RUDNÁ MAGISTRÁLA ZA DVA DNI (08.-09.05.2020)

Patrik Hrotek

Podobne, ako Cesta hrdinov SNP, aj Rudná magistrála je lákadlom pre mnohých turistov a rôznych tulákov. Spája mesto Zlaté Moravce s vrchom Stolica, pričom prechádza cez mestá ako Nová Baňa, Banská Štiavnica, Detva a pohoria ako Pohronský Inovec, Štiavnické vrchy, Javorie, Ostrôžky, Poľana, Veporské vrchy, Muránska Planina a Stolické vrchy. Rudná magistrála a jej príroda má bohatú históriu už z čias Uhorska. Lemuje banské mestá a miesta Slovenského Rudohoria, kde sa ťažili rôzne rudy, suroviny, najmä v okolí Novej Bane a Banskej Štiavnice.  

Rudná magistrála meria minimálne 240 km a nastúpa sa takmer 10 000 m. My sme končili na Stolici a zbehli sme späť do Sedla Javorinka, teda sme prešli ešte tých povinných 10 km navyše.

Prvý rozcestník Rudnej magistrály stojí pri železničnej stanici Zlaté Moravce

NAŠE RESUMÉ:
1. DEŇ: Zlaté Moravce, vlak – Tri vody. 150 km / +5670 m - čas behu 22:55 hod.
2. DEŇ: Tri vody – Stolica. 90km / +4210 m - čas behu 16:41 hod.
Čas behu s občerstvením  - 39:38 hod. plus spánok na Troch vodách (večera, raňajky) - 06:08 hod. = spolu: 45 hodín a 46 minút

S TÍMOM:
Ivan Mudroň, Mikuláš Kéri a ja (Paťo), Radovan Harach (support), Júlia Batmendijnová (support).

Tím XXX pred Štartom v Zlatých Moravciach

Etapa 1: Zlaté Moravce, vlak - Rudno nad Hronom (31 km)
Zraz sme si dali pred vlakovou stanicou v Zlatých Moravciach (185 m), kde sme potriedili a prebalili potrebný proviant v autách. Trasu každý trochu poznáme z každej strany. Osobne, rozkúskovanú ju mám skoro celú prejdenú, niečo minulý rok a niečo pred desiatimi rokmi. Na druhej strane som mal na ruke hodinky od Julky s navigáciou a Miky niesol tiež navigačku. Blúdiť by sme nemali. Dobre sme sa prichystali a vydali na trasu. Plán je jasný: Dať prvých 150 km, zoceliť sa a doraziť to :D Štartovali sme asi o 23:32 v štvrtkovej noci. Náš support tím Julka a Rado nám oznámili, kde nás budú na isto čakať - v Rudne nad Hronom, čo je 31. km. Presúvali sa na dvoch autách, každý sám, pretože sme mali mnoho proviantu, ale dodržiavali sme tak aj nariadené stanovy počas koronakrízy.  

Začiatok sme bežali nočným mestom (185 m), po ceste do Žitavian (215 m), odkiaľ sme začali krokovať lesom do kopčeka smerom na Obycké lúky (650 m). Obloha bola jasná a teplota prijateľná. Fajne sme sa zahriali, pokecali a okolo pol druhej ráno sme boli na Veľkom Inovci (901 m).

Na Veľkom Inovci

Dali sme si nejaký ten banán, fotečku vrcholu a zbehli ešte rýchlejším tempom cez Loksovu lúku (790 m), Bukovinu (595 m), klasicky cestou pomedzi Viechu, Firceng a Kolovrat na Záhrb a Novobanskú vlakovú (205 m). Teraz nás čaká vyše 5 km asfaltu cez Brehy (200 m), do Rudna nad Hronom (210 m). Cestu nám spríjemňovala osvetlená Kaplnka srdca Panny Márie, ktorá je na kalvárii nad obcou a stále sa približovala - až sme narazili na našu podpornú dvojicu.

Nočné občerstvenie v Rudne nad Hronom

Etapa 2: Rudno nad Hronom - Klinger (27 km)
Vyrážame od našich záchrancov, ktorí pre nás pripravili samé dobroty, a rýchlo sa rozbiehame obcou, pretože na nás útočí zima. Ruky omrznuté.. chalani už vyťahujú rukavice, ktoré boli fest dobrý nápad. Ale mne to pri balení doma netrklo :D Podchádzame Rudniansky hrad – Ivankovo, alebo teda Hrádok (416 m) a cez Kút (406 m) sa napájame na traverz, ktorý pomaly stúpa popod Drastavicu, Veľký Žiar do sedla Lachtriská (688 m), čo je vlastne horný koniec obce Uhliská. Tu už začína svitať, a kým sa prebehneme lesom na Vysokú (650 m), je už svetlo.

Svitanie nad Uhliskami

Čaká nás ďalšia cca 5 km dlhá krásna asfaltová cesta na Richnavské jazero (740 m). Od jazera sa stúpa lúkami popod Holú (815 m) a zbieha krátkou dolinkou, kde sa treba vedieť trocha orientovať. Najlepšie však tieto miesta poznať, pretože GPS sa tu môže líšiť od reálu. Ja s Mikim a Ivan sa trošku delíme na dva tímy, ale v sedle Krížna (698 m) sa čakáme. Valíme ďalej cez Evičkino jazero (665 m) a ponad Tajch pri šachte Magdaléna na Klinger (690 m). Ivan má okolie Štiavnice v malíčku a robí nám sprievodcu. Teoreticky to tu z dôb počas štúdia mám všetko prelozené, no jeho expresné reakcie sú bez konkurencie. Pred desiatimi rokmi som sa tu na škole lomil s Geodéziou, s najlepším pánom profesorom - Mudroňom, dnes ma tu ničí jeho syn za tie nervy, čo sme mu stvárali :P

Ranný beh v Štiavnických vrchoch

Rado s Julkou sa dočkali! Nad tajchom Klinger (690 m) nás čakali na lukratívnom mieste, pri ceste. Vyzeralo to dosť komicky...kto to tu v plnej paráde piknikuje pred siedmou ráno...

Piknik a siesta nad Klingerom

Ivan si dáva pár minút ležmo s hlavou v tme, Miky a ja oddychujeme tiež a tešíme sa. Tempo máme stále hrejivé, je pred siedmou ráno a máme za sebou takmer 60-ku. 60-ku... 60-ka znamená u mňa symbolické pivo na prebudenie, aby som za tými chrtmi stíhal. Klinger je krásny, okolie sfarbené. Ešte že nám vytvorili tieto umelé tajchy, ktoré využívali na vodnú energiu v baniach pri ťažbe rudy.

Tajch Klinger

Etapa 3: Klinger - Zaježová (31 km)
Vyrážame v dobrej náladičke (ešte) do ďalších kilometrov. Na hrádzi si vyťahujem aj foťák aj mobil a robím chalanom momentky, ako bežia po hrádzi.

Miki a Ivan na hrádzi tajchu Klinger

Bežíme krásnym milovaným traverzom, od tajchu do mesta. Schovávam foťák a hmatám...a hmatám a niečo mi nepasuje. Tu sme mali prvé zdržanie a komplikácie - vďaka mne. Stratil som mobil. Ivo s Mikim sa vydávajú pomaličky ďalej a ja si dávam šprint ku Klingeru, k Julke a Radovi a dúfam že, sú ešte tam. Ešte balia - tak prezváňajú, a ja pomaličky prehľadávam chodník a počúvam, ale nič. Prišiel som na asfalt nad mesto a už sa mi nechce ísť späť hľadať... S ťažkým srdcom som dal šprinty dole Piargskou bránou a mestom a dobieham parťákov. Od križovatky v Banskej Štiavnici (520 m) a cez Drieňovú (565 m) sme sa presunuli na cestu smerujúcu na Kolpachy. Odrazu nás dobieha naša podpora na autách a dohadujeme sa. Nevzdávajú to a idú ten mobil pohľadať. Počas traverzovania červenou do Banského Studenca Miki oznamuje, že mobil je nájdený. Fú...ďakujem, ďakujem!! Hneď sa beží lepšie.

Miki smeruje do Babinej

Úsek Banský Studenec (575 m) - Sedlo Veterná (665 m) si nepamätám vôbec, ale chalani lepšie, keďže nedávno tadiaľto prechádzali. Do Babinej zbiehame kadejako - no stále po červenej...proste to tak je. Ivan sa za nami stratil, šiel pozrieť studničku, no nakoniec nás čakal nižšie a valili sme do Babinej (412 m). Dobrí ľudia sa našli v Babinej - konkrétne malý chlapec nám podoplňoval vodu a krôčkom idzeme dál. Lúkami a preliezačkami ohrádok sme vyšliapali až do sedla Červeniny (486 m) a slabo značenou červenou sme sa ocitli v Sáse (385 m). Toto mi je úsek! 7,5 km asfaltkou, mierne do kopca, tzv. naklonenou rovinkou Sáskou dolinou až do Zaježovej (590 m).

Ivo na bylinkách

Mikimu to ide najlepšie, Ivanovi tiež dobre, no ja s takýmto úsekom a pripekajúcim slnkom - nič moc. Vidíme autá pri cestičke, pri lúčke, pri koníkoch. V Zaježovej...s hudbičkou, čistá romantika, takto som si to predstavoval... Síce miesto romantické, ale na 90. kilometri to už je zväčša jedno, ako to nazveme :D Zavodnili sme sa tu dobre, pojedli, aj polievočku nám tu pripravili. Začíname sa natierať, no už je neskoro - slnko nás už stihlo lúčmi poriadne vyšibať.  

Julka s Radom v Zaježovej

Obedná pauza

Etapa 4: Zaježová - Detva, horný koniec (27 km)
Je 11:35. Po výdatnom občerstvení v Zaježke chvíľu pobehneme a chvíľu kráčame smerom na Polomy (830 m), z ktorých som v minulosti vyrážal na najvyšší vrchol Javorie (1044 m). Teraz červená nepustí, tak bežíme smerom na Blýskavicu (770 m). Úsek od Zaježovej po Detvu je známy ako previerka turistu v orientácii, a je to aj patrične cítiť. Čaká nás Makytová (922 m) a jej vyšší vrchol (933 m), ktorý je v rámci trasy Rudnej magistrály v pohorí Javorie najvyšší, keďže Ďurovie vrch (934 m) trošku podchádzame. Je tu zážitková divočinka, sem tam sa už aj zahundre pomedzi zuby, či zakopne, keď sa pripletie niečo pomedzi nohy. Chodník sa miestami stráca, no na druhej strane sa nám otvárajú pekné vyhliadkové scenérie. Za Červenákovym vrchom (902 m) schádzame dole do sedla dosť divoko. Konečne zbeh, no nejde to poväčšine dobre ani chôdzou. Dlho ideme bez značky, a zrazu je v strede lesa značka za značkou... Za sedlom Stará Huta, Poľana (700 m) opúšťame Javorie a vstupujeme dnes už do štvrtého horstva - Ostrôžkov.

Menej zreteľnými chodníkmi

Po príchode do Sliackej Poľany (820 m) sa rozhliadame a hľadáme vodu. Našli sme studňu, kde je stojatá voda, ale domáci nás ubezpečujú, že celý život ju pijú, varia si s nej a nič sa nikomu nikdy nestalo. Dajte si... Ivan už nečaká, točí koleso a vyťahuje vedro s osviežujúcou chladnou vodou. Almázia.

Voda!

Konečne začínajú v dedinkách tie pravé detvianske kríže a samozrejme tu majú aj nádhernú kaplnku. Treba sa ale pripraviť na ďalší úsek.

Kaplnka v Sliackej Poľane

Cez pohorie Ostrôžky prechádza Rudná magistrála iba na kúsku, no zapamätali sme si ho najviac. Ostrôžka (877 m) sa obchádza ľavou stranou a nás tu čakajú nepochopiteľné muky. Červená sa rozhodla ísť dole, za chvíľku hore, po chvíle späť a za moment okružne vpravo a tak ďalej. Krajšie sa to povedať nedá. Proste chaos... Myslím, že sme sa stočili niekde na Štefanov laz a Krátkovcov, no červená nás stále viedla.

Divoká cesta cez Ostrôžky

Sme v sedle (602 m) a stúpame na posledný hrbček pred Detvou – Siroň (675 m). Beh cez Detviansku železničnú stanicu nevešti nič dobrô. V pozadí sa vypína Poľana s čiernymi lesmi pripomínajúcimi tieň, pripomínajúcimi chládok. Od začiatku lesa nás ale delí rozhorúčená asfaltová Detva, ktorou sa beží dokonca naklonenou rovinkou minimálne zo päť kilometrov na kraj Detvy a ešte zo dva kilometre pod horu.

Pred Detvou

Chalanov púšťam v meste dopredu stále viac. Nestíham, nebehám takéto úseky v horúcom bezvetrí ..ee!  Ale dorazili sme!

V úpeku na hornom konci Detvy

Čakajú na nás tu rovno štyria. K Julke s Radom sa na chvíľku pripojili aj Ľubka s Martinom. Pokecáme, teda... hlavne ostatní. Ja som uškvarený a hľadám kyslík, aspoň na dýchanie. Je už po pol piatej poobede, do západu slnka ďaleko nie je.

Piknik nad Detvou

Máme za sebou okolo 117 km za cca 17 hodín a čaká nás najdlhší úsek (33 km) na Tri vody cez najťažšie kľúčové body ako sú Poľana, Kopce, Hájny grúň, Ľubietovský Vepor, či Hrb - zrejme zväčša už za tmy. Pekný je to hrebeň počas jednodňovej turistiky, ale po 120 km to bude pekný mordor. Ďakujeme za podporu a občerstvenie tento krát až štyrom členom support tímu a lúčime sa.

Doplnenie energie pred ťažkým úsekom

Etapa 5: Detva, horný koniec - Tri vody (33 km)
Kráčame, kráčame a kráčame. Cez Kalamárku (765 m ) a Horský hotel Poľana (1245 m) až do sedla Priehybina (1270 m). Celkom výšvih. Na Kalamárke sme si doplnili vodu, človek nikdy nevie ako veľmi budeme smädní neskôr. Poľana (1458 m)! Je 18:50. Čas uteká, beží, kiež by to aj nám tak šlo.

Súmrak na Poľane

Začínajú prvé strastiplné mrmlania, popadané stromy a celková únava. Ešte po tejto treťohornej vyhasnutej sopke pobehujeme, kde to ide. Miki zapol motory a musí nás raz za čas aj čakať. Popri Katruške iba prebehneme, mierime rovno na Kopce (1334 m) a traverzovo do sedla Jasenová (1104 m), odkiaľ sa štveráme na Hájny grúň (1208 m). „Och, pozrite, toto čierne pred náma je Vepor!“ Do zadku... Vrcholová pasáž Ľubietovského Vepra (1277 m) je priam lezecká a čas tu dobehol už na 21:00.

Vrchol Ľubietovského Vepra

Začíname mať toho plné zuby. Hlavne toho, že pri zastavení je už zima, behať sa nedá a tak... Ostatným argumentom už vypršala trvácnosť a boli zabudnuté niekde v útrobách pralesa... Prechádzame takpovediac cez geografický stred Slovenska, porážame prvý vrchol Hrbu (1238 m) a vyápätí aj ten hlavný (1255 m). Nemôžeme sa dočkať sedla pod Hrbom (1085 m), odkiaľ sa už iba zbieha dole.

V noci na Hrbe

Dole dolinou popri Jeleňovskom potoku cez Muničku poväčšine už iba striedame chôdzu s indiánskym behom a takto ukončujeme dnešnú púť na Troch vodách (720 m). Konečne, po 23 hodinách. Poľana nám dala zabrať, no už sme vo Veporských vrchoch, tak uvidíme, aké pocity nám prinesú zajtra tie. Na Troch vodách Julka s Radom už pripravili hody priamo v altánku pri Vysokej peci. Táto pec bola vybudovaná už v roku 1795 a takmer 80 rokov produkovala surové železo.

Príprava večere na Troch vodách

Toľko z histórie a včul pár slov k pocitom tohto dňa. Hmm... Teším sa na ráno, na to rozhýbavanie sa po 150 km. Ďakujem za pripravený teplý gulášik s mastným chlebíkom, čajík... Všetci sa trasieme, v hlbokej doline e zima jak šľak... Zmiešané pocity. Ja sa ukladám vedľa Mikiho do stanu, ako na SNPčke, Ivo klasicky na karimatke vonku.

Hotel Tri vody

Etapa 6: Tri vody - Tlstý javor (20 km)
Zaspal som hneď, budím sa na zimu... Miki ma prekračuje a štráduje niekam von... Ja sa pozviecham posledný. Túto noc sa asi nikto poriadne nevyspal. Tak či onak, kým sme sa vytoto, čas ukazoval 04:47. Teda od príchodu, od včerajška, sme na Troch vodách strávili dokopy vyše 6 hodín.

Mrazivé ráno, odchod z Troch vôd

Zapínam Julkine hodinky. Pomaly sme sa prehúpli cez Štompu (860 m) k vodnej nádrži na Hrončeku (650 m), ktorá slúžila na splavovanie dreva od roku 1871. Túto časť Rudnej magistrály až po Stolicu mám v pamäti najčerstvejšie, keďže minulý rok som tu robil nejaký ten výpad.

Východ slnka

Čaká nás trocha predieračka strmým lesom a uzučkým chodníčkom sa ocitáme na Zákľukách (1012), jednom z najkrajších vyhliadkových vrcholov na celej Rudnej magistrále.

Predieranie na Zákľuky

Klenovský Vepor zo Zákľuk

To by sme mali, kruhový výhľad a mierny lúčny chrbátik až po Tlstý javor, ideálny na bicykel, či bežky. Fotím okolo seba, Miki točí videjko a ideme ďalej.

Nádhernými lúkami zo Záľuk

Cestou do sedla Tlstý javor

Obrubovanec lízneme pravou stranou a už nás čaká iba posledný stupáčik od Sihličky po Tlstý javor (1020 m), kde nás čaká podpora. V kopci pred Tlstým javorom prekračujem krtka, ktorého telo ležalo na lúčnej ceste a hlavu mal odseknutú kúsok nad telom. Neskôr po dokončení Rudnej magistrály sme aj analyzovali túto príhodu, čo sa mu asi mohlo stať, no o tom potom. Julka nám už pripravila aj raňajky, parádnu praženicu so slaninkou, ktorá bola fakt neuveriteľná. Dávame sa trošku dokopy. Opúšťam chalanov skôr, aby som sa trošku rozhýbal a všetko jedlo normálne padlo tam, kam má. 

Raňajky v sedle Tlstý javor

Etapa 7: Tlstý javor - Sedlo Zbojská (25 km)
Kráčame cez Dlhý grúň (1060 m) a Sedmák (1004 m), otvárajú sa nám nádherné ranné výhľady. Od Uhliarky (925 m) vedie červená značka na Tri chotáre (1141 m) okolo menšej studničky, no túto ešte obchádzame. Hore, dole... Šopisko (1084 m), Machnáčov grúň(1097) a už dlho očakávaný výšvih na Klenovský Vepor (1338 m). Minulý rok ma tu prekvapila medvedica s mladými, no tento krát iba partia turistov s dobrou náladou.

Klenovský Vepor nie je zadarmo

Na Klenovskom Vepri, dominante Veporských vrchov, sme boli okolo 10:35. Dali sme si menší oddych, niečo zjedli a presunuli sme sa na vyhliadku, z ktorej ide strmý chodník dole do sedla pod Vartou (1125 m).

Klenovský Vepor - vyhliadka

Klenovský Vepor - zbeh

Po Rozsypku (1128 m) sme sa už tešili na sedlo Machniarka (1045 m), kde je voda. Chlapi opravovali chatu na Machniarke, osviežovali sa čapovaným pivom a radi nás naviedli k ich vode. Ivan si kúsok pred chatou odskočil do kríkov, tak sme ho čakali pri vode. Po doplnení a osviežení sme ho ďalej vyčkávali, ale jeho nikde.. Voláme Ivaan..ticho. Tak pomaly vybiehame ďalej. Dolapili sme ho až za sedlom Diel (823 m). Z tohto sedla cesta lemuje vrstevnicu a neskôr začne klesať do Sedla Zbojská. Pred sedlom nás čakal Lukáš Koncz s dobrou náladičkou, pobehol s nami dole popri rozhľadni ku ostatným a porobil nejaké tie fotečky.

Pred sedom Zbojská - fotky od Lukáša

Sedlo Zbojská (730 m)? Sakra práce... Nálada tu vrie... Je to dnes už do konca iba 45 km, ale hodím si to jedno tretinkové pivečko, slnko mi kúpi ďalšie a Fabova hoľa bude hneď krajšia. Ale hlavne nás už čakali legendárne buchty.

V sedle Zbojská

Posedeníčko v sedle Zbojská

Tá pravá idylka a smiech pomaličky končí, keď sa snažíme  postaviť na nohy a trošku sa rozhýbať... Ľudia ste skvelí, vidíme sa čo nevidieť o 32 km v Muránskej Hute. Adiós...

 Pripravení na ďalšiu etapu cesty (Ivan ešte dáva dodatočné kalórie ;-) )

Etapa 8: Sedlo Zbojská - Muránska Huta (32 km)
Už je to cítiť vo vzduchu. Už to chceme doklepať. Šľapeme cez Kučelach (1142 m), v nohách je cítiť tých 200 km za nami... Ale viac cítime tú motiváciu pred nami. Už iba slabý maratón. Tri kopce (1400 m) zdolané. Odtiaľto je pár minút na Fabovu hoľu, najvyšší vrch v národnom parku aj Veporských vrchoch, no teraz ťaháme jednoducho ďalej. Ta švacli sme to dole - 400 výškových metrov zbehom do Sedla Burda. Poriadne vyklepávame nohy na zdĺhavom traverzom, chodníčkami, cestami, kríkmi, lesmi ponad dolinu. Naproti sa vypínajú masívy Stožiek.

Výhľady z trasy

Od Sivákovej (1190 m) po Nižnú Kľakovú (1195 m) ešte pobehneme a tam dávame hlavnú prestávku. Stála zato! Aj keď je to diskutabilné...dobré sa sedí - zle sa vstáva.. Podchádzame popod najvyšší vrch Muránskej Planiny - Kľak (1409 m), kde sa napájame na spevnenú cestu a o chvíľu sa už váľame pri Muránskej studni (1165 m).

Kúpele na trase

Nasleduje pre mňa najhorší úsek. Pripravoval som sa naň psychicky od začiatku, ale asi slabo... Mikimu sa očividne začína bežať dobre, Ivan sa drží a ja prežívam muky. Asi 3,5 km po Maretkinu (995) v pohode. Horšie to už je na Jaskovu muku a Veľkú lúku a Piesky (880 m). Dávam sa do kroku, so mnou všetci.

Veľká lúka

Asfaltka cez lúky sa musí prebehnúť, tak s Mikim bežím až Pod skalu (885 m), kde sa vpravo zbieha do vysnenej Muránskej Huty (710 m). Miki sa mi vzdialil a popri mne precupkal aj Ivan, ako keby sa nechumelilo. Odkiaľ to tí chľopi berú. Zrejme sa znovu zocelili. V Muránskej Hute to žije. Paráda, s Julkou a Radom nás čaká aj Lukáš spolu ďalším bežcom práve z Muránskej Huty - Petrom.

Občerstvenie pripravené, čaká sa už iba na hostí :-)

Posledná zastávka

Muránska Huta

Etapa 9: Muránska Huta - Stolica (13 km)
Trošku dlhšie sme sa zdržali, zároveň sme sa aj tešili, aj regenerovali na posledný úsek, 13 kilometrov. Ts, čo to je... To by už kameňom dohodil... Namotivovaní, ešte s akou takou energiou vyšliapeme popod Tesnú skalu do Sedla Javorinka (945 m), kde sme mali dnes spať, ale Rado nám oznamuje, že Peťo z Muránskej Huty nám ponúkol priestor na prespanie! Och, to je pocit, po tomto všetkom bláznovstve nás čaká teplo, sprcha... Ale to je ešte ďaleko, ďalej, ako som si myslel.

Dobeh do sedla Javorinka

Po Šumiacku Priehybu (1082 m) bežíme rovinky aj mierne do kopca, už to ale nepadlo najlepšie. Od Sedla Severná lúka (1175 m) vlastne až na vrchol šľapeme rýchlym krokom, pred vrcholom ešte trochu zrýchlime a sme hore. Stolica (1476 m) - najvyšší vrch ochranného pásma Muránskej planiny, Stolických vrchov a celej Rudnej magistrály!

Spoločne na vrchole Stolice - na konci Rudnej magistrály

Z Muránskej Huty nám to na vrchol netrvalo ani dva a pol hodiny. Na vrchole sme o 21:18 hod... 240 km v nohách a 2x tak šťastní. Tu už bola tichá noc. Únava vrcholila, videli sme sa už dole. Dali sme si spoločnú fotka ešte pred tým, ako nás vyhnal studený severák... Posledných necelých 10 kilometrov dole, ktoré sa už do Rudnej nepočítali (no my sme ich počítali veľmi presne) sme šli už len krokom, na beh sme už dlabali. K autu sme došli asi okolo 23:00. Presunuli sme sa do Muránskej Huty, postupne sa posprchovali a do 02:30 plnili bruchá a analyzovali rôzne výplody Rudnej. Napríklad ten nešťastný krtko bez hlavy za to ani nemohol. Zhodli sme sa na tom, že mu vyletela vlastná lopatka a ako padala mu odsekla hlavu. Ak si dobre pamätám. 

Šedá eminencia výletu

Ďakujem chalanom - Ivanovi Mudroňovi, Mikulášovi Kérimu - za spoločný prebeh, Julke Batmendijnovej a Radovi Harachovi za všetkú pomoc na celej trase.

Ráno po Rudnej magistrále

Taktiež ďakujem za podporu Lukášovi Konczovi, Ľubke Fenclovej, Martinovi Pachtovi a za útočisko pred zimou Petrovi. Tiež ďakujem rodine a kamošom, ktorí sú vždy pri nás.

Paťo

Ivan

Miki

Foto: Patrik Hrotek, Radovan Harach, Ľubica Fenclová, Lukáš Koncz