Rozhovor s Mišom Uričom

Ahoj Mišo!

 

Nedávno sme vyspovedali tvojho podcastového kolegu Miloša. Tentokrát si trošku posvietime na teba. Môžeš sa nám na úvod predstaviť? 


Ahoj, veľmi rád, nech sa páči. Volám sa Michal Uriča a narodil som sa v perle Považia :-). Ovzdušie vtedajšej Československej socialistickej republiky s prímesou stojárenského pachu Považských strojární som po prvýkrát vdýchol pred 40 rokmi. Ako absolvent miestneho gymnázia som sa na vysokú školu vybral do Banskej Bystrice. Zlákala ma rodiaca sa Fakulta financií na UMB a v druhom rade aj kvalitný klub karate na univerzite, kde som ďalej napredoval aj športovo. Vyštudoval som teda finančný manažment, a hoci som po škole pracoval v banke, zistil som pomerne rýchlo, že ma to vlastne veľmi nebaví. A tak som cez zastavenie u telekomunikačného operátora zakotvil v IT. Aby bolo jasné, viem zapnúť a vypnúť notebook, a skôr sa realizujem ako obchodník, kde sa zdá, že viem byť oveľa užitočnejší. Aktuálne žijem v Pezinku s manželkou, dvomi deťmi a psíkom.


Si jeden zo zakladateľov bežeckého podcastu Štartovacia čiara. Aká bola tvoja životná cesta k behu a ako si na tom bežecky teraz? 


Keďže som dieťa telocvikára, športoval som snáď od prvého dňa, čo som sa narodil. Okrem sídliskových športov socialistického dieťaťa, ako napríklad hokej na ceste či futbal na lúke, ma otec ťahal do telocvične, kde sme prakticky skúšali všetko, čo bolo k dispozícii. Školu som reprezentoval postupne snáď vo všetkých športových disciplínach, individuálne aj v tímových športoch. 


Každopádne, niekedy v tretej triede, kedy to v telke valcovala Linda Veszprémi, sme s otcom zašli na nábor do klubu karate, a to sa mi stalo osudným na dlhé roky. Venoval som sa mu naplno ďalších zhruba 17 rokov, primárne v športovom zápase kumite. Skončil som na majstrovskom stupni 1. dan, teda na tom čiernom opasku. To dnes nie je žiaden zázrak, dnes to už dávajú aj dvanásťročným deťom, ale v dobách prísnych skúšok to kedysi bol slušný výkon. Ďalšie dany som nemal ambíciu zbierať, radšej som cestoval po Európe a turnajoch s vtedy skvelou partiou v reprezentácii. V tej som sa krútil od starších žiakov, cez dorastencov, juniorov až po mužskú kategóriu. Doma sa mi darilo a bez placky som domov zvyčajne nechodil, nejaké turnaje som povyhrával aj vonku, dokonca som ukoristil aj placku na Dutch Open, čo za našich čias bol fakt borcami nabitý turnaj, také malé Majstrovstvá Európy. Individuálnu medailu z Majstrovstiev Európy som nikdy nevybojoval, v súťaži družstiev nám tesne ušla v estónskom Tallinne, kde sme o tretie miesto prehrali s Rusmi.

 


Po vysokej škole som knihu karate uzavrel úplne. Nemal som popri práci čas a asi už ani chuť to robiť naplno ďalej. K tomu tak, ako asi v každom športe na Slovensku, aj tu sme boli ťažko podvyživení, ale o to vytrvalejší v žabomyších vojnách medzi klubmi a funkcionármi. A ja som si jednoducho povedal, že už asi stačilo, treba začať v živote objavovať aj iné veci, na ktoré som dovtedy nemal čas. A tak som prakticky začal skúšať mnoho športov na rekreačnej úrovni. Bedminton, squash, horský bicykel, cestný bicykel, spinning, tenis, futbal, hokej, floorbal... Až som stretol Mariána Kamendyho, spolu sme pracovali vo firme Sun Microsystems a dali sme si vtedy s kolegami neskutočnú výzvu, začiatok mnohých bežcov, tých cca 12 kilometrov behu Devín – Bratislava. Postupne som sa odhodlal ku polmaratónu, pravidelne sme napríklad chodili s partiou na výlet do Košíc, kde som si strihol aj prvý maratón. Každopádne, som naozaj pomalý bežec a skúmať moje časy, to nedáva zmysel. Beh je pre mňa relaxom, som už asi lenivý tlačiť na pílu, pokiaľ ide o rýchlosť či časy. Každopádne, tým, že mám rád prírodu, postupne som čoraz viac začal behať v lese. S vypleštenými očami som pozeral na Mariána Kamendyho, ktorý tomu nakladal ďalej a začal s ultratrailom. No a tak sme sa s Milošom dohodli, že to skúsime tiež, a prihlásili sme sa na Ponitriansku stovku. 


Na túto svoju prvú Ponitriansku stovku si sa prihlásil v roku 2015. Čo najdlhšie si zabehol dovtedy?

 

Do Ponitrianskej stovky som dal najviac cestný maratón v zúfalom čase, takže na jej štarte sa mi celkom triasli nohy. Okolo nás stáli vlastnými vetrami ošľahaní chrti, my s Milošom sme si tam pripadali jak malí chlapci. Našťastie po štarte sme zistili, že okrem šialencov sú s nami v behu aj bežní ľudia ako my, a to nás ukľudnilo. Aj sme to spoločne, plece pri pleci, s Milošom doklepali do cieľa.  


Aké boli tvoje dojmy z tejto prvej ultraakcie a ako si sa cítil po nej?


Akcia bola super, taká od podlahy, žiadne zbytočné cindrlátka, ale super nálada a výborní ľudia. Toto sa mi asi páčilo najviac. Tým, že som odjakživa mal rád hory, prakticky som vyrástol v Manínskej tiesňave a na Manínoch, ocitol som sa medzi ľuďmi, ktorí hory majú radi a vedia sa pohybovať viac či menej rýchlo, a k tomu aj po dosť dlhý čas. Na rovinu, vytrápili sme sa s Milošom poriadne, ale v našom začiatočníckom nadšení nám fakt ani raz nenapadlo, že by sme to niekde vzdali. Strašne veľa sme sa naučili, čo brať, čo nebrať, ako a čo nám sedí jesť, bola to super škola na úvod. Ako nám na povzbudenie vtedy povedal Majo Kamendy: „Ponitriansku skúste, to dáte aj vy.“ :-) Je pravdou, že v opare na záver, na rozbitej kamenistej ceste zo Zobora, sme sa aj pohádali, ale na to sme rýchlo zabudli. Vďaka radosti z dobehu, ale najmä vďaka tomu, že nás bolelo úplne všetko. Doteraz sa smejeme na videu, ktoré nám natočil kamarát Ľubo, ako sa v kŕčoch bolesti sunieme dolu schodmi z jedálne (kto ste boli na P100, poznáte). Vo výsledku, povedal som si, že toto je disciplína, ktorú si rád zopakujem. 


Na koľkých ultrapretekoch si sa odvtedy zúčastnil?


Otázka pohľadu je, či je pohár poloplný alebo poloprázdny :-). Nie na veľa, ale dosť na to, aby som ja bol spokojný. Na P100 som bol potom ešte dvakrát, skúsil som si Rýchlik Zoška – Bratislava, trikrát som to skúšal na Stefanik Traile, ani raz som ho nedokončil, tak som ho minulý rok dal v ultraštafete a konečne mám ozajstnú finišerskú medailu. Aj ma Miloš ťahal na behy, aj som sa na niektoré dokonca prihlásil, no asi som už fakt lenivý alebo pohodlný. Respektíve, našiel som si v ultrabehu možno niečo iné. A radšej, ako naháňať sa za bodmi na UTMB, tempami na kilometer či časmi v pretekoch, mám ten pocit, že viem snívať a pohodlne realizovať svoje plány. Ozaj, a ešte aj to málo, kam som bol prihlásený v tomto roku, Lazovú stovku, nám presunuli, ale verím, že už si ju konečne odbehnem a odkráčam.

 


Ktorý svoj ultrabežecký, príp. bežecký výkon si najviac ceníš?


Vieš, bojím sa, že nemám priamu odpoveď. Moje bežecké výkony z pohľadu časov sú hlboko podpriemerné. Čiže, ak by som mal nadviazať na odpoveď z predchádzajúcej otázky, najviac si cením to, že vďaka behu a kondícii viem realizovať svoje plány. To pre mňa napríklad znamená to, že si vždy nadhodím „tému“ svojej aktivity. Aktuálne sa napríklad niekedy od jesene venujem objavovaniu baní a banských diel po Malých Karpatoch. Cením si teda to, že vládzem dupkať po kopcoch v relatívne slušnom tempe, nevadí mi rovina ani kopec a teším sa, keď objavím, čo som si večer našiel niekde na blogoch, starú štôlňu či už len jej zvyšky v podobe haldy. Čo to bude po hľadaní baní? Uvidíme.


Vnímaš v ultrabehu benefity zo svojej karatistickej minulosti? Je niečo, čo si si „preniesol“ z jedného športu do druhého?


Oba športy sú individuálne, to majú asi najviac spoločné. Inak snáď už nič. Teda, okrem driny, ale tá je iného charakteru. Pri športovom súboji karate ide o zápas v trvaní troch minút čistého času u mužov. Samotná aktivita pre laika je zmes rýchlych štartov, úderov, kopov a výkrikov. Krátke trvanie, vysoká intenzita pohybu, adrenalín. Takýchto zápasov, ak to dotiahneš napríklad do finále, absolvuješ štyri či päť. Ak si borec, ukončíš zápas predčasne aj za minútku, ak si lúzer, rovnako rýchlo bez zapotenia ideš domov. Aj napriek tomu môžeš mať vďaka vysokej intenzite zápasov na konci neraz pocit, že si ťahal kamióny, takmer ako po ultrabehu :-).


Hovoríš, že karate je vysoko intenzívny intervalový šport. Čo ťa teda oslovilo na ultrabehu, ktorý je z tohto pohľadu na opačnom konci spektra?


Ako som spomínal, je to hlavne prostredie, v ktorom bežíš. Vždy som miloval hory a turistiku. Ostatne, ešte stále som nevypol môj blog na Trekker.sk, hoci už nestíham do neho prispievať. Takže ultrabeh je pre mňa primárne spojenie behu a prírody. Keď sme pri tom, cestný ultrabeh alebo nejakú 12- či 24-hodinovku na okruhu, to by som asi v hlave nedal.


Máš nejakú osobnú filozofiu behu?


Asi budem nudný, ale nič špeciálne. Pre mňa to fakt je hlavne o zážitku z prírody, objavení krásneho miesta, výhľade. Na také miesta, ktoré ma niečím oslovia, sa viem potom vracať do nemoty. Ako príklad uvediem Limbašskú vyvieračku, ktorá ma priťahuje ako magnet, vždy obdivujem Klokoč, keď som doma u rodičov, nedeľné ráno patrí Malému Manínu. Tak v tomto zmysle mám filozofiu: Netrep sa do Álp, keď nevieš, čo máš za domom. 


Podcast Štartovacia čiara ste založili spolu s Milošom Halečkom. Vedel by si opísať vaše prvé stretnutie? 


S Milošom sa poznám zhruba sedem rokov, stretli sme sa ako kolegovia v práci. Škoda, že to je takto nasucho, radšej by som opísal nejaký zážitok prvého stretnutia na horskej chate. Viem, že sa na mňa strašne škaredo pozrel, lebo ma kolegovia nahuckali a oslovil som ho „Azuritko“. Venoval sa totiž vtedy sa rodiacemu produktu „Azure“. A tuším ma aj počastoval nepekne. On už vtedy behal šupy (hoci ešte nie ultra), ja som si prdkal polmaratóny. Ale keďže sme mali k sebe možno názorovo blízko, aj po rozdelení našich pracovných kariér sme ostali v kontakte a rozbehli sme podcast.

 


Bonzneš na Miloša niečo „prísne tajné“?


Neviem, či tajné, ale kto spozná Miloša trochu bližšie, zistí, že pod povrchom drsného muža sa skrýva citlivá duša umelca, milovníka histórie a dobrých kníh. A možno, to mám z počutia, by sa u neho mohla nájsť aj nejaká básnička vlastnej tvorby.


V podcaste s Milošom vystupujete ako rovnocenná moderátorská dvojica. Robíte pri tvorbe podcastu všetko spoločne alebo máte rozdelené úlohy? 


Na rovinu, v hektickom pracovnom tempe vznikajú podcasty dosť živelne. Na hosťoch sa plus-mínus dohadujeme v mini balíkoch. Snažíme sa hľadať zaujímavé témy a príbehy. Samotná príprava je o tom, že jeden z nás pripraví rešerš a osnovu. Nemáme dané, že kto to je. Kto to urobí, ten to urobí. Už sa stalo aj také, že neurobil ani jeden, nestíhačka. Potom si s hosťom prejdeme osnovu, že ako by sme chceli rozhovor viesť, a ideme na to. Otázky dopredu nemáme pripravené. Možno zopár, všetko vlastne tvoríme na mieste podľa toho, ako sa nám rozhovor vyvíja. Ale aby sme neboli až takí diletanti, jednu vec máme podelenú. Mojou úlohou je držať opraty smerovania diskusie, teda aby sme sa od úvodu cez odsúhlasenú štruktúru dostali k cieľu. Miloš je ten hĺbavejší a jeho úlohou je ísť viac do detailu.


Spomenieš si na nejakú vtipnú príhodu z nahrávania?


Je pravdou, že najbizarnejšie situácie a nahrávky vznikajú, keď nahrávame bez hosťa. Sem-tam také veci potrebujeme nahrať. Tam nemusíme hrať dekórum a uvoľníme sa. Nie je to na zverejnenie :-). 


Čo ťa motivuje tráviť svoj voľný čas práve výrobou podcastu? Nebolo by príjemnejšie si po práci už len vyložiť nohy?


Možno áno, ale ja som ten typ blbca, čo si stále musí naložiť. Mám rád výzvy, niečo dokázať, postaviť, skúsiť. Na podcaste sa mi ale páči, že stretám veľa zaujímavých ľudí a mnoho sa naučím. V príprave na nahrávanie i počas samotného nahrávania. Výhodou samozrejme je, že podcast a hostí si tvoríme sami, čiže si môžeme vyberať. Tu sme sami sebe pánmi, neplníme plány ani cudzie predstavy.


Si človek, ktorý sa netají svojou láskou k čítaniu. Vedel by si vymenovať top tri bežecké knihy, ktoré sa ti doteraz dostali do rúk?


Knihy milujem odmalička. V knižnici som bol vždy varený pečený. Dnes už si knihy skôr kupujem, v rôznych žánroch, mám veľmi rád americký realizmus, najmä Johna Steinbecka. Z bežeckých spomeniem Scotta Jureka a jeho knihy Jedz a behaj či North – obe sú podľa mňa skvelé. Veľmi zaujímavé je čítanie autobiografie Dany a Emila Zátopkovcov – Náš život pod pěti kruhy. A trochu mimo behu, ale v rámci toho, čo mám rád, dofarbeného trochou snívania, Leoš Šimánek a jeho cestovateľské knihy, najmä Amerikou od severu k jihu. Ale určite netreba vynechať Richa Rolla, Adharananda Finna, Richarda Askwitha či Kiliana Jorneta, i keď, napríklad Kilianove knihy mi vôbec nesadli.


Je niečo, čo by si na záver rád odkázal čitateľom?

 

Behajte, snívajte, objavujte. V rýchlom trysku či pomalými krokmi, ale hýbme sa a objavujme po kúskoch krásy okolo nás.