Pirin Ultra – run like no other

Ladislav Halász

Pohorie Pirin sa nachádza v juhozápadnej časti Bulharska, vzdialené asi 200 km od Sofie (cca 2h35 cesty autom). Svoje meno vraj získalo po slovanskom bohu hromu Perunovi. Od roku 2016 je miestom konania Pirin Ultra, tento rok s parametrami 160 km a prevyšením 11 000 m. Tieto čísla spolu s faktom, že čas minuloročného viťaza bol 29h33 vzbudzovali u mňa riadny rešpekt a zároveň zvedavosť čo tažké sa v týchto divokých horách skrýva.

Na prvý pohľad koncept závodu je veľmi jednoduchý: postupne zdolať šesť vrcholov s nadmorskou výškou od 2 414 do 2 662 m n. m., náročnosť trasy však spočívala v niečom inom a zistil som na vlastných nohách v čom.

Štart aj cieľ závodu ako aj celé zázemie je v mestečku Bansko (1 000 m n.m.), ktoré je najväčším lyžiarskym strediskom na Balkáne. V piatok o polnoci, vybavení GPS trackermi, vybiehame s Danom oproti ďalšiemu dobrodružstvu. Aby to bolo zaujímavé hneď od začiatku, dostávame sa do skupiny bežcov, ktorí sa vydali nesprávnou trasou, vďaka GPS trackerom nás našťastie po 2 km dobehne auto organizátorov a presmeruje nás na správnu trasu.

 

Prvých 20 km je úplne v pohode, väčšinou široká lesná cesta pozvolne stúpajúca do výšky 1 700 m n.m. ďalej vedie už len singláč k prvej občerstvovačke (27 km) pri jazere Bezbog (“Goodless” :-)). Teplota okolo - 5 °C nám nedovoľuje príliš sa zdržiavať a radšej rýchlo opúšťame teplo chaty a kamenným chodníkom pokračujeme popri najväčšom ľadovcovom jazere v Pirine (Popovo jazero, 2 250 m n.m.), a ďalej k vrcholu Demirkalija (2 466 m n.m.).

Nasleduje klesanie asi 500 m výškových cez horskú lúku plnú kameňov, potôčikov a mokraďí. Danovi tento terén vyhovuje oveľa viac ako mne a je stále ďaleko predo mnou. Na druhú občerstvovačku na 45 kilometri dobiehame o pol deviatej ráno, priemerka 5,2 km/h no žiadna sláva…Dnes to nevyzerá na žiadne rýchle behanie, technické úseky sa striedajú s úsekmi krížom cez lúky no skrátka všetko čo mám rád :-)

Podľa itinerára nás čaká výstup na najvyšší vrch trasy Kuklite s výškou 2 662 m n.m. čo je o 7 metrov viac ako Gerlachovský štít, na 7 km prekonávame prevýšenie viac ako 1 000 m výškových. Vo výške okolo 1 800 m n.m. opúšťame pásmo lesa a nastupuje úžasné pásmo lúk, na ktorých sa pasú kravy bez akýchkoľvek elektrických oplotkov. Normálne by som sa im zďaleka vyhol oblúkom, ale sú roztrúsené široko-ďaleko a obchádzaním by som stratil Dana z dohľadu, ktorý si razí cestu rovno medzi nimi.

Našťastie sa venujú len žraniu trávy, takže pozbieram všetku odvahu a prebehujem medzi nimi, hlavne nenadväzovať očný kontakt a rýchlo bežať za Danom. Dokonca aj pes, ktorý ich stráži je k nám úplne ľahostajný a venuje nám len jeden ospalý pohľad. V Rumunsku by nás už trhal :-)

Lúky rýchlo vystrieda žula a kamenným chodníkom výstupame až na vrchol, kde čaká organizátor, ktorý letmo skontroluje či sme v poriadku a ukazuje nám trasu v kamennom poli. Nasleduje asi 1 000 metrové klesanie na občerstvovačku Begovica (57 km), z ktorej pokračuje klesanie ešte o ďalších 300 metrov.

Klesanie vystrieda veľmi rýchlo opäť stúpanie, cez pásmo lesa do kosodreviny, ktorá prechádza do horských lúk a samozrejme žulový záver vo výške 2 414 m n.m. Sinaniška porta. Nasleduje ďalší 1 000 metrový padák do obcerstvovčky Zagaza na 77 km.

Sme zhruba v polovici trasy a naša priemerka sa znížila na 4,6 km/h. Po 17 hodinách máme za sebou 77 km čo nám dáva stále ešte nádej dať celú trasu pod 40 hodín.

Po takmer polhodinovej prestávke sa púšťame do najmenej zaujímavého úseku trasy. Zhruba na 24 kilometroch sa postupne strieda piesková cesta s asfaltom a niečím čo asfalt kedysi bol. Napriek tomu, že veľká časť trasy je klesanie a na rozdiel od predchádzajúcich pasáží je to celé behateľné, nejak sa mi do behu nechce a len sa tak šuchcem za Danom. Občas sa prestriedame ale ani jeho tento úsek nijako nenakopol. Jediným spestrením je stretnutie s naším manažérom Julkom, ktorý sa pokúša nájsť nasledujúcu občerstvovačku Senokos.

Do Senokosa (101 km) dobiehame o pol desiatej večer, panuje tu taký božský kľud ako keby sme neboli ani na preteku, príde mi to, že nikto sa nikam neponáhľa. Rozprávam sa s jedným z organizátorov o ďalšom úseku, tvrdí mi, že sa máme poriadne najesť a zobrať si niečo na jedenie lebo do ďalšej občerstvovačky nám to bude trvať okolo 8 hodín. Len sa usmievam, to určite kámo, 21 kilometrov dá za 8 hodín aj Marika Gombitová na vozíku… čaká nás síce prevýšenie viac ako  2 100 m a po ňom zas pád 1 200 m ale to predsa nemôže trvať tak dlho.

Dano tlačí fazuľovú polievku, rovnakú akú si dával aj v piatok pred štartom, pochvaľuje si, že ako mu po nej dobre trávi a že nie je vôbec nafúknutý…

Pred desiatou sa teda vydávame v ústrety najťažšieho úsekú trasy: výstup na Pirin (2 554 m n. m.). Prvá časť trasy vedie cez hustý les, stále stúpajúc pokračujeme od jednej červenej vlajočky po ďalšiu, máme celkom svižné tempo a neviem si predstaviť prečo by nám toto malo trvať 8 hodín. Zarastený  chodník nie je určite príliš exponovaný :-0 , pravdu povediac za celú sobotu sme nestretli žiadneho človeka. Zhruba vo výške 1 700 m n.m. vychádzame z lesa a dostávame sa na lúku, je však iná ako tie predchádzajúce, táto nie je spásaná kravami, sú na nej veľké trsy trávy cez, ktoré sa musíme prepletať. Začínam mať zlú predtuchu, čo je to za miesto keď sa sem ani kravy nedostanú?

Zrazu sa tráva stratí a my sa ocitáme pred týčiacou sa kopou veľkých skál, napriek chladnej noci nastáva pre mňa peklo… Na takomto teréne nedokážem udržať stabilitu, nepomôžu mi ani paličky, preto ich skladám a pomaly sa plazím po skalách ako jašterica. Takýmto komickým štýlom prekonávam 500 výškových metrov, Dano mi už dávno zmizol v tme a okrem toho ma predbehli ďalší štyria bežci. Na hodiny sa ani nepozerám takže vôbec netuším kedy sa konečne dostávam na vrchol, okrem záchranára tam náchadzam aj Dana v takom  spiacom móde, som vďačný, že ma počkal nechce sa mi v tomto teréne pokračovať samému. Moju radosť zo stretnutia, mi pokazí keď mi povie, že rovnaký terén nás čaká ďalšíe štyri kilometre.

Nebola to pravda, ten terén bol ešte horší!  Niečo ako roháčska hrebeňovka, s tým, že skaly sú pokryté borievkami vrátane dier medzi skalami, takže ak nestúpiš na skalu, noha ti zahučí do nejakej diery. Tam kde nie sú skaly je kosodrevina, ktorej korene sa vinú na chodníku. No chodník je silné slovo, je to pomyselná čiara medzi dvoma vlajočkami. Nedokážeš odhadnúť kadiaľ trasa vedie, musíš prísť k vlajočke a až odtiaľ uvidíš ďaľšiu, teda ak ju uvidíš… dobrá čelovka a plné baterky je základ. Nechápem akoby sme sa orientovali v tomto teréne keby bola hmla, už takto v noci to nie jednoduché… Na druhej strane tá tma bola aj milosrdná, keby som videl kadiaľ ideme tak sa plazím štvornožky po kolenách.

Konečne koniec hrebeňa a začíname klesať. Kamenný svah bez chodníka, sem tam nejaká vlajočka, už sa ničomu nedivím, už som odovzdaný osudu. Na tomto úseku nie je skutočne ani jeden meter behateľný. Situácia sa nemení ani v pásme lesa, prepletáme sa ihličnatým lesom uzučkým kamenným chodníkom, paličky sú mi úplne zbytočné, vetrovku mám celú od živice, som šťastný :-)

So svitaním sa konečne dostávame na rovný “malokarpatský” úsek, druhá noc na nohách nám dala zabrať, Dano drieme s občasnými halucináciami. Najprv mi ukazuje neexistujúce zvieratá medzi stromami, potom sa ma ešte snaží presvedčiť, že starý peň obrastený machom je okrasný domček s postavičkami… pritom vôbec nevidí tých hadov všade okolo :-)

Pred siedmou otvárame dvere na chate Javorov (122 km)… 21 kilometrov...9 hodín…tak sorry za tú Mariku, pýcha predchádza pád. Energiu z raňajšieho Slnka podporím ešte kofeínovou tabletkou, a začíname stúpať na vrch Albutin 1 (2 660 m n.m.).

Všetko sa opakuje, les-kosodrevina-žula, kamene sú tu ale viac running friendly a dá sa skákať z jedného na druhý.

Dokonca sa mi darí aj držať Danove tempo, tentokrát si ale udržujem dostatočný odstup vďaka večernej fazuľovej polievke s čubricou, ktorú si Dano dopriaval v Senokose… Z Albutina zbiehame resp. pokúšame sa o beh znovu na občerstvovačku Zagaza (134 km). Takže už nás čaká posledný výstup, v tomto úseku sa dostávame na úžasnú lúku plnú potôčikov a pasúceho sa dobytka, na hornom konci sa nachádza Vlahino jazero a odtiaľ posledný strmý výstup do Vihrenskeho sedla (2 600 m n.m.)  po ľavej strane sa týči mohutný Vihren (2 914 m n.m.) na ten ale našťastie nemusíme a zo sedla zbiehame na občerstvovačku Banderitsa (149 km). Za celé dva dni sme nikoho nestretli zato tu na tomto krátkom úseku je ľudí plno.

Posledných 10 km už nikomu nedovolíme aby nás predbehol a do cieľa dobiehame s časom 42h35 na 12. a 13. mieste.

Budem veľmi úprimný, aj teraz s odstupom času, keby som bol býval vedel čo ma čaká tak by som do toho nešiel, žiadny challenge, žiadna výzva bol to Mordor na ktorý som nebol pripravený. Celé by som to zhrnul do inovovaného “Chceš-li poznat co je dřina, kup si kolo Ukrajina!” = “Keď chceš vedieť, čo je drina, zabehni si do Pirina!”.

Doporučujem však určite navštíviť tieto nádherné hory kvoli turistike, užasná divoká príroda bez ľudí.

Článok bol zverejnený so súhlasom autora.

Foto: Ladislav Halász, Pirin Ultra