Scenic Trail 2019

Zuna Lemmens Kerna

Niekoľko mesiacov pred pretekom

Je 5. marca a mne v inboxe zasvieti email s predmetom: Výhra v súťaži o štartovné na SCENIC TRAIL. Som prekvapená, úplne som na tú súťaž zabudla. Napriek tomu sa okamžite poteším a pri výhľade na ďalšie bežecké dobrodružstvo mi stúpa adrenalín. Klikám na stránku behu, aby som si osviežila údaje o preteku. 54 km, prevýšenie 3800 m vo švajčiarskych kopcoch nad jazerom Lugano. Miesto štartu a cieľa sú rovnaké. Dátum je 15. jún.To bude výživna lakôdka pre moje malokarpatské nohy! Na druhý deň posielam potvrdzujúci email a púšťam dočasne pretek z hlavy. Veď jún je ešte ďaleko.

V týždeň preteku

Ježišimária, už je jún! Klasika. Nabehané mam vcelku slušne, avšak všetko v Malých Karpatoch nad Bratislavou, s maximalnym prevýšením 1700 m. Neva, plánujem „go with the flow“ a Scenic trail si riadne vychutnať.

Pretek je v sobotu, ale my vyrážame už vo štvrtok. Stalo sa akousi rodinnou tradíciou, že ak sa cestuje na bežeckú akciu, tak sa to rovno skombinuje z predĺženým poznávacím víkendom. Nech cestovanie má aj inú pridanú hodnotu ako to, že sa s pôžitkom rozflákam na cimpr campr.
Takže, 13. júna, 6 hodín ráno, smer švajčiarsky kantón Ticino, cca 940 km autom z Bratislavy. Ja a môj support crew - manžel a pes.

Štart je v dedinke Tesserete, cca 518 m n.m, ale my bývame asi 20 km odtiaľ v ešte menšej dedinke Pura. Ubytko som začala zháňat asi 2 mesiace dozadu, čo sa ukázalo dosť neskoro. Nebolo toho veľa na výber, a to čo bolo,  malo ceny vysoké ako švajčiarske kopce. Ako som sa neskôr dozvedela, hotel v Tesserete bol vybookovaný už v januári. 

Je piatok, deň pred štartom. Idem po štartovný  balíček a s potešením zisťujem, že obsahuje veľa užitočných vecí – pekné tričko, silikónovy pohár na nápoj (ktorý je mimochodom tiež súčasťou povinnej výbavy, plastové poháre na občerstvačkách veru nezahliadnete, veľké plus), buffka a ine milé drobnosti.

Kantón Ticino ma veľmi pohodovú atmosféru, všade sa ozýva taliančina, ktorá je tu úradným jazykom a Tesserete sa hemží bežcami so štartovnými balíčkami. Vo vzduchu cítim vzrúšo, radosť, napätie...jednoducho tip top predštartovná horúčka. Už nech je 8hodin ráno a ja som na štarte!  Okrem „mojej“ 54 km trasy, sa vrámci Scenic trail beží 115 km (bežci vyrazia uz o polnoci) a 27 km (štart o 9hod ráno).
 

Výhľad z Tesserete. Keď som to fotila som si naivne myslela, ze toto bude ten „vrchol“ výbehu. Veľmi som sa mýlila, bolo ich tam oveľa viac  :-)

Deň behu

Budíček 5:30. Ešte napoly v spánku tlačím do seba ovsenú kašu z banánom. Rýchle venčenie psa, jeho raňajky, budenie muža ( ako to píšem, si uvedomujem, že on chudák ostal asi úplne bez raňajok :-(). Posledný krát kontrolujem povinnú výbavu, ktorá je mimochodom dosť štedrá (na zozname som mala vypísanych 13 povinných bodov). Vešiam na seba ruksak a o 6:30 vyrážame autom smer štartovacia čiara, kde to všetko vypukne o ôsmej hodine.

V Tesserete je rušno, ale parkovanie vďaka dobrej organizácii najdeme ľahko. Ako prvé si idem odovzdat svoj drop off bag s vecami na prezlečenie, ale zisťujem, že na trasu 54 km možnost drop off nie je. Prekvapuje ma to, ale mne konkrétne to nerobí problém, veci nechávam teda v aute. 

Postávajúc pri štarte, zo záujmom sledujem ľudí okolo seba a študujem vlajky na ich štartovacích číslach.  Zastúpenie okrem domácich tu majú samozrejme Taliansko, Nemecko a Francúzsko, je tu veľa českých vlajok a viem, že sú tu aj slovenské, len ich v tej mase v danej chvíli nevidím.  Mimo Európu, vnímam Japonsko, Argentínu a Mexiko.

Čo sa týka najpopulárnejšej tenisky, tak sa mi zdá, že medzinárodnú súťaž jednoznačne vedie Salomon.

A konečne štartujeme! Je dusno a teplo, v bežeckej mase je ešte teplejšie (na štartovke bolo vyše 700 mien). Už po 10 minútach behu zo mňa tečie. Na začiatku stúpame cez dedninku a po chodníkoch z mačacích hláv, vačšina bežcov má paličky a ich klepot sa mi mechanicky ozýva v ušiach.  Na prvých 6tich kilometroch sa presúvame z výšky 520 do 1115 m n.m. Bežím svojim natrénovaným tempom „koliba-lanovka“, ale po niekoľkých klilometroch trochu zvoľňujem, lebo to vyzerá, že stúpať budeme ešte peknú večnosť. Nechcem si odpálit žalúdok hneď na začiatku.  Moja stratégia na tento pretek ma pracovný názov „F*ck the clock“ podla punckerky Patti Smith, t.j nepretekám. Cieľom je si natrénovat žalúdok, naučiť sa odhadnúť a rozložiť správne sily pri dlhších a náročnejších trasách. Ale zase žiadne ulievanie!

Na chvíľu je rovina a dolekopec. Prebiehame okolo stáda kráv, každá z nich ma okolo krku zvonec, veselo nám štrngajú do rytmu. A znova ide kopec, ale tentokrát to bude niekoľko výživných hodín šlapcungu (s menšími úsekmi dolu kopcom). Na 14km vybiehame na Monte Bar, 1816 m n.m, kde nás čaká velký kovový kríž. Človek by si myslel, že je na vrchole a teraz ho čaká zbeh, alebo nejaký výdychový úsek. Ale to by bolo veľmi jednoduché. Stáčame sa do ľava kde ma prekvapuje ďalší strmák. Vôbec som si ho predtým nevšimla. :-) Vidím pred sebou kopec, a len čo naň vyleziem, objaví sa za ním ďalší a strmejší. A potom ďalší a ďalší. Takto to bude pokračovat až po 20. km na Gazzirola, najvyššie položený bod preteku s 2102 m n. m. Scenic trail sa s nami pekne pohráva. Na masívných kopcoch vyzerajú ľudia ako malé mravce navlečené v pestrofarebných oblečkoch. Dosť veľa žien ma obehlo na tomto úseku, ale veľmi to neriešim. Hlavne nech mi je počas behu dobre. Tempo nemám rýchle, ale ani raz som na kopci nezastavujem. A výhľady sú tu teda parádne. Niekde som čítala, že ak je viditeľnost perfektná, tak dovidieť až na Mont Blanc. Tento krát si to však neoverím, viditeľnosť nie je na 100%, ale mne stačí aj ten bombastický pohľad na jazero Lugano a prírodu naokolo.

 

Foto: Monte Bar, 1816 m n.m a stúpame ďalej

Z Gazziola zbiehame na občerstvačku. Asi je na tom úseku trošku matúce značenie, lebo vidím pribiehať bežcov aj z ľavej aj z pravej strany, ale je to v podstate jedno.  Obieham jednu babu, ktorá ma na kopci predbehla. Stojí naklonená dopredu, ruky opreté o kolená, prepálila to. Presne póza, ktorej  sa celý čas snažím vyhnúť.  Občerstvačka sa mi zdá veľmi skromná, ale potom zisťujem, že o 20 minút je ďalšia so všetkým, čo treba. Nasledovný úsek je neskutočne čarovný! Bežíme lúkou zaliatou slnkom, uprostred mini-jazierko alebo skôr veľká mláka a všade naokolo množstvo strakatých kráv. Ich zvonce opäť zvonia a náš trail vedie priamo cez stádo. 10 metrov predo mnou,  mi jedna z kráv prejde cez chodník,  práve načas aby som mohla prebehnúť bez spomalenia. „Dobrý timing!“ poviem jej  a rútim sa ďalej. Ďalšia občerstvovačka San Lucio je na skok (25 km, cca 1500 m n.m.) a čaká ma na nej vytúžený červený melón. San Lucio je bod kde sa dotýkame hranice s Talianskom.

Beží sa ďalej, opäť stúpaky na Fojorinna (1809 m n. m.) a potom zbeh lesom na občerstvovačku na 31 km, kde ma čaká manžel so psom.  Obaja ma povzbudia a mne to dáva viac energie ako 10 gélov dokopy. Trochu sa tam mocem a potom fičím ďalej, nie som hladná, ale pchám do seba gél už na prvom kopci za občerstvačkou. Snažím sa každých 45 minút prijímam kalórie, či mi chutí alebo nie.

 

Foto: Občerstvovačka Cappana Pairollo a vyčítavý pohlaď môjho psa „To ti trvalo!“

Po 32km konečne začínam aj ja obiehat unavených ludí. Nie je to jednoduché, lebo všade je singláč a treba čakať na správnu chvíľu.  Za uchom mi hlasno niekto fuňí, tak sa ho pýtam, či chce obehnúť. Som evidentne unavená, lebo sa ho to namiesto mienenej angličtiny pýtam po slovensky. Avšak on je asi na tom podobne, lebo mi odpovedá „ Wahrscheinlich nicht“. Každý po svojom, ale hlavne, že sme sa pochopili :-)

Na 34. kilometri je brutálny kopec dlhý cca 1 km, ale stúpanie vyše 315 výškových. Na jeho vrchole ma však čaká najkrajší výhlaď preteku (aspoň pre mňa). Monte Boglia.  Všade dokola zelené kopce a pod nimi z ľava aj prava jazero hladké ako zrkadlo. Je horúco a túžim sa v ňom okúpať.  Doteraz som vôbec nefotila, ale tu vyťahujem telefón a cvakám zopár záberov.  Potom náročný a dlhý zbeh dole, nohy mi po 10min brnia, mozog vkuse v strehu, aby som stupila na správne miesto. Ešte musím dlho trénovat, aby toto išlo hladko. Avšak konštatujem, že moja voľba tenisiek La sportiva Mutant na tento pretek bola ta pravá. Skvele mi sedia a maju výborný grip.

Foto: Výhľady z Monte Boglia

 Posledných 12 km sa beží už  v nižšie položených miestach, medzi 800-1100 m n.m , čiže sme prevažne v lese. Cca 10 km pred cieľom je posledná mini občerstvovačka. Jedna baba, čo mi bola v pätách posledných 5 km, ma obieha. Ešte si stihnem  všimnúť, že si čapuje do flašky teplý čaj a do toho colu...zvláštne combo, ale asi super efektívne, lebo trieli ďalej ako šíp.  Rešpekt. Zakývem dvom bežcom, co ležia vedľa na zemi, pozdravím dobrovoľníkov a trielim aj ja. Ved už iba 9 km.

Hneď za občerstvovačkou nás čaká výstražná značka: „Pozor! Technicky náročné klesanie!“ No super, pomyslím si. To nebude „iba“ 9 km. Som na nohách cca 10 hodin. Púšťam sa dole ako najlepšie viem. Za chrbtom počujem búrku. Noc predtým tiež dosť pršalo, a mnohé  kamene a korene stromov sa šmýkaju, to je asi jedno aká teniska.

Posledné cca 4 kilometre je už aj asfalt, kde zisťujem, že mám ešte dosť sily, lebo idem zrazu päťkové tempo. Obieham minimálne piatich bežcov, čo mi dodáva elán finišovať. A zrazu vidim opät manžela aj so psom. Zdá sa, že sú zmorenejší ako ja :-) A potom nápis „Posledných 1111 m do konca“. Chvílu kráčam, ale nedá mi, snažím sa pobehnúť. Obieham dalších troch „trpiteľov“, s každým sa pozdravíme a povzbudíme slovíčkom bravo. Som cca 500 metrov od cieľa, keď za sebou začujem ženský hlas. Síce nesúťažím a o nič nejde, ale napriek tomu mi to nedá a reflexívne vystrelím tempom, až som sama prekvapená. Pri ceste stoja ľudia a povzbudzujú, dve nadšené malé deti s natiahnutými rukami na pozdrav. Plácnem si s nimi a dobieham do finišu s veľkým úsmevom. Medajla na krk, moderátor uprie oči na môj bib a zakričí Zuna, Slovaccia, Bravo! Páči sa mi, že takto vítaju aj tých čo prídu dávno za top 10.

Celý pretek mi trval 11 hodín a končím na 40. mieste v kategórii. Som mimoriadne štastná, lebo síce som nešla rýchlo, ale podarilo sa mi rozložiť sily tak, že som nemala ani jednu krízu. Krásne som sa pokochala prírodou a pri dobehnutí do ciela som mala pocit, ze kľudne zvládnem minimálne ešte ďalších 20 km. Docielila som to, po čo som si sem prišla a to je veľmi uspokojujúci pocit pre každého bežca. 

 

Scenic trail bol jednoznačne jeden z najkrajších pretekov aké som kedy bežala a so skvelou organizáciou. Endorfíny z tohto behu som mala ešte 3 týždne potom. Raz by som sa sem chcela určite vrátiť. A možno to zabehnúť za 9 hodín. Veď snívať a makať treba ďalej :-)

  
 Foto: Pohár miestneho vína a spln mesiaca s odrazom na hladine Lugana. Ukončenie perfektného dňa. Ďakujem.

Článok bol zverejnený so súhlasom autora.