Scenic Trail 2018

Adam Lisý

Kde začať? Naposledy som písal report po Kysuckej stovke 2014, čo bola pre mňa veľmi výkonovo vydarená akcia. Dnes tomu tak nebude. Ale začnem radšej pri Scenicu samotnom.

S Dášou nie sme extra veľký svetobežníci a porovnávať mimo slovenských akcií nemáme moc s čím. Ale Marek Prachár, to je iná liga, a práve on nás minulý rok zlomil na prvú zahraničnú akciu Dolomiti Extreme Trail. A začiatok tohto roka nás začal lomiť aj na ďalšiu. Pôvodne to mala byť Vipava v Slovinsku, ale potom sa objavila súťaž o štartovné na Slovak Ultra Trail práve na Scenic. Na Dášu a neskôr aj na mňa sa usmialo šťastie a bolo rozhodnuté!

Už od začiatku to vyzerá dobre, nakoľko sa ukazuje že tu bude početnejšie zastúpenie Slovákov (ja, Dáša, Marek, Sisa, Ľubo, Miška, Rasťo). Neskôr zisťujem, že tu bude ešte početnejšie zastúpenie bratov Čechov, takže úplná paráda. Cestu sme si naplánovali na štvrtok ráno. Na poslednú chvíľu ešte naberáme Andreja Žitňana vo Viedni (to je ten, čo robí tie brutálne fotky) a ideme na to. V Mníchove menšia skúška nervov, ale okolo 22:00 prichádzame do Tesserete, kde akurát zúri poriadna búrka a tak stany rozkladáme hneď na parkovisku pri aute.

Ráno sa presúvame do centra diania. Všetko je tu pekne pokope. Miesto na kempovanie, štart aj cieľ, sprchy, no prosto všetko. V piatok väčšina stovkárov oddychuje najviac ako sa dá, nakoľko ich o polnoci čaká štart. Nám je trochu veselšie, pretože my štartujeme až ráno „iba“ na 54ku. Dáša mala od začiatku vo voľbe trasy samozrejme jasno. Akurát ja som bol pôvodne prihlásený na 113-ku. No vývoj posledných týždňov nijak nenaznačoval tomu, že by som to mohol bez väčšej ujmy zvládnuť, a tak sa nakoniec prehlasujem na 50-tku, čo sa neskôr ukázalo ako veľmi dobré rozhodnutie :-) V noci teda vyprevádzame stovkárov zo stanu na trasu, čo to ešte pospíme a ráno 8:00 šup na štart.

A aký bol teda samotný Scenic?

Pre mňa rozhodne úplne najťažšia 50-ka akú som kedy šiel. Dokonca je len pár stoviek, kde som sa vytrápil viac ako tu :-) Profil od začiatku sľuboval, že to nebude zadarmo, ale že to bude pre mňa až také ťažké, to som fakt netušil. Trasa je od začiatku nádherná. Hneď ako sa prepletnieme malým mestečkom, tak začíname stúpať pomaly nad dedinu. Slnko už je pekne vysoko a statočne nás opeká.

Prvých 10 km ubieha samozrejme rýchlo. Aj prvých 20 km nie je ešte takých hrozných, aj keď tu už máme nastúpaných cez 2000 m. Ale na najvyššom bode trasy pred druhou občerstvovačkou mi už začína byť jasné, že to dnes bude naozaj ťažké. Jediné pozitívum je, že na trase sa mi dostáva fakt veľkej podpory. No bohužiaľ neprávom. Na tričku mám totiž stále stovkárske číslo a keďže trasu máme na druhej polovice totožnú, tak sa radím zdanlivo na druhé miesto v celkom poradí :-)

Druhá polovica trasy sa našťastie po väčšine schováva do lesa, tak aspoň slnka je trochu menej. Krajinou mi to tu pripomína našu Malú Fatru. Moje trápenie má však stále lineárny vzostup. V každom väčšom stúpaní si musím spraviť prestávku. Jediný svetlý moment prichádza ešte v klesaní na poslednú občerstvovačku na 40. kilometri, kde sa dole kopcom trochu rozbehnem. Tu zase vystraším skupinu čakajúcu Zdeňka Hrušku, ktorý by mal byť aktuálne na druhom mieste na stovke. V tom však pribieham ja a moje číslo ich trochu mätie. Vysvetlím im, že nemusia mať strach, že som len na 50-ke. O chvíľu pribieha aj očakávaný Zdeněk ktorý ide fantasticky. Občerstvovačkou len tak preletí. Chvíľu sa ho snažím držať, no je to bez šance a prepadám sa tak na tretie virtuálne miesto :-)

Posledných 15 km je pre mňa čisté utrpenie. Aj to najmenšie stúpanie mi robí veľký problém. V jednom takom sa obzriem za seba a vidím Dášu. Tá pre mňa nemá moc poľutovania, dokonca nevyzerá ani moc prekvapene, že ma vidí. Ale je mi jasné, že má toho sama dosť. Snažím sa jej držať, no ani to sa mi nedarí. Do cieľa pribieham 15 minút po Dáši. V cieli zase celé zle. Vedel som, presne čo ma čaká a vôbec sa mi tam prvý krát nechcelo. Takže zase veľké ovácie veď prichádza zdanlivo 4. či 5. stovkár. Číslo si rýchlo strhám dole a schovávam sa niekam do kúta, kam patrím :-)

V poľnej nemocnici mi ešte skontrolujú životné funkcie, nakoľko sa jednému z organizátorov moc nepozdával môj stav. Našťastie je samozrejme všetko v poriadku. Chvíľu si poležím a dostávam sa do normálneho módu. Hodinku po nás dobiehajú aj Miška s Rasťom. Aspoň na ich tvárach vidno veľké nadšenie. A tak konečne môže začať najkrajšia časť preteku. Pokec, jedenie, pitie až do neskorého večera!

Čo teda povedať na záver? Scenic bol naozaj nádherný. Komu teda nevadí cestovanie a rád si naloží slušnú dávku prevýšenia v teréne nie až tak náročnom, tak vrelo odporúčame! Z organizačného hľadiska tu samozrejme nie je čo vytknúť. Možno akurát tip, že ak sa chcete dobre vyspať, tak treba pohľadať ubytko. Ale stanová dedinka plná Čechov a Slovákov v centre diania má určite svoje čaro. Naše veľké poďakovanie patrí združeniu Slovak Ultra Trail za možnosť zúčastniť sa tohto krásneho preteku a o rok možno zase nejaké zahraničné dobrodružstvo :-)

Foto: Adam Lisý a Andrej Žitňan

Článok bol zverejnený so súhlasom autora.