Pražská stovka 2023 (137 km, 3900 m+)

Erik Hübner 

Dva dni pred štartom jubilejného 30. ročníka Pražskej stovky, si čítam moje zápisky z ročníkov 2017 a 2022. V poslednom článku nachádzam spomienku na myšlienky počas tej nekonečnej púte, že sa sem už nemienim nikdy vracať. Prečo som sa, sakra, prihlásil na ďalší ročník? Lebo je tridsiaty? Lebo ide na sever, do Kokořínska, ktoré som vždy chcel vidieť? Lebo som zasa zvedavý, aké olafoviny organizátor vymyslí? Asi z každého trošku, avšak veľký podiel viny má aj môj neutíchajúci masochizmus. Krútim hlavou a kupujem lístok na piatňajší vlak.

Príchod do Prahy o ôsmej večer je veľkorysý, stíham večeru u najznámejšieho smaženého kuraťa na svete a zasneženým mestom nachádzam správnu trasu do základnej školy, kde je prezentácia. Tam už stretávam množstvo známych tvári, debatujeme, konštatujem, že pri tomto teréne už v Stromovke budeme mať tri pády za sebou. Štart sa ešte kvôli meškaniam vlakov a autobusov posúva o pol hodinu, takže času na prípravu je dosť.

 

Hodinu pred polnocou nás však Olaf vyháňa von, štartuje sa cca 1 km od školy, v peknom parku. Je zaujímavé sledovať, ako miestni ľudia reagujú, keď uvidia v túto nočnú hodinu hordu asi 300 sporo odetých bláznov pochodovať po chodníkoch ich mesta. Ani sa nenazdáme a je odštartované. Neustále sneží a naša trasa vedie hneď dvakrát za sebou na Petřín. Pri druhom výbehu sa musíme dostať až na rozhľadňu, čo je celkom vtipné, pretože zhluk bežcov ešte stále nie je dostatočne rozťahaný, takže po točitých schodoch šliapeme tesne za sebou ako vojaci. Kontrola (živá) je blesková, takže to stíhajú odškrtávať.

 

Schody na Petřín

Zbiehanie je trochu komplikované, keďže schody aj cesta sú zasnežené, prežívam však bez pádu. Následne bežíme známymi uličkami, vynárajú sa mi spomienky na nedávnu dovolenku. Leteňská pláň, Stromovka, ostrov, lávka – moje najobľúbenejšie bežecké zákutia Prahy. Teraz ešte aj s bonusom – bez asfaltu, nakoľko je všade sneh. Ani sa nenazdám a bežím za ZOO smerom k Vltave. Začínajú divokejšie chodníčky v miniroklinách a všetci si to užívajú. Niektorí samozrejme klasicky pretekajú od prvého kilometra a potrebujú predbiehať v tých najnemožnejších miestach, ale už som si tak nejako zvykol a nekomentujem. V údolí Vltavy je to zaujímavé, chodí sa stále hore a dolu, i keď prevýšenie nie je drastické, terén z toho robí celkom adrenalín. Stále je celkom príjemne, príliš nefúka, teplota okolo nuly a sneží. Stačí mi termotričko a mikina. Všetko ostatné mám zbalené. A že toho je. Prvýkrát v živote som na bežeckú vestu pripínal dodatočný vak a k tomu beriem ešte ľadvinku, v ktorej mám dve fľaše. Mám to takto vyskúšané, že fľaše zakryjem mikinou a voda v nich zostane pekne teplá aj počas mrazu. Vo vaku mám ešte náhradné tričko, ponožky (aj keď som si takmer istý, že ich prezúvať nebudem), dve tenké bundy, lekárničku, fóliu, náhradnú baterku do čelovky, powerbanku a jedlo. Mám zbalené aj „nesmeky“, ale nikdy som ich na nohe nemal a mám podozrenie, že ich ani dnes nepoužijem. 

Na 22. kilometri je prvá občerstvovačka, pod pláteným prístreškom pri Vltave. Prekvapuje ma, že už tu majú teplú polievku, no ešte si nedávam. Postačí mi čaj a voda na zarobenie jonťáku a ide sa ďalej. Čaká nás rovina. Priznám sa, ako petržalský brúsič hrádze sa na ňu aj celkom teším. No keď vystúpim od Vltavy a zatočím smer sever, smiech ma prejde. Vietor oproti, padajúci sneh sa zmenil na milión malých ihličiek, ktoré sa triafajú presne do oka a na mnohých miestach musím kontrolovať trasu na GPS, lebo síce máme ísť prakticky stále rovno, ale v tom marazme nie je vidieť ani odrazky. 

 

Po rovinke

Obliekam bundu a cítim, že ľadvinka mi nerobí dobre na brucho. Som s ňou zvyknutý behať, ale dnes nie je jej deň. Zbalím ju teda do vesty, ale čo s fľašami? Perfektne sa zmestia do sieťkovaných vreciek na boku, ktoré síce na toto nie sú šité, ale akoby boli. Jediná nevýhoda je, že ich už nemám prekryté, takže sú vystavené mrazu. Pri občerstvovačkách vzdialených od seba 18 – 22 km to bude zaujímavé. 

Tento úsek má len jedno svetlé miesto – Kojetice na 37. km, kde sa nachádza prvý „teplý“ checkpoint v bufete pri futbalovom ihrisku. Už sa tu pár chudákov rozmrazuje, pridávam sa k nim. Naberám horúci čaj do fliaš, polievku do seba a idem ďalej. Toto je fakt psycho. Vietor, zima, stále tie biele hovná do tváre a do toho kužeľ čelovky. Keď ju mám zapnutú na minimum, ledva vidím na ďalšiu značku, ak ju zapnem silnejšie, začne sa svetlo odrážať od vločiek a nevidím takmer vôbec nič. No čo, aspoň budem šetriť baterku. V duchu si gratulujem k rozhodnutiu zobrať lyžiarske rukavice.  V iných by som to asi nedal. 

Ďalší checkpoint na 51. km, zase vonkajší, takže sa dlho „nezohrievam“. Utekám rýchlo preč. Dostávam sa však do údolia rieky Pšovka a konečne to tu začína byť zaujímavé. 

 

Pšovka

Úzke chodníky medzi obrovskými skalnými pieskovcovými bralami, ktoré v tej tme a svite čelovky vyzerajú strašidelne. Je to paráda, lebo už sa je na čo pozerať a vlastne aj ten vietor už ustal. Občas je trochu blata, musí sa prekročiť zopár stromov, ale inak krásna časť. Občerstvovačka na 68. kilometri je v Hospodě u báby Šubrový. Je tu teplo, príjemne a čapujú tu pivo! Dostávam lístok na jeden nápoj zdarma a mne je to hneď jasné. Je síce sedem hodín ráno, ale otáčam jednu desiatku a cítim sa ako v raji. Menej už po vybehnutí von. Klepe ma ako osiku a nie a nie sa zahriať. Trvá to dobrých 20 minút, kým sa dostanem do pôvodného „komfortu“. 

 

Jonťák

Z letargie ma vytrhne prvá „haluzná“ kontrola, ktorá je niekde hore na skale, na ktorú sa musí začať liezť z rebríka, čo vedie popri nej. Nikto okolo mňa tiež nechápe, že fakt tadiaľ. No GPS je neúprosné. Kontrola je naozaj tam a cesta späť na rebrík je ešte zaujímavejšia (cháp – po zadku).  

 

Tie chodníky a schody medzi vysokými divotvornými skalami na to však rýchlo dávajú zabudnúť a čerešničkou na torte je výstup na hrad Kokořín. Po ďalších troch kontrolách, keďže musíme navštíviť každú jednu vyhliadku a skalu, opúšťam Kokořínsky důl a nasleduje lesná cesta so stále viac popadanými stromami. Rozmýšľam, ako to ten Olaf robí, že popri značení trasy ešte aj káca stromy.  

 

Hrad Kokořín

Občerstvenie na 86. km je zase v hospode. Tak, ako som si sľúbil, dávam si tu veľkú prestávku.  Vyzliekam sa do trička, kupujem si jedno pivo, jem polievku a mastné chleby. Keďže termoregulácia už moc nefunguje, rozhodujem sa dať si pod mikinu ešte jednu bundu. V 4 vrstvách som teda ešte nebehal. Rovnako som ešte takto dlho nestál na checkpointe. 40 minút! Je mi to ale jedno, tu nemám ani hlavné ani vedľajšie ciele. Len jediný – dobehnúť. Okrem toho – nechal som si poslať veci zo štartu do cieľa, takže sa tam jednoducho musím nejako dostať a pri frekvencii tunajšej dopravy je najjednoduchší spôsob po svojich. Pýtam sa, ako ďaleko je ďalší checkpoint, aby som si vedel rozložiť vodu a odpoveď je 22 km. Ehm.. dobre, to mi aj tak zamrzne, takže to je jedno.

 

Vpravo hore modrá olafošípka jasne rozkazuje – na rebrík a po skale!

Vybieham s už klasickou triaškou, ktorá po čase ustane a zasa do skál. Skalné bludisko, ktorého som sa pôvodne najviac obával, ma nakoniec najviac baví. Boli tam síce lezecké vložky a pri jednej som mal fakt pocit, že na jediný dostupný chyt nedočiahnem, ale nakoniec prekonám aj tento úsek. Za odmenu ďalšia fixka do kontrolného papierika (mimochodom, bolo ich celkovo 42). 

 

Skalní bludiště

Začína to tu ale podozrivo viac praskať, niektoré stromy už nezvládajú ten nápor snehu. Už chápem, že mnohé stromy, ktoré máme v ceste, sú čerstvé. Už je to ale o dosť ťažšie – najmä podliezanie. Prehovárať sa, aby som šiel na štyri a po lakťoch prešiel popod strom je čoraz namáhavejšie. Na začiatku som z toho mal srandu, teraz už pomaly začínam tým stromom nadávať. Najhoršie je, že predo mnou nebežalo ešte veľa ľudí, takže ani nie je vyšliapaná najvýhodnejšia cesta cez prekážku. Každý si tú svoju musí nájsť sám a často to vyzerá skôr ako hra Twister. Niekde napočítam aj 15 stromov na jednej kope. Vôbec to nevyzerá, že by tadiaľto viedol nejaký chodník.  

 

Foto chodníka

Postup sa značne spomaľuje a tak mám čas rozmýšľať, ako sa dá naplánovať cesta s tými najnedostupnejšími kontrolami, aké na nej môžu byť. Nad tým musíš rozmýšľať celý rok. 

Takto to pokračuje až po 108. kilometer, kde je ďalšia kontrola a hospoda. Ďalšie vyzliekanie, ďalších 40 minút, nevadí. Tento úsek mi dal dosť na frak. Mám vážne pochybnosti o tom, či to do cieľa v tom snehu a ľade dám. Na mieste je už prezlečený Matej, ktorý mi oznamuje, že musel skončiť kvôli zraneniu. Škoda obrovská, lebo bol veľkým favoritom a ja som mu držal  päste. Má tu aj odvoz do cieľa a už - už ho idem poprosiť, či by ma nevzali, keď ku mne príde Olaf a povie mi „počkej na další úsek, teprve teď si to užiješ, 18 km terénu, téměř neběhatelného až neběhatelného“. No odmietni takúto ponuku. Matej sa ma ešte pýta, či mi niečo doplní – fúha, mať taký servis od dvojnásobného víťaza Pražskej stovky, to sa cení, ale ja sa obslúžim, veď sa nikam neponáhľam. Nahadzujem už aj čelovku, do pol hodiny je tma. 

 

Kontroly boli fakt na najnedostupnejších miestach 

Chodník vedie najskôr pekným údolím a ja si hovorím, že o čom to ten Olaf točil? No onedlho je zasa olafošípka priamo hore kolmo do kopca. Driapem sa na skalnú výhliadku Čap a tuho premýšľam, ako asi tadiaľto pôjdem späť. Miešam sa tu už aj s bežcami z 80 km a 50 km trasy, takže je už veselšie a aj chodník je viac prešliapaný, ale zasa aj viac vyšmýkaný. Pod vrcholom vidím čelovky, ako sa vzďaľujú po hrebeni – chválabohu, naspäť tadiaľto nejdeme. 

 

Škoda tej tmy, výhľad odtiaľto je podľa fotiek na googli krásny, no to by chcelo takýto beh zorganizovať v lete. Po hrebeni sa ide fajn. Chvíľu. Kým neprídu spadnuté stromy. Občas to zapraští aj okolo mňa a podľa zvuku „žuchnutia“ skúšam odhadnúť, ako to bolo ďaleko a aký bol veľký. Zrazu z ničoho nič predo mnou obrovská silueta zvieraťa so zelenými svietiacimi očami. Je to tu. Pes baskervillský. Teraz ma zožerie. Ale on našťastie iba stojí a čaká pána, ktorý sa tam zrazu zjaví na bicykli (!!!). Síce skonštatuje, že ten bajk musí viac nosiť ako sa na ňom vozí, ale vraj super zážitok. Vo svetle čelovky sa menšie zasnežené stromy menia v siluety starcov a starien, ježibáb, detí, trpaslíkov, ale občas stretnem aj slona, žirafu, či nosorožca. Cítim, že potrebujem kofeín, jediný dostupný mám v nejakom géli, tak si ho dávam. O chvíľu počujem v diaľke svišťa. No ty kokso, jasné. V Máchovom kraji. Keď sa započúvam zistím, že je to môj dych. Pri každom výdychu pištia priedušky, už sa teším na zajtra. 

 

Po ceste som stretol aj známu „potrefenú husu“

Prichádzam k ďalším skalným útvarom a ja presne viem, že tam sa budem šplhať. Už tam pobehujú svetlá čeloviek a hľadajú správnu trasu. Stromy, na ktorých bolo pripevnené značenie, spadli a tak značenie ukazuje iným smerom. GPS ale znova pomáha a k tomu sa pridáva „skúsenosť ostrieľaných borcov“, že tá správna cesta je na Pražskej stovke vždy tá najťažšia. Driapeme sa na nejakú skalu, kde v totálnej tme odškrtávame ďalšiu kontrolu a potom zasa dolu. Už chcem byť na ďalšej kontrole. Prosím. Prečo som len pokračoval ďalej? Mohol som sa s Matejom zviezť a teraz v teple popíjať pivo. Facka. Že sa nehanbíš, veď Ti v podstate nič nie je, toto je len slabošský nárek. Makej vole! 

 

Za svetla boli výhľady ešte krásne

Už sa tu motám 2,5 hodiny, prešiel som 13 km a hodinky neúprosne ukazujú ešte 5 k ďalšej živej kontrole. Nooooo, veď to by bolo aj v pohode, polhoďka ľahkého pobehnutia. Ale na mape tam svieti zasa nejaká slučka okolo PR Vlhošť. Čo asi v tej tme uvidíme? Keď zbadám obrys tmavej hory a čelovku tesne pod jej vrcholom, mám chuť sadnúť na zem a plakať. Na kopec sa samozrejme nejde iba hore, ale ešte zo dvakrát aj dolu. Posledný výstup je monotónny, v hlbokom, ale dobre držiacom snehu, takže prepínam na automat. V diaľke počujem ohňostroj, smejem sa sám pre seba, že asi už dobehol víťaz (Tomáš). Zbeh našťastie nie je drastický (asi prvý na celej trase) a po 3,5 hodinách (18 km!) pribieham k útlemu stánku, kde mi jeden mrznúci hrdina sníma čip. Vraj že čaju už nie je moc a je taký vlažný, ale ak chcem, má dobrú sekanú. To fakt nie, naberiem si čaj, zjem pár zmrznutých chlebov s paštétou a banán (jedol už niekto zamrznutý banán?) a ťahám ďalej. Pripojil som sa k jednému 80-károvi, ktorý to tu evidentne pozná, lebo nasledujúce kopce volá po mene. „Hneď za kontrolou sa vybieha na hrad.“ To je veta, ktorú by som normálne napísal. Ale tu musím napísať „hneď za kontrolou sa lezie a šplhá na hrad“. Normálne – položiť celé telo na brucho, natiahnuť ruky, chytiť nejaký koreň alebo stromček a vytiahnuť sa vyššie. Opakovať až po fixkovú kontrolu na samom vrchole. Za tmy samozrejme vidím z hradu len tehly. Späť je to úplne bez ostychu – na zadok a dolu. Iba keď trčia nejaké kamene, treba sa nadvihnúť na rukách, aby zadok moc netrpel. Nie vždy sa to darí. Hlavou mi behá, že konečne viem, aké je to „sjet po zadku holou skálu“. 

Pamätám si na mape ešte jeden kopec pred cieľom – Ronov. Kolega mi však vraví, že „to je už v pohodě, ten by měl jít vyjet normálně.“ Po ceste mu trocha ujdem, lebo mi je pri jeho tempe zima a na kopec tak začínam stúpať sám. Ten sa samozrejme napriamuje a ku koncu je to znovu to, čo pred chvíľou, ale trikrát vyššie. Určite tu padlo organizátorovo meno mnohokrát a ja sa teda pridávam. Po ceste späť stretávam kolegu z B trasy a pripomínam mu, že som podľa jeho slov fakt tento kopec „vyjel“ na pohodu. Posledné dva kilometre do cieľa sú ako z rozprávky a sna dokopy, emócie, aké mávam na veľkých svetových podujatiach, teraz snáď ešte väčšie. Z letargie ma len vytrhne šípková ruža, ktorá mi strhne čiapku s čelovkou a roztrhne bundu. Áno, bol som až príliš čistý a upravený, tak som predsa nemohol prísť do cieľa Pražskej stovky! 19. miesto s časom 22:15 hod.  je na moje prekvapenie až príliš dobré, na to, že som sa dosť flákal, na divokých miestach výrazne bál a na občerstvovačkách ulieval. V cieli pivo a vyprážané rezne – to je fakt niečo, kvôli čomu sa oplatí bežať celý deň cez hory.

Vďaka patrí hlavne Olafovi, ale aj celému nemalému tímu okolo neho, ktorí aj v neľahkých podmienkach zabezpečili úplne hladký chod celej akcie. Všetka česť. A samozrejme Slovak Ultra Trailu za možnosť štartovať na tomto podujatí, i keď stále rozmýšľam, či je to na poďakovanie, alebo skôr obliatie pivom :-).  

 

Príchod do Prahy o ôsmej večer je veľkorysý, stíham večeru u najznámejšieho smaženého kuraťa na svete a zasneženým mestom nachádzam správnu trasu do základnej školy, kde je prezentácia. Tam už stretávam množstvo známych tvári, debatujeme, konštatujem, že pri tomto teréne už v Stromovke budeme mať tri pády za sebou. Štart sa ešte kvôli meškaniam vlakov a autobusov posúva o pol hodinu, takže času na prípravu je dosť.
 
Hodinu pred polnocou nás však Olaf vyháňa von, štartuje sa cca 1 km od školy, v peknom parku. Je zaujímavé sledovať, ako miestni ľudia reagujú, keď uvidia v túto nočnú hodinu hordu asi 300 sporo odetých bláznov pochodovať po chodníkoch ich mesta. Ani sa nenazdáme a je odštartované. Neustále sneží a naša trasa vedie hneď dvakrát za sebou na Petřín. Pri druhom výbehu sa musíme dostať až na rozhľadňu, čo je celkom vtipné, pretože zhluk bežcov ešte stále nie je dostatočne rozťahaný, takže po točitých schodoch šliapeme tesne za sebou ako vojaci. Kontrola (živá) je blesková, takže to stíhajú odškrtávať.
 
Schody na Petřín
 Zbiehanie je trochu komplikované, keďže schody aj cesta sú zasnežené, prežívam však bez pádu. Následne bežíme známymi uličkami, vynárajú sa mi spomienky na nedávnu dovolenku. Leteňská pláň, Stromovka, ostrov, lávka – moje najobľúbenejšie bežecké zákutia Prahy. Teraz ešte aj s bonusom – bez asfaltu, nakoľko je všade sneh. Ani sa nenazdám a bežím za ZOO smerom k Vltave. Začínajú divokejšie chodníčky v miniroklinách a všetci si to užívajú. Niektorí samozrejme klasicky pretekajú od prvého kilometra a potrebujú predbiehať v tých najnemožnejších miestach, ale už som si tak nejako zvykol a nekomentujem. V údolí Vltavy je to zaujímavé, chodí sa stále hore a dolu, i keď prevýšenie nie je drastické, terén z toho robí celkom adrenalín. Stále je celkom príjemne, príliš nefúka, teplota okolo nuly a sneží. Stačí mi termotričko a mikina. Všetko ostatné mám zbalené. A že toho je. Prvýkrát v živote som na bežeckú vestu pripínal dodatočný vak a k tomu beriem ešte ľadvinku, v ktorej mám dve fľaše. Mám to takto vyskúšané, že fľaše zakryjem mikinou a voda v nich zostane pekne teplá aj počas mrazu. Vo vaku mám ešte náhradné tričko, ponožky (aj keď som si takmer istý, že ich prezúvať nebudem), dve tenké bundy, lekárničku, fóliu, náhradnú baterku do čelovky, powerbanku a jedlo. Mám zbalené aj „nesmeky“, ale nikdy som ich na nohe nemal a mám podozrenie, že ich ani dnes nepoužijem. 
Na 22. kilometri je prvá občerstvovačka, pod pláteným prístreškom pri Vltave. Prekvapuje ma, že už tu majú teplú polievku, no ešte si nedávam. Postačí mi čaj a voda na zarobenie jonťáku a ide sa ďalej. Čaká nás rovina. Priznám sa, ako petržalský brúsič hrádze sa na ňu aj celkom teším. No keď vystúpim od Vltavy a zatočím smer sever, smiech ma prejde. Vietor oproti, padajúci sneh sa zmenil na milión malých ihličiek, ktoré sa triafajú presne do oka a na mnohých miestach musím kontrolovať trasu na GPS, lebo síce máme ísť prakticky stále rovno, ale v tom marazme nie je vidieť ani odrazky. 
 
Po rovinke
Obliekam bundu a cítim, že ľadvinka mi nerobí dobre na brucho. Som s ňou zvyknutý behať, ale dnes nie je jej deň. Zbalím ju teda do vesty, ale čo s fľašami? Perfektne sa zmestia do sieťkovaných vreciek na boku, ktoré síce na toto nie sú šité, ale akoby boli. Jediná nevýhoda je, že ich už nemám prekryté, takže sú vystavené mrazu. Pri občerstvovačkách vzdialených od seba 18 – 22 km to bude zaujímavé. 
Tento úsek má len jedno svetlé miesto – Kojetice na 37. km, kde sa nachádza prvý „teplý“ checkpoint v bufete pri futbalovom ihrisku. Už sa tu pár chudákov rozmrazuje, pridávam sa k nim. Naberám horúci čaj do fliaš, polievku do seba a idem ďalej. Toto je fakt psycho. Vietor, zima, stále tie biele hovná do tváre a do toho kužeľ čelovky. Keď ju mám zapnutú na minimum, ledva vidím na ďalšiu značku, ak ju zapnem silnejšie, začne sa svetlo odrážať od vločiek a nevidím takmer vôbec nič. No čo, aspoň budem šetriť baterku. V duchu si gratulujem k rozhodnutiu zobrať lyžiarske rukavice.  V iných by som to asi nedal. 
Ďalší checkpoint na 51. km, zase vonkajší, takže sa dlho „nezohrievam“. Utekám rýchlo preč. Dostávam sa však do údolia rieky Pšovka a konečne to tu začína byť zaujímavé. 
 
Pšovka
Úzke chodníky medzi obrovskými skalnými pieskovcovými bralami, ktoré v tej tme a svite čelovky vyzerajú strašidelne. Je to paráda, lebo už sa je na čo pozerať a vlastne aj ten vietor už ustal. Občas je trochu blata, musí sa prekročiť zopár stromov, ale inak krásna časť. Občerstvovačka na 68. kilometri je v Hospodě u báby Šubrový. Je tu teplo, príjemne a čapujú tu pivo! Dostávam lístok na jeden nápoj zdarma a mne je to hneď jasné. Je síce sedem hodín ráno, ale otáčam jednu desiatku a cítim sa ako v raji. Menej už po vybehnutí von. Klepe ma ako osiku a nie a nie sa zahriať. Trvá to dobrých 20 minút, kým sa dostanem do pôvodného „komfortu“. 
 
Jonťák
Z letargie ma vytrhne prvá „haluzná“ kontrola, ktorá je niekde hore na skale, na ktorú sa musí začať liezť z rebríka, čo vedie popri nej. Nikto okolo mňa tiež nechápe, že fakt tadiaľ. No GPS je neúprosné. Kontrola je naozaj tam a cesta späť na rebrík je ešte zaujímavejšia (cháp – po zadku).  
 
Tie chodníky a schody medzi vysokými divotvornými skalami na to však rýchlo dávajú zabudnúť a čerešničkou na torte je výstup na hrad Kokořín. Po ďalších troch kontrolách, keďže musíme navštíviť každú jednu výhliadku a skalu, opúšťam Kokořínsky důl a nasleduje lesná cesta so stále viac popadanými stromami. Rozmýšľam, akoto ten Olaf robí, že popri značení trasy ešte aj káca stromy.  
 
Hrad Kokořín
Občerstvenie na 86. km je zase v hospode. Tak, ako som si sľúbil, dávam si tu veľkú prestávku.  Vyzliekam sa do trička, kupujem si jedno pivo, jem polievku a mastné chleby. Keďže termoregulácia už moc nefunguje, rozhodujem sa dať si pod mikinu ešte jednu bundu. V 4 vrstvách som teda ešte nebehal. Rovnako som ešte takto dlho nestál na checkpointe. 40 minút! Je mi to ale jedno, tu nemám ani hlavné ani vedľajšie ciele. Len jediný – dobehnúť. Okrem toho – nechal som si poslať veci zo štartu do cieľa, takže sa tam jednoducho musím nejako dostať a pri frekvencii tunajšej dopravy je najjednoduchší spôsob po svojich. Pýtam sa, ako ďaleko je ďalší checkpoint, aby som si vedel rozložiť vodu a odpoveď je 22 km. Ehm.. dobre, to mi aj tak zamrzne, takže to je jedno.
 
Vpravo hore modrá olafošípka jasne rozkazuje – na rebrík a po skale!
 Vybieham s už klasickou triaškou, ktorá po čase ustane a zasa do skál. Skalné bludisko, ktorého som sa pôvodne najviac obával, ma nakoniec najviac baví. Boli tam síce lezecké vložky a pri jednej som mal fakt pocit, že na jediný dostupný chyt nedočiahnem, ale nakoniec prekonám aj tento úsek. Za odmenu ďalšia fixka do kontrolného papierika (mimochodom, bolo ich celkovo 42). 
 
Skalní bludiště
Začína to tu ale podozrivo viac praskať, niektoré stromy už nezvládajú ten nápor snehu. Už chápem, že mnohé stromy, ktoré máme v ceste, sú čerstvé. Už je to ale o dosť ťažšie – najmä podliezanie. Prehovárať sa, aby som šiel na štyri a po lakťoch prešiel popod strom je čoraz namáhavejšie. Na začiatku som z toho mal srandu, teraz už pomaly začínam tým stromom nadávať. Najhoršie je, že predo mnou nebežalo ešte veľa ľudí, takže ani nie je vyšliapaná najvýhodnejšia cesta cez prekážku. Každý si tú svoju musí nájsť sám a často to vyzerá skôr ako hra Twister. Niekde napočítam aj 15 stromov na jednej kope. Vôbec to nevyzerá, že by tadiaľto viedol nejaký chodník.  
 
 
Foto chodníka
Postup sa značne spomaľuje a tak mám čas rozmýšľať, ako sa dá naplánovať cesta s tými najnedostupnejšími kontrolami, aké na nej môžu byť. Nad tým musíš rozmýšľať celý rok. 
Takto to pokračuje až po 108. kilometer, kde je ďalšia kontrola a hospoda. Ďalšie vyzliekanie, ďalších 40 minút, nevadí. Tento úsek mi dal dosť na frak. Mám vážne pochybnosti o tom, či to do cieľa v tom snehu a ľade dám. Na mieste je už prezlečený Matej, ktorý mi oznamuje, že musel skončiť kvôli zraneniu. Škoda obrovská, lebo bol veľkým favoritom a ja som mu držal  päste. Má tu aj odvoz do cieľa a už - už ho idem poprosiť, či by ma nevzali, keď ku mne príde Olaf a povie mi „počkej na další úsek, teprve teď si to užiješ, 18 km terénu, téměř neběhatelného až neběhatelného“. No odmietni takúto ponuku. Matej sa ma ešte pýta, či mi niečo doplní – fúha, mať taký servis od dvojnásobného víťaza Pražskej stovky, to sa cení, ale ja sa obslúžim, veď sa nikam neponáhľam. Nahadzujem už aj čelovku, do pol hodiny je tma. 
 
Kontroly boli fakt na najnedostupnejších miestach 
Chodník vedie najskôr pekným údolím a ja si hovorím, že o čom to ten Olaf točil? No onedlho je zasa olafošípka priamo hore kolmo do kopca. Driapem sa na skalnú výhliadku Čap a tuho premýšľam, ako asi tadiaľto pôjdem späť. Miešam sa tu už aj s bežcami z 80 km a 50 km trasy, takže je už veselšie a aj chodník je viac prešliapaný, ale zasa aj viac vyšmýkaný. Pod vrcholom vidím čelovky, ako sa vzďaľujú po hrebeni – chválabohu, naspäť tadiaľto nejdeme. 
 
Škoda tej tmy, výhľad odtiaľto je podľa fotiek na googli krásny, no to by chcelo takýto beh zorganizovať v lete. Po hrebeni sa ide fajn. Chvíľu. Kým neprídu spadnuté stromy. Občas to zapraští aj okolo mňa a podľa zvuku „žuchnutia“ skúšam odhadnúť, ako to bolo ďaleko a aký bol veľký. Zrazu z ničoho nič predo mnou obrovská silueta zvieraťa so zelenými svietiacimi očami. Je to tu. Pes baskervillský. Teraz ma zožerie. Ale on nšaťastie iba stojí a čaká pána, ktorý sa tam zrazu zjaví na bicykli (!!!). Síce skonštatuje, že ten bajk musí viac nosiť ako sa na ňom vozí, ale vraj super zážitok. Vo svetle čelovy sa menšie zasnežené stromy menia v siluety starcov a starien, ježibáb, detí, trpazlíkov, ale občas stretnem aj slona, žirafu, či nosorožca. Cítim, že potrebujem kofeín, jediný dostupný mám v nejakom gély, tak si ho dávam. O chvíľu počujem v diaľke svišťa. No ty kokso, jasné. V Máchovom kraji. Keď sa započúvam zistím, že je to môj dych. Pri každom výdychu pištia priedušky, už sa teším na zajtra. 
 
Po ceste som stretol aj známu „potrefenú husu“
Prichádzam k ďalším skalným útvarom a ja presne viem, že tam sa budem šplhať. Už tam pobehujú svetlá čeloviek a hľadajú správnu trasu. Stromy, na ktorých bolo pripevnené značenie spadli a tak značenie ukazuje iným smerom. GPS ale znova pomáha a k tomu sa pridáva „skúsenosť ostrieľaných borcov“, že tá správna cesta je na Pražskej stovke vždy tá najťažšia. Driapeme sa na nejakú skalu, kde v totálnej tme odškrtávame ďalšiu kontrolu a potom zasa dolu. Už chcem byť na ďalšej kontrole. Prosím. Prečo som len pokračoval ďalej? Mohol som sa s Matejom zviezť a teraz v teple popíjať pivo. Facka. Že sa nehanbíš, veď Ti v podstate nič nie je, toto je len slabošský nárek. Makej vole! 
 
Za svetla boli výhľady ešte krásne
Už sa tu motám 2,5 hodiny, prešiel som 13 km a hodinky neúprosne ukazujú ešte 5 k ďalšej živej kontrole. Nooooo, veď to by bolo aj v pohode, polhoďka ľahkého pobehnutia. Ale na mape tam svieti zasa nejaká slučka okolo PR Vlhošť. Čo asi v tej tme uvidíme? Keď zbadám obrys tmavej hory a čelovku tesne pod jej vrcholom, mám chuť sadnúť na zem a plakať. Na kopec sa samozrejme nejde iba hore, ale ešte zo dvakrát aj dolu. Posledný výstup je monotónny, v hlbokom, ale dobre držiacom snehu, takže prepínam na automat. V diaľke počujem ohňostroj, smejem sa sám pre seba, že asi už dobehol víťaz (Tomáš). Zbeh našťastie nie je drastický (asi prvý na celej trase) a po 3,5 hodinách (18km!) pribieham k útlemu stánku, kde mi jeden mrznúci hrdina sníma čip. Vraj že čaju už nie je moc a je taký vlažný, ale ak chcem, má dobrú sekanú. To fakt nie, naberiem si čaj, zjem pár zmrznutých chlebov s paštétou a banán (jedol už niekto zamrznutý banán?) a ťahám ďalej. Pripojil som sa k jednému 80-károvi, ktorý to tu evidentne pozná, lebo nasledujúce kopce volá po mene. „Hneď za kontrolou sa vybieha na hrad.“ To je veta, ktorú by som normálne napísal. Ale tu musím napísať „hneď za kontrolou sa lezie a šplhá na hrad“. Normálne – položiť celé telo na brucho, natiahnuť ruky, chytiť nejaký koreň alebo stromček a vytiahnuť sa vyššie. Opakovať až po fixkovú kontrolu na samom vrchole. Za tmy samozrejme vidím z hradu len tehly. Späť je to úplne bez ostychu – na zadok a dolu. Iba keď trčia nejaké kamene, treba sa nadvihnúť na rukách, aby zadok moc netrpel. Nie vždy sa to darí. Hlavou mi behá, že konečne viem, aké je to „sjet po zadku holou skálu“. 
Pamätám si na mape ešte jeden kopec pred cieľom – Ronov. Kolega mi však vraví, že „to je už v pohodě, ten by měl jít vyjet normálně.“ Po ceste mu trocha ujdem, lebo mi je pri jeho tempe zima a na kopec tak začínam stúpať sám. Ten sa samozrejme napriamuje a ku koncu je to znovu to, čo pred chvíľou, ale trikrát vyššie. Určite tu padlo organizátorovo meno mnohokrát a ja sa teda pridávam. Po ceste späť stretávam kolegu z B trasy a pripomínam mu, že som podľa jeho slov fakt tento kopec „vyjel“ na pohodu.  Posledné dva kilometre do cieľa sú ako z rozprávky a sna dokopy, emócie, aké mávam na veľkých svetových podujatiach, teraz snáď ešte väčšie. Z letargie ma len vytrhne šípková ruža, ktorá mi strhne čiapku s čelovkou a roztrhne bundu. Áno, bol som až príliš čistý a upravený, tak som predsa nemohol prísť do cieľa Pražskej stovky! 19. miesto s časom 22:15 hod.  je na moje prekvapenie až príliš dobré, na to, že som sa dosť flákal, na divokých miestach výrazne bál a na občerstvovačkách ulieval. V cieli pivo a vyprážané rezne – to je fakt niečo, kvôli čomu sa oplatí bežať celý deň cez hory.
Vďaka patrí hlavne Olafovi, ale aj celému nemalému tímu okolo neho, ktorí aj v neľahkých podmienkach zabezpečili úplne hladký chod celej akcie. Všetka česť. A samozrejme Slovak ultra trailu za možnosť štartovať na tomto podujatí, i keď stále rozmýšľam, či je to na poďakovanie, alebo skôr obliatie pivom ().  
 

Naši mediálni partneri: