Rozhovor s Lenkou Sentkerestiovou

Foto: Juraj Kožiak

Ahoj, Lenka, predstavíš sa nám na úvod?

Som Lenka, čo asi vieš (smiech). Mám 27 rokov, som zo Žiliny, kde aj momentálne bývam a pracujem. Som technická podpora v čínskej firme so sídlom v Žiline. Mám vyštudovanú Masarykovu univerzitu a Université de Rennes 1. Obidve sú ekonomického zamerania.

Brno je skoro doma, no Rennes znie ako ozajstné zahraničie. Koľko času si strávila vonku?

Študovala som duálne inžinierske štúdium. Vo Francúzsku som bola pol roka, potom som ešte stihla dva Erasmy – v Taliansku a Gruzínsku, kde som tiež bola po pol roku.  

Ako dlho teda aktuálne bývaš späť v Žiline?    

Rok a pol.

Za ten čas si pobehala množstvo slovenských ultraakcií, často s „debnovými“ výsledkami či úplnými prvenstvami. Venovala si sa športu nejak organizovane aj v minulosti?

Čo sa týka mojej športovej minulosti, nebola úplne organizovaná. Robila som všetko – hrávala som futbal, basketbal, chvíľu som chodila na tenis – ale nič som nerobila poriadne. No mama s otcom nás brávali ako deti veľa do prírody a na turistiku, takže pohyb som mala. Keď som prišla na strednú, začala som mať k tomu nechuť, lebo v tom čase mi to prišlo nútené, nešlo to samo odo mňa. Dala som si pauzu od športu a povyvádzala som, ako sa na pubertu patrí (smiech). No potom, na vysokej, som si k pohybu opäť našla vzťah. A už keď to išlo na vlastný popud, tak sa to akosi prehĺbilo.

Ako vyzerali tvoje bežecké začiatky?

Na vysokej ma zobrala behať kamoška, ktorá práve trénovala na polmaratón. Boli sme si zabehať asi štyri kilometre a ja som po 500 metroch mala pred očami úplne čierno. Bežali sme hore briežkom, čo by ma teraz už hádam ani nezadýchal, ale vtedy som myslela, že umriem (smiech). Fakt som tam mala závrate. No dobehla som, ale naspäť domov som šla električkou (smiech). Povedala som si, že moja kondička nie je úplne bohviečo, a začala som behať možno dvakrát do týždňa po 30 – 40 minút, nič svetoborné. Ale potom, asi po roku, keď sa moji žilinskí kamoši dozvedeli, že troška behávam, kamošova frajerka ma zlanárila na Žilinský polmaratón. Šli sme tam spolu, aj sme na to vo dvojici trénovali. To už bolo organizovanejšie behanie, behala som viac a začala sa o to viac zaujímať.

Týždeň pred Žilinským polmaratónom ma krstný otec presvedčil, nech si idem vyskúšať polmaratón na Skalke „Run & Walk“, bolo to v septembri 2018. Pre mňa tých 21 km bolo v tej dobe strašne veľa, ešte s prevýšením, tuším 800 alebo 900 m. Myslela som si, že takéto trailové behy sa behajú celý čas, aj tie najstrmšie kopce. Tak som sa toho behu obávala, že som fakt poctivo trénovala. Nechcela som si urobiť hanbu. Skončilo to tak, že som bola štvrtá – zemiaková. A strašne ma to potešilo, vôbec som nečakala taký výsledok a bola som z toho úplne nadšená. Tam som aj zistila, že trail ma baví viac ako cesta.

Ako si sa dozvedela o ultrabehoch a ako vznikol nápad prihlásiť sa na ultrapreteky?

Po tom polmaratóne som nemala nejaké ďalšie ciele. Odletela som do Gruzínska, no v behaní som už pokračovala. Krstný otec už v tej dobe behával stovky, a tak v Gruzínsku prišiel nápad, že by som po tom polmaratóne ešte možno chcela okúsiť, kam až posuniem svoje hranice. Na internete som si našla Lazovku – tá mi prišla schodná, lebo tam bolo najmenej výškových. Prihlásila som sa s kamošovou frajerkou aj s krstným otcom, aby nám robil podporu a ukázal nám, ako sa to behá – lebo tak dve pojašené baby sa rozhodli, že prebehnú 100 km (smiech).

Spomenieš si ešte na dojmy z tejto akcie?

Tú Lazovku som nedobehla do konca. Skončila som vo Višňovom úplne v slzách, lebo som mala krvavé otlaky. Boli fakt hrozné, doteraz z nich mám krvavé topánky, vôbec to nešlo vyprať. Nenosím ich, ale mám ich v poličke ako spomienku. Do cieľa mi chýbalo asi 15 km, ale ja som to absolútne fyzicky ani psychicky nezvládla. Zložila som sa na zem v slzách, nedalo sa so mnou ani rozprávať, ležala som v noci na tráve ako klbko nešťastia a revala (smiech). Krstný s kamošovou frajerkou dobehli do cieľa a po mňa prišli kamoši a doniesli ma tam na aute. Brala som to ako jedno z tých väčších životných zlyhaní, nebola som s tým vôbec spokojná. Vedela som, že to takto nenechám a napravím to. Vedela som, že na to mám. Cítila som, že si musím opraviť mienku o sebe.

A tento rok sa mi to podarilo, lebo som bežala aj virtuálnu Lazovku, aj tú normálnu – na tej virtuálnej bolo úplne super, nemala som ani svalovicu a celý čas sme sa smiali, a na tej normálnej som dokonca vyhrala! Zaujímavé na tom bolo, že teraz nebol spoločný štart, takže sme v cieli vôbec nič nevedeli. Vonku bola fakt zima, my sme uzimení sedeli v takej divnej chajde 2 × 2 metre, boli sme tam asi traja (smiech). Dozvedela som sa to vlastne až ráno, keď mi začali chodiť gratulačné esemesky. Ani som v prvom momente nevedela, k čomu.   

  

V cieli MF100 mi Pištík gratuluje. Fotocredit niekto z cieľa :)

Úplne prvý pokus o stovku teda neskončil v cieli. Ktorá bola tvoja prvá dokončená stovka?

Ponitrianska. To som nepovedala nikomu, že bežím, a išla som do Handlovej. V tej dobe som sa už poznala s Peťom Knížatom, a on mi vravel pred štartom: „Ak ti môžem poradiť, tak po Vtáčniku sa rozbehni.“ Ale krstný mi ráno písal esemesku: „Nieže prepáliš začiatok.“ Tak som vôbec nevedela, ako to mám bežať, a skúsila som to na pocit – svižnejšie, ale tak, aby som to udržala. Peťo bol na kontrole v Kostoľanoch, na nejakom 40. km, a keď som tam došla, tak mi vraví: „Ty už si tu?“ A ja, že: „Hej, ale neviem, či to neprepaľujem. Neviem, koľko je na stovke začiatok.“ Celý čas som sa obchádzala so Soňou (Kopčokovou – pozn. red.) a vedela som, že Soňa je dobrá. Tak som sa pýtala: Ja som ju obehla, preboha, to čo robím? (smiech) Potom som chvíľu bežala aj so Zuzkou Kamendy a veľmi mi pomohlo, čo povedala: „Vieš, ja prvých 60 km idem na pohodu, druhých 30 km so zaťatými zubami, a posledných 10 km nadávam.“ A ja, že, uau, to aj hentaké baby nadávajú, tiež majú dosť? Lebo ja som si myslela, že všetci tí ultrabežci sú takí nadľudia. Videla som ich na internete, ale nikdy som ich nevidela naživo bežať. A teraz som bola priamo s nimi, bolo to pre mňa veľmi výnimočné. No, a tú Ponitriansku som celý čas bežala s úsmevom. Krízu som mala asi dve minúty... na tej otrasnej Žibrici. Ale inak som s úsmevom začala, s úsmevom skončila (16:00 hod., 7. miesto – pozn. red.). Bolo to neskutočné!

Nemala si na týchto prvých akciách problémy s členkami, kolenami alebo niečím podobným?

Ten prvý rok nie, teraz trošku, ale už to riešim s odborníčkou.

Čo ťa na ultrabehu oslovilo?

Asi úplne všetko! Tá Ponitrianska je fakt krásna, bolo nádherné behavé jesenné počasie, ani teplo, ani zima. Pre mňa ste v tej dobe boli zafixovaní ako nadľudia, čo behávajú sto kilometrov. Myslela som si, že ste uzavretá komunita, tak som do toho išla s veľkou pokorou. A všetci boli strašne milí, bezprostredne sa mi prihovárali, nemali problém, niekto ma pochválil, že bežím 100 km s úsmevom na tvári, že to sa len tak nevidí. Veľmi ma to potešilo, ostala som z toho vyvalená. A tie super občerstvovačky a dobrovoľníkov ani nespomínam! Strašne sa mi páčilo, ako som došla do cieľa a tam hrala nejaká psychadelická hudba 90. rokov. Prekvapilo ma, že všetci ľudia v cieli – ľudia, čo práve zabehli 100 km – tam len tak sedia nad cestovinami a smejú sa pri pive. Bola som milo ohromená z toho, akí sú skromní a ako obyčajne berú takú výnimočnú vec. Je pravda, že teraz to už ani mne také nepríde, ani po MKMK som sa s tým v práci vôbec nepriznala. Je to taký môj zážitok. Keď si naňho spomeniem, usmejem sa, a nikto nemusí vedieť, prečo.

Počas MKMK, zhmotnenie mojich aktuálnych potrieb, haha. Fotocredit Martin Priesil

Absolvovala si tých akcií dosť, a veľmi úspešne – veď si sa aj právom stala víťazkou SUT ligy 2020. Ktorý svoj doterajší úspech v ultrabehu si ceníš najviac?

Vec, ktorú si cením najviac, bol práve neúspech. Alebo teda neúspech, ktorý bol vlastne úspech – Strážovská výzva. Bežali sme ju s Braňom Zigom, limit bol nastavený na 44 hodín a my sme došli 4 minúty pred ním. Chcela by som povedať, že dobehli, ale to by bolo veľmi v úvodzovkách (smiech). Prišli sme do cieľa v Uhrovci, našla som tam lavičku, na ktorú som sa hneď zvalila a iba si vyzula topánky, aby som videla následky toho, čo sa dialo posledných pár hodín. Namiesto chodidiel som mala dva biele, polozhnité pahýle, fuj. Bolo to fakt nechutné. Zospodu som mala popraskanú kožu, takže v tých bielych pahýľoch boli ešte také hnusné zárezy, úplné ryhy. Fuj. Dnes mi odpadol necht – na toto som čakala sedem mesiacov a tešila sa z toho, takže keď poviem nechutné, je to ozaj hnus (smiech). Vtedy som s plačom volala mame, že asi už nikdy nebudem chodiť. Pre niekoho je to banálna vec, ale ja to nerobím, mame nevolám len tak. Aj ona mi vravela, že sa jej rozbúchalo srdce od strachu, keď počula môj tón hlasu (smiech). Teraz sa na tom smejem, ale vtedy som si fakt myslela, že mi amputujú nohy alebo čo. Ale prežili sme, nohy mám tiež v poriadku. No bolo tam dosiahnuté moje aj psychické aj fyzické dno v miere, akú som nečakala. Na 100. km nás chytila búrka a odvtedy sme išli potokmi a blatom. Tie nohy už mali za sebou 30 hodín predtým, ibaže tých ďalších 10 sme ešte išli po vode. Vtedy som si nemyslela, že dôjdeme do cieľa. Bolo to fakt cez bolesť – dostúpiť na tú popraskanú kožu naozaj bolí. Bolo to také intenzívne a trvalo to tak dlho, že si to vlastne ani nepamätám, lebo som sa to snažila vytesniť. Pamätám si len, ako som sa zo zúfalstva začala modliť, aby ma začalo bolieť niečo iné, a nie stále to isté dookola.

Po Strážovskej výzve. Vidno, kto si to užil viac:). Fotil určite Braňo, ja som nebola schopná.

Krátko po Strážovskej výzve si však s fantastickým časom vyhrala 210 km dlhú trasu na 100 MKMK. Pomohla ti predchádzajúca náročná skúsenosť lepšie zvládnuť ešte dlhšiu trasu?

Po Strážovskej ma z lavičky v Uhrovci zobral kamoš a doslova ma doniesol až do kúpeľne, lebo ja som nemohla dostúpiť na nohy. Dva dni potom som chodila po byte po kolenách, bolo to hrozné. Nemám ani koberce, iba podlahy, tie kolená fakt trpeli (smiech). Týždeň som myslela, že s takýmto behaním končím, že mi to nestojí za to. Ibaže potom, keď už som vedela chodiť, som rozmýšľala, že čo najhoršie sa asi na MKMK môže stať? Veď toto už bolo také hrozné, že nič horšie asi byť nemôže. A tak som si povedala, že skúsim.

A na 100MKMK už išlo všetko hladko?

Tesne pred začiatkom MKMK sme s Maťom našli výrobňu domácich šúľancov a lokší. A ja som sa tých šúľancov tak prejedla, že prvých päť kilometrov na MKMK mi bolo strašne zle. Hovorila som si, že dôjdem na prvú kontrolu a končím. Ale ako som to zo seba dostala von, začalo sa mi ísť lepšie. A potom mi už počas celej MKMK nebolo tak zle ako na začiatku (smiech).

Mohla by si v skratke opísať svoj tréning a regeneráciu?

Spätne mám týždenne okolo 80 – 100 km, záleží od výškových metrov. Raz do týždňa chodím na jogu a raz alebo dvakrát na skupinový silový tréning. Tam máme, samozrejme, aj strečing, no mám predsavzatie na tom ešte zapracovať. V zime chodím na skialp. Chodím aj na bicykel, no keďže mi to nejde, považujem to za regeneráciu (smiech). Možno raz za mesiac idem pokecať na masáž ku kamoške fyzioterapeutke.

Športový výkon ovplyvňuje aj stravovanie. Priblížiš nám svoj bežný jedálniček?

V bežnom dni mám na raňajky overenú banánovú kašu. Strašne mi chutí, a keď ju nemám, mám potom zlý deň (smiech). Na obed mám väčšinou strukoviny, obilniny a zeleninu. Na večeru mám napríklad teraz na jeseň strašne rada husté polievky. Všeobecne sa snažím, aby mojím stravovaním netrpela planéta. Jem veľa ovocia a preferujem nespracované potraviny neživočíšneho pôvodu. Ale jem aj chipsy (smiech) ale kľudne si dám napríklad aj vajíčka od sliepok, ak viem, ako vyrastajú.

Takže primárne rastlinná strava. Funguješ tak aj na pretekoch?

Ak by som na pretekoch mala chuť napríklad na korbáčik, tak si ho určite dám. Tam ekologické dopady svojho stravovania až tak striktne neriešim.

Keď je jeden málo:). Fotocredit Silvia Slezáková

Čo pitie alkoholických nápojov?   

Pred svojou prvou Lazovou stovkou som na nový rok 2019 prestala piť, lebo inak som dosť veľký pivkár (smiech). Povedala som si, že pivo si dám až po nej. A tento rok som si dala záväzok, že sa alkoholu nedotknem od Nového roka až po MKMK. A to pivo v cieli mi fááákt chutilo – taký kyseláčik kraftový, to sa oplatilo (smiech). Od MKMK mám už voľnejšie, ale, samozrejme, nepijem nejak veľa. Odkedy viac behám, určite som to obmedzila.

Čo tvoja výbava – obľúbené topánky, palice, batoh, hodinky. Ako veľmi sa riadiš hodinkami?

Hodinky mám obľúbené, Coros Apex. Tie sú pre mňa fakt dokonalé. Mám ich hlavne kvôli trasám, aby ma navigovali, prípadne mi ostali v pamäti. Určite si pozriem aj kilometre, no a keď si to nahrám na Stravu, tam vidím všetko. Ale čo sa týka ostatnej výbavy, moje obľúbené veci sú tie, čo sú v akcii, lebo ja som taký ničiteľ, mám veľkú spotrebu (smiech). Topánky mám teraz Nike Wildhorse 5, ale mám aj New Balance. Rozhodujúce je to, že boli v akcii, nešla som vyslovene po nich, že tieto chcem. Palice mám Black Diamond. Batohov mám viacero rôznych, podľa objemu.

Prezradíš svoje športové plány na najbližšie obdobie?

Čo sa týka môjho športového života, chcela by som zapracovať na spevnení vršku, lebo som silná asi ako škôlkar, a to ma hnevá (smiech). Bežecky mám veľa plánov, ale ešte to nemám rozmyslené úplne konkrétne. Určite sa chcem kdesi posunúť a chcela by som vyskúšať aspoň jeden pretek v zahraničí.

Aký je tvoj odkaz ultrabežcom?

Ak to čítajú aj nebežci alebo ultra ašpiranti, tak by som im chcela odkázať, nech sa určite neboja to skúsiť – veď najhoršie, čo sa môže stať, je, že budú kráčať (smiech). A že z negatívnych skúseností si môžu niekedy zobrať omnoho viac ako z pozitívnych. Minimálne uvidia, ako ich myseľ a telo reaguje v situáciách, ktoré sú nevšedné. A ultrabežcom, organizátorom a dobrovoľníkom by som chcela poďakovať za to, že sú takí bezprostrední a že ma medzi seba prijali. Veľmi si cením kamarátstva, čo som si vytvorila počas behov, lebo sa mi zdajú byť úplne plnohodnotné. Nehľadiac na to, že sa poznáme pár hodín, ale tým, že tie zážitky, ktoré spolu prežívame počas behov, sú také intenzívne, mne osobne sa veľmi vryli do srdca a som za ne vďačná.   

Rozhovor pripravila Júlia Batmendijnová