horúceho počasia najmä v prvej polovici stomíľovej trate, sa veľmi oplatí mať pri odchode z občerstvovacích staníc pri sebe minimálne tri plné soft flasky, avšak aj to niekedy nemusí stačiť.
Logistika
Síce organizátori poskytovali možnosť dopravy z Rovaniemi do Äkäslompolo, podľa môjho názoru to však nie je tá najlepšia voľba, ako sa dostať do dejiska pretekov. Stomíľovka totiž štartuje v piatok o 13:00 a stovka o 23:00, pričom autobus z Rovaniemi prichádza do Äkäslompolo približne o 18:00 vo štvrtok, teda len deň pred pretekmi. To dáva absolútne minimum času na oddych, prípravu, prezentáciu a prakticky nulovú šancu na aklimatizáciu v novom prostredí. Oveľa lepším riešením sa tak javí let do mestečka Kittilä, odkiaľ sa dá bez problémov objednať taxík do Äkäslompolo (odporúča sa to však spraviť v predstihu). Cena je síce pomerne vysoká (cca 140 € za celé auto), no netreba zabúdať, že cesta trvá takmer hodinu. Verejná doprava v tomto regióne počas leta prakticky nefunguje, takže možnosti, ktoré prichádzajú do úvahy, sú: spomínaný taxík, autobus organizátorov alebo prenájom auta.
Napriek tomu, že Äkäslompolo na mape pôsobí ako dedinka uprostred divočiny, turistická infraštruktúra je tu na veľmi vysokej úrovni. Nájsť si ubytovanie za rozumnú cenu nie je žiaden problém, no samozrejme v predstihu. To isté platí aj pre zásobovanie - v mestečku sa nachádza supermarket, kde sa dá kúpiť prakticky všetko.
Čo sa týka cien, ťažko jednoznačne povedať, či sú vyššie ako na Slovensku, keďže záleží od konkrétnych produktov. Nápoje - najmä voda, alkohol a asi všetky tekutiny - sú výrazne drahšie, ale ostatné položky sú väčšinou cenovo porovnateľné. Okrem toho je tu aj lekáreň, niekoľko outdoorových obchodov a menšie expo pred a počas podujatia. V prípade potreby sa teda dá dokúpiť chýbajúca výbava alebo športová výživa.
Zhrnutie
Organizácia samotného preteku zodpovedá štandardom známych európskych ultra podujatí. Všetky pred- a po-pretekové aktivity ako prezentácia, odovzdanie a vyzdvihnutie dropbagov, bufet, komunikácia a vyhlásenie výsledkov boli zvládnuté na jednotku. Treba však zdôrazniť, že ponuka na občerstvovačkach nezodpovedá slovenským reáliám. Je totiž dosť skromná. Výnimkou sú stanice v Pallas a Peurakaltio, na ktorých každý by mal prísť na svoje.
Odporučil by som teda účasť na tomto preteku? Určite áno. Avšak na základe vlastných skúseností, keby som mal ísť ešte jeden krát, tak by som uprednostnil asi klasickú stovku, a to kvôli lepšiemu načasovaniu. Štart o 23:00 totiž umožňuje vyhnúť sa najväčšiemu teplu počas dňa. Navyše, z estetického hľadiska práve neskorý večer ponúka fenomenálne predstavenie prírody so slnkom v hlavnej úlohe. Jeho zlatisté lúče dlhé hodiny zalievajú totiž celú krajinu a dodávajú vodám okolitých a nespočetných jazier nádherný jantárový odtieň. Vyzerá to jednoducho úchvatne!
.jpg)
Foto: Poppis Suomela
Športové zážitky sú jedna vec - tie sa dajú zažiť na každom preteku. To druhé však, čo sever Fínska ponúka, je jedinečná príroda. Nech už je teda športový výsledok akýkoľvek, estetických zážitkov a silných momentov z tohto dobrodružstva bude aj tak celý kopec a práve kvôli ním sa sem oplatí pricestovať.
Ďakujem Slovak Ultra Trail za možnosť zúčastniť sa na týchto úžasných pretekoch a tiež všetkým, ktorí mi držali palce!
.jpg){kind=logo}
