Severný živloplaz 2020

Lukáš Ogi Ogurčák

Pred deviatimi mesiacmi som sa pokúsil o môj prvý polmaratón a neveril, že to dám. Teraz som odbehol svoje prvé ultra! Po vyše štyroch rokoch znova píšem blog, asi to musí stáť za to :D. v podstate som o tom vôbec nerozmýšľal, ale nakoniec to možno bude nová etapa blogov, pretože ultrabeh je nielen o behu, ale zažívam vďaka nemu kopec vecí, ktoré ma obohacujú, a rád by som sa s nimi podelil.

Dnes nebudem písať všetky detaily, ako som sa k ultratrailu dostal, lebo by toho bolo veľa. Spomeniem iba niektoré, a ten zvyšok sa možno pokúsim opísať inokedy. Dnes chcem písať o mojom prvom ultratrailovom „závode“ v živote, zvanom Severný živloplaz, ale predsa spomeniem aj cestu k nemu.

Milujem prírodu a vždy som tam trávil veľa času, no väčšinou to bola skôr turistika a prechádzky, beh v prírode mi ani veľmi nenapadol na myseľ, vlastne beh celkovo som veľmi nemusel. Pamätám si, ako sme behali na ZŠ kilometer a vždy som sa toho bál a nechcel s tým mať nič spoločné. No pred pár rokmi ma zavolal švagor Marek na Pieninský polmaratón, a tak som šiel štafetu s bratom a odbehol 9 km. Bolo to síce zaujímavé, no veľmi ma to nechytilo.

Až o tri roky neskôr, minulý september, som si povedal, že skúsim ísť znova. Chcel som ísť na štafetu, ale už bolo plno. No potom, pár týždňov pred pretekmi, mi zavolal Marek, že sa ešte uvoľnilo miesto na celý polmaratón. Chvíľu som váhal a potom sa prihlásil a mal rešpekt. Nikdy som asi neodbehol v živote viac ako 10 km a teraz som mal ísť 18,5. Úprimne, veľa som netrénoval, a čo bolo horšie, dva dni pred pretekmi odchádzal kolega z práce, a tak sme sa patrične lúčili aj za pomoci alkoholu. Na ďalší deň som bol K. O. a na tretí deň, keď som vstal a mal ísť bežať, tak som bol rád, že vôbec stojím bez pogrcania sa (pijem málokedy a potom si to vyberá daň). Myslel som, že sa ani nepostavím na štart, no povedal som si, že to skúsim, veď prinajhoršom to niekde zabalím, a tak som to skúsil: 3, 2, 1 štart, a už sa šlo. Zo začiatku som to predýchaval, no potom sa to upokojilo, bežalo sa mi veľmi dobre a podarilo sa mi to dobehnúť do konca. Dokonca vo veľmi super čase 1 hod. 30 min (čo je doteraz pre mňa najlepší čas).

A keď sme sa pri aute prezliekali, tak mi Marek povedal: „Počúvaj, ty keby si trénoval, možno by z toho aj niečo bolo.“ A táto veta vo mne veľmi zarezonovala a niečo nakopla. Ako som povedal, milujem prírodu a beh na asfalte by som si nevedel predstaviť, a tak som sem-tam začal behávať po okolí. A keďže my v Ľubovni rovinky skoro vôbec nemáme, tak to boli aj kopce a kadečo.

Naše lesy som poväčšine poznal veľmi dobre a mal ich poprechádzané kade-tade, ale zrazu som vedel za kratší čas prejsť väčšiu vzdialenosť ako pri turistike, a tak postupne pospoznávať aj ďalšie zákutia a uličky našich lesov. Sem-tam som začal behávať aj cez týždeň a na víkend som si plánoval trošku dlhšie trasy. A potom, po asi mesiaci od pretekov, som si naplánoval jednu asi 30 km dlhú trasu, no zdalo sa mi, že je na tej trase veľa asfaltu, a tak som ju tesne pred odchodom zmenil a nevedel, čo som na seba ušil. Ten deň nazývam: „Deň, keď som si omylom odbehol svoj prvý maratón.“ Bol som úplne vyšťavený, na konci síl, vôbec nepripravený na niečo také, v podstate som odbehol cca 39 km, a tak som si povedal: „To už dorafem na ten maratón“ a z posledných síl pobehoval okolo hradu a potom odkväcol na lúke.

Vtedy som nevedel, že to, čo som odbehol, bola (viac-menej) prvá časť trasy Živloplazu: Ľubovňa – Eliášovka – Mníšek – Ľubovniansky hrad, no asi to tak malo byť. A keď som doma o tom rozmýšľal, tak som si vravel: „Pred mesiacom som ešte poriadne nebehal, a teraz mám za sebou maratón. Takže maratón je nič, je to nuda (prepáčte maratónci, určite to má niečo do seba, len moje pyšné JA si to vtedy nemyslelo), musím nájsť niečo dlhšie.“ A tak som sa dostal k ultra a Živloplazovi (ultramaratón – je to beh dlhší ako jeho známejší brat maratón (42,195 km)), väčšinou sú to preteky nad 50 km, 100 km, 100 míľ... až po „koľko len dáš“ a najčastejšie sa konajú v prírode (trail) – lesy, hory, púšte...) a úplne ma to chytilo za srdce (týždeň po „maratóne“ som odbehol v sobotu 45 km).

A tak som začal behať, a keď som nebehal, tak som si pozeral videjká o behaní a trochu to celé študoval, a čím viac som to spoznával, tým viac ma to bavilo. Neskôr som začal aj hľadať nejaké preteky, no chcel som len niečo okolo 50 km, na viac som si ešte netrúfal. No keď som objavil, že práve u nás v Ľubovni sa takéto preteky konajú tiež, tak som neváhal, hoc mali trošku viac než 50 km. Konkrétne parametre Severného živloplaza sú totiž 77 km a prevýšenie 3100 m. No povedal som si, že to tu poznám, a tak to skúsim, a zároveň to bude pre mňa vrchol sezóny.

A tak som začal trénovať, postupne po kúskoch prešiel aj zvyšnú časť trasy, aby som ju poznal. Častokrát som si predstavoval, aké to bude, dobehnúť do cieľa, keď som išiel okolo, a stále viac a viac som sa na to celé tešil. No potom prišiel škrt cez rozpočet zvaný „korona“ a všetko začalo padať a popri mnohých iných veciach som sa musel nanešťastie rozlúčiť aj zo Živloplazom. Bolo mi to ľúto, no nakoniec som si povedal, že toto ma nemôže zastaviť a chcem si to odbehnúť aj tak. Postupne som o tom začínal rozmýšľať viac a viac, až som sa nakoniec rozhodol, že sa ho pokúsim odbehnúť v tom istom čase, ako sa mal konať oficiálne.

No to znamenalo trošku viac, než len zobudiť sa ráno v ten deň a bežať. Vedel som, že to musím premyslieť a naplánovať čo najlepšie a hlavným problémom a rozdielom oproti pretekom bolo to, že na trati nebudú žiadne občerstvovačky, čiže miesta, kde sa môžem trochu najesť či doplniť tekutiny. Moja prvá alternatíva bola, že trochu za polovicou trasy, na 40. kilometri, pri Ľubovnianskom hrade, by ma čakali nejakí kamoši, a zrobili by mi aspoň jednu občerstvovačku. No deň predtým, ako som mal bežať, som sa rozhodol inak (ako vidíte, rád mením plány na poslednú chvíľu) a povedal si, že to skúsim aj bez toho, a keďže som sa to rozhodol dať bez pomoci iných, potreboval som využiť moju znalosť domáceho terénu na maximum. Naplánoval som si zastávky pri studničkách a prameňoch, ktoré poznám a ktorých je na trase dostatok, a čo sa týka jedla, snažil som sa zbaliť si, čo som mal už odskúšané. Ako som už písal, chcel som bežať 6. 6. ako bol originál dátum, aj počasie malo vychádzať super, no nakoniec som to preložil o deň neskôr, aby som pomohol práve Marekovi s maľovaním strechy na dome. Tam som sa naučil jednu radu do života: „Ak sa natrieš opaľovacím krémom len tam, kde sám rukami dosiahneš, narastú ti krídla.“ (viď foto)

A možno aj práve tie (kuracie) krídla mi deň neskôr pomohli pri behu, keď už nohy nevládali. Posledné dni pred Živloplazom som sa tešil ešte viac a premýšľal nad poslednými detailmi, a hoc som sa tešil, bolo mi zároveň ľúto, že môj prvý oficiálny ultra pobežím sám. Deň pred som sa zbalil, prichystal oblečenie a doplánoval posledné detaily a tešil sa na ráno. Hmm, v tejto časti by väčšinou nasledovalo: „Skoro ráno som sa zobudil a vyrazil na dlhú cestu...“ No ja, keďže bola nedeľa, som ráno šiel ešte na liturgiu a spoveď (ak by ma cestou medveď zahubil, nech ma moje krídla ponesú do nebies), potom sa poriadne naraňajkoval a až okolo 9:50 stál na Námestí generála Štefánika, kde Severný Živloplaz štartuje. Dal som si krátky strečing a chcel počkať do 10:00 a vyštartovať.

Už je to tu,  bežííííím!

9:54 som vyštartoval, hej viem, chcel som o 10:00, ale nejak som to nevydržal a vydal sa na moju doteraz najdlhšiu cestu trochu skôr. O chvíľu som míňal kostol sv. Mikuláša na námestí a rozmýšľal, aká by tu vládla atmosféra, keby to bol skutočný Živloplaz a nebežal by som sám. Pravdepodobne by som po pár metroch nemusel zastavovať autu pri prechode cez cestu. Možno by som sa snažil držať skupiny a prepálil začiatok, no nič také sa nedialo, bol som tam sám, ale predsa si to užíval naplno, dokonca som mal pocit, že to predsa prepaľujem, no bežalo sa mi dobre.

O pár minút som bežal neďaleko hradu a vstupoval  konečne do tieňa lesa, čo ma veľmi tešilo, keďže slnko bolo už vysoko a bolo dosť horúco. Vedel som, že od štartu po sedlo Vabec to bude skoro celý čas stúpanie. Keďže tento úsek behám veľmi často a väčšinou mi to trvá 50 min., tak som asi v polovici trošku zmiernil tempo a na chvíľu zvoľnil do chôdze, a vtom sa zo zákruty za mnou vynoril bicykel. Počul som iba „Viuuu, viuu (akože siréna :D), bežecká polícia!“ Bol to Michal Pješčak, jeden z mála ultrabežcov, ktorých poznám osobne, aj keď neviem, či to môžem nazvať, že sa poznáme. Prešiel okolo, ťapli sme si päsťami a každý šiel ďalej. Bol to len okamih, no nakoplo ma to a bežal som ďalej. Chvíľu mi išlo hlavou, či Michal tuší, kam idem, asi nie, a dobre, že sa nepýta. On to už odbehol na minulých ročníkoch a pozná to. Vlastne je to sranda, že sme sa stretli práve teraz, lebo naposledy sme sa stretli pred pár mesiacmi, keď som si prechádzal druhú časť trasy živloplaza. A tak, nakopnutý týmto krátkym stretnutím, som bežal ďalej, o chvíľu som už zbiehal z Vabca do Jarabiny, a keď som bol na mieste, kde mala byť občerstvovačka, a zistil, že som to dal za 50 min, tak ma to prekvapilo a potešilo.

Nestrácal som čas, veď nebolo s kým, keďže občerstvovačka tam nebola, a šliapal som smer Jarabinský prielom. Nevedel som sa dočkať, lebo som sa tam chcel schladiť a zároveň viem, že je tam krásny, trošku technický, ale veľmi behateľný úsek priamo popri vode, ktorý som si v posledných týždňoch veľmi zamiloval. Po schladení nasledovalo opäť stúpanie hore lúkou, no už o pár metrov ma očakávala moja prvá studnička, kde som doplnil vodu do fliaš a stúpal ďalej.

Čoskoro som míňal kostolík a pri ňom ujko so psom. Chcel som len pozdraviť a ísť ďalej, no ujo mal asi iný plán: „Turistika?“ zakričal na mňa, „Nie, bežím,“ odpovedal som. „Óoo, aj ja som kedysi behal, ale teraz už nič zo mňa.“ A akosi sme sa dali do reči a kráčali spolu hore smerom na Čierťaže. Dozvedel som sa, že za  svojich „bežeckých čias“ zabehol asi 16 Košických maratónov, potom spomenul dokonca aj Pieninský polmaratón a nejaké iné, a nakoniec sa sťažoval na to, ako raz musel počas maratónu z Podolínca do Rytra bežať hore Vabcom. Vtedy som sa len v duchu smial a vravel si, veď práve som tadiaľ šiel, a to bol ešte jeden z najľahších úsekov dneška. Nakoniec sa ma po pár minútach spýtal, kam idem. A keďže sa mi nechcelo mu vysvetľovať môj chorý plán, tak som povedal, že na Eliášovku. Potom sme sa rozlúčili, lebo ujo povedal, že si potrebuje oddýchnuť. A mne to vyhovovalo, lebo ja som si zas oddýchol pri chôdzi s ním.

Čoskoro som minul Čierťaže, chvíľu klesal a potom znova stúpal na Medvedicu a neskôr na Eliášovku. V lese som ešte počul spevy z neďalekej hory Zvir, kde sa asi konala liturgia. To bolo dobrým znamením, že už som neďaleko. A čoskoro som sa už naozaj nachádzal pod vyhliadkovou vežou na vrchole, ktorý, ako stále, okupovali Poliaci. Dal som krátky strečing, lebo som začínal cítiť nohy, a už o chvíľu si užíval zbeh po Poľsko-Slovenskej hranici dole do Mníška. Ku koncu som pozorne sledoval GPS na mobile, lebo ešte nikdy som nešiel presne tou trasou. A naposledy, keď som tam šiel asi pred mesiacom, tak som vybehol z lesa priamo na hranici a pár metrov odtiaľ za zátarasami (kvôli korone) stálo poľské policajné auto. Našťastie o mňa veľmi nejavili záujem, ale ktovie, čo si o mne pomysleli.

Teraz som chcel odbočiť vtedy, keď treba, a podarilo sa aj vďaka fáborke, ktorá tam zostala asi z minulého roku. A bol to teda poriadne strmý zbeh, veľmi som bol  v tom momente vďačný, že idem tento úsek cesty v smere dole, nie hore. Čoskoro som sa vynoril z lesa za štekotu psa pri nejakom dome, prebehol okolo cintorína, kde som sa chcel trochu občerstviť, ale z kohútika ani kvapka. No zrazu som zbehol k ceste, a tam sedeli chlapi pri pive. Myslím, že je to podobný symbol ako stromy na púšti, viete, že niečo chladené je nablízku, a tak som nepohrdol. Čoskoro som sedel na teraske s kofolou a vytešoval sa, popritom som na tajňáka jedol rožok. Neskôr som zistil, že to bola vlastne reštaurácia, a keďže bolo okolo obeda, tak práve mali v ponuke obedové menu. Chvíľu som rozmýšľal, či si niečo nedám, no strávil som tam už dosť času, tak som sa rozhodol dlhšie sa nezdržovať a ísť. A to je jedna z vecí, ktoré by som asi nabudúce zmenil a radšej to využil, no nevadí. Ešte som dopíjal posledné dúšky kofoly, keď začali padať prvé veľké kvapky z neba. Pozrel som hore a nevidel žiadne veľké mraky, takže vyzeralo to na prehánku a príjemné schladenie. To isté si mysleli aj prísediaci pri pive, ktorí hneď spustili múdre meteorologické reči, tie z edície: „Najmúdrejšie reči, ktoré môžete počuť iba v krčme.“ A tak som radšej dopil a bežal posledný úsek pred najväčším stúpaním dňa.

Áno, najvyšší bod Eliášovku som mal už za sebou, no keďže Mníšek je zas najnižšie položeným bodom na trase, trebalo sa znova dostať na hrebeň, a to znamenalo poriadne stúpanie. A tak som stúpal a stúpal a stúpal až kým som sa nedostal k mojej ďalšej občerstvovačke – prameň pod Skalnou. Znova som doplnil zásoby, trochu sa schladil, a čo potom? Stúpal! No dočkal som sa a vyšliapal až k Skalnej, odkiaľ ma od Ľubovnianskeho hradu delilo už len jedno väčšie stúpanie na Osly vrch, a zároveň ma tam čakala posledná studnička, ktorú som poznal. Šlo sa mi dobre, aj keď ma cestou sprevádzalo hrmenie a občasné jemné prehánky. Naštvalo ma asi iba to, keď som pri sedle Pod Modrinami musel podliezať plot, ktorý tam doteraz nebol, ale zrazu si asi niekto zmyslel: „Prečo neoplotiť aj cestu, po ktorej vedie značka?“, a tak tam je.

Nachvíľu som bol z toho nahnevaný, ale potom sa mi znova vrátila radostná nálada, ktorá ma, vďaka Bohu, sprevádzala celý čas až do konca. A aj som si častokrát opakoval môj obľúbený citát z Biblie: „Radosť v Pánovi je našou silou.“ (Neh 8, 10) Sem-tam som si spieval a asi najčastejšie, hlavne v tých najťažších pasážach, mi chodila po rozume pieseň „O čom sníva lokomotíva“ od Pavla Hammela. Hej, priznávam, celkovo bolo moje myslenie ovplyvnené tým, že som práve dočítal úžasnú knihu od Julky Batmendijnovej (skrytá reklama), na ktorej som sa poriadne veľa nasmial. A ako vidíte, trošku ma poznačila. Inak, ak tú pesničku nepoznáte, tak možno je to aj dobré :D. Ale zároveň prichádzate o veľa. Mám pocit, že song-story má len jedno vysvetlenie: LSD. A čo má ultra a LSD spoločné? Myslím si, že oba dokážu ponúknuť človeku podobný stav :D.

... Po reklame sa opäť hlásime na vrchu Osly. Bola to posledná studnička, mal som ešte dosť vody od posledného prameňa a neplánoval som sa tu ani zastaviť, ale nakoniec som to prehodnotil, doplnil zásoby, a môj vak opäť nabral na váhe, aspoň som bol rýchlejší pri zbehu na hrad :D. Tesne pod Oslami ma už chytil prvý dážď, ale bolo to príjemné osvieženie, pri hrade som sa zastavil iba na chvíľu, ponaťahoval sa, zjedol druhý rožok, a čoskoro už som bežal dolu do našej milovanej rómskej osady Podsádek. Hoc pršalo, pár deciek hralo futbal a niektorí ma aj povzbudzovali (aspoň si to nahováram), a to som asi aj potreboval pred najstrmším stúpaním trate na Marmon.

Pred tým kopcom som mal vždy rešpekt, nie je až taký dlhý, ale svojou strmosťou vie poriadne potrápiť a podľa mňa aj Kilian Jornet by s nim mal problém. Za posledné mesiace sa Marmon niekoľkokrát objavil na mojich bežeckých trasách, a hoc bol skoro stále na prvých kilometroch, predsa to bolo náročné. A teraz bol na mojom cca 40. km. No čo už, trebalo ho zdolať, a tak sa aj stalo. Čoskoro som bol znova na hrebeni, ale tento ma mal zaviesť do Údola.

Bežalo sa mi celkom dobre, no videl som, že sa okolo mňa znova točí búrka, a dokonca nie jedna, ale hneď niekoľko z viacerých strán, a mal som pocit, že som uprostred. A hoc na okolí bolo také „hymnovské“ počasie, čiže hromy- blesky, na mňa len sem-tam padla nejaká kvapka. Ale po pár kilometroch, keď som mal z hrebeňa jasnejší výhľad na okolie, som videl, že práve od Levočských vrchov ide búrka smerom ku mne a asi sa jej nevyhnem, lebo čoskoro sa budem v Údole otáčať smerom naproti búrke. V tom sa rozlialo aj priamo nado mnou a užíval som si to, lebo to bolo pre mňa príjemné ochladenie, ktoré však trvalo len pár intenzívnych minút, tak akurát.

Onedlho som prebiehal cez hlavnú cestu, kde z mojich topánok odpadlo pár kíl blata, a hneď som sa cítil ľahší pri vbiehaní do lesa, kde som mohol nabrať nové čerstvé blato. A práve niekde tam začala moja kríza, cítil som sa slabý, hoc som sa snažil celú cestu doplňovať živiny a dopovať sa hroznovým cukrom, no asi to nestačilo, zrazu som mal na chvíľu chuť to zabaliť. Ešte aj ten hrozný kúsok trasy, ktorý vedie mimo cesty cez mokrú trávu popri poli. Vyšiel som nad Údol ku krížu a vedel, že si potrebujem na chvíľu fakt oddýchnuť, keďže som dovtedy okrem kofolovej prestávky zastavoval iba na to, aby som nabral vodu a hneď išiel ďalej. A tak som pozrel na hodinky a na päť minút ľahol do mokrej trávy. Potom som vytiahol posledný chlieb, no veľmi do mňa nechcel ísť, ale vedel som, že to budem potrebovať, a tak nakoniec musel. Aby som dal veci na pravú mieru, spomenul som, že som zjedol dva rožky a jeden chlieb, ale to určite nebolo všetko, mal som aj nejaké müsli tyčinky, gél a podobné blbostinky. Vzal som si ich radšej viac, aby som mal dostatok, no aj tak práve od tohto bodu pri Údole som už po chlebe do seba až do konca nedokázal nič dostať, a tak som šiel na vode.

Zbehol som dole, potom po hlavnej do Plavnice, a vedel, že ma čakajú ešte tri stúpania. V Plavnici začalo prvé a ťahalo sa popri oplotku, za ktorým sa pásli moje najvernejšie fanúšičky toho dňa – kravy, ktoré keď ma uvideli, hneď sa rozbehli za mnou. Škoda, nemal som pero na autogramiádu, tak sme si dali aspoň selfie.

Ako som striedavo kráčal a trochu bežal ďalej, oni šli so mnou po svojej strane plota. Jednoducho, sú to verné fanúšičky #ažkýmnásplotnerozdelí. No naše cesty sa rozdelili, a tak som znova bežal sám. Vtom začalo pršať, a opäť krásny úsek trate, mokrá lúka popri poli, kedy sa treba rozhodnúť, či chcete mať nohy mokré alebo zablatené, ale ako som stúpal k lesu, tak som si spomenul, že kdesi tam som minule našiel prameň, a tak som si spravil ďalšiu občerstvovačku, doplnil tekutiny a kráčal ďalej.

Lialo dosť intenzívne a tentokrát to nevyzeralo na krátku prehánku, no aj tak som nevyberal bundu, ale zostal v tielku, lebo mi bolo príjemne. O chvíľu som sa konečne dostal na štrkovú cestu, ktorá mala byť pre mňa možno posledným behateľným úsekom, a tak som sa to snažil ako-tak s tými silami, čo som ešte mal, využiť.

Cestou som postretal niekoľko salamandier, ktoré neskôr vystriedali žaby, a tak isto štrkovú cestu smerom dole vystriedala blatistá cesta smerom hore. Bolo asi okolo 21:00, dokonca si myslím, že menej, a už bolo dosť temno, hlavne kvôli mrakom. A práve v tomto úseku som zažil prvú tmu, keďže les bol hustý. Problém je, že ráno pri balení som bol hustý aj ja a vravel si, že načo mi čelovka, veď to do tmy určite stihnem dobehnúť. No asi som sa prepočítal. Ale ešte stále sa dalo čosi vidieť, a tak som si nesvietil mobilom. Ale priznávam, že práve tam to bola poriadne blbá kombinácia okolností. Stále poriadne pršalo, všade plno šmykľavého blata, po ktorom bolo treba šľapať do kopca, ako inak, z posledných síl. A keby to bolo málo, tak ešte som kvôli tme skoro nič nevidel, a dokonca to celé bolo práve za hranicou 60 km, ktorá bola dovtedy najväčšia vzdialenosť, čo som dovtedy zabehol. Verím, že práve ste dostali chuť skúsiť ultra, nie? Áaaale, a o čom chcete rozprávať svojim deťom? Ja napríklad o tom, že keď som konečne vyšiel z toho lesa na čistinku v lese, tak som rozmýšľal, či tam nestretnem nejakého zvera, napr. diviaka, ktorý by ma zahubil, a ja by som sa už nemusel trápiť s touto hlúposťou, na ktorú som sám seba nahovoril. No nestretol som, a tak som musel pokračovať.

Zbehol som do Ľubovnianskych kúpeľov, napil sa z prameňa, a znova musel vliezť do hustého lesa, ktorý bol zároveň začiatkom predposledného stúpania. Bolo to niečo podobné ako predtým, čiže bez síl, kopec, blato, dážď, les. Zmena bola len tá, že tentokrát som si už svietil mobilom. Ako som kráčal hore kopcom, počul som v lese okolo nejaké prasknutia a kroky a tajne dúfal vo vyplnenie môjho sna s diviakom, no zázrak sa nekonal, a tak som musel šľapať ďalej.

Keď som vyšiel z lesa, tak ma čakalo príjemné prekvapenie, prestalo pršať a sem-tam bolo vidno posledné lúče už skoro zapadnutého slnka. Bola to taká kvapka nádeje, chvíľu som rozmýšľal či to slnko zapadá alebo už svitá :D. No rozmýšľanie mi vtedy nešlo, tak som sa pustil do poslednej časti tohto stúpania na Kolárovo, a čoskoro bol hore. To som ešte netušil, že stúpanie bola tá ľahšia časť, myslel som, že dole to zbehnem, no bolo to šmykľavé, prudké a môj žalúdok už nezvládal nielen jedlo, ale ani vodu, a nieto ešte nejaký zbeh. Takže som musel kráčať a bolo to veľmi náročné.

Začínalo ma napínať na zvracanie a išiel som fakt z posledných síl. Rozmýšľal som, či to nezabalím v Novej Ľubovni pár km pred cieľom, pretože behom sa to už dávno nedalo nazvať a už som pomaly nezvládal ani chôdzu. No v hlave som mal dve veci, ktoré ma hnali vpred: Prvá bola z Julkinej knihy, kde píše, že raz na asi 100. km preteku ju na 80. km obehol jeden týpeček a na najbližšej občerstvovačke skončil s tým, že keďže už nevládze ďalej súvisle bežať, tak to nemá zmysel. A tým celým chcela povedať, že nemusíme sa snažiť celý čas behať, ani sa to nedá, je v pohode kráčať. No ja som momentálne vedel, že už nebudem bežať asi vôbec. A tak prišla druhá motivácia: „Ak to tu teraz pod tým posledným kopcom zabalíš, budeš to ľutovať.“ Hmmm, už to nebolo o behu, už to nebolo o sile a tom, ako to dokončím, už to bolo len o hlave a o tom, či to dokončím. A bojoval som. 10 metrov mi v hlave znelo: „Končím!“ A ďalších 10 metrov: „Idem ďalej!“ Bol to boj, ale povedal som si, že to chcem dokončiť, a snažil som sa všetky negatívne myšlienky vyhodiť von a nahradiť ich radostnými, šialenými, jednoducho pozitívnymi. Dokonca som sa snažil nahradiť niečím pozitívnym aj to, že mi je (doslovne) na grc. No toto nebolo len v hlave, to bolo reálne, a bol s tým trošku problém. Nakoniec som došiel do Novej Ľubovne a pokračoval ďalej, bolo mi zle, no kráčal som.

Bolo už okolo 22:10, keď mi zavolala mamka, že kde som, či som v poriadku. Tak som povedal, že áno, asi za polhodinku som doma, a že mi môže prichystať radlera, ak máme. A kráčal ďalej, a vtedy som už úplne zoslabol a vedel, že hoc som tak blízko, predsa som ešte veľmi ďaleko, a potreboval som si oddýchnuť, nechcel som si sadnúť do blata, no našiel som nejaké skalky, tak som si na ne na pár minút ľahol. Potom som vstal a bolo mi veľmi zle, kráčal som hore a zrazu to prišlo: Naplo ma a už to bolo von, videl som tam salámu a... a začal som sa smiať. Už mi úplne šibalo, no zrazu mi bolo lepšie, mohol som sa trochu napiť, a aj som to spravil. Nevedel som, ako dlho mi nebude znova zle, tak som sa rozhodol to využiť a rýchlo šľapal hore.

Nanešťastie som sa znova prepočítal a výstup bol oveľa ľahší ako to, čo ma čakalo smerom dole. Všade plno blata, bola to korčuľovačka už pri chôdzi, takže beh som ani neskúšal. Keď som sa lepšie pozrel, tak som videl, že to bude asi tým, že z poľa vyplavilo bahno priamo na cestu, a tak sa s tým nedalo nič robiť, len to nejako prebrodiť a obchádzať, ako sa dalo.

A nakoniec som predsa dorazil až na asfaltku, ktorá ma potešila tak, ako asi nikdy predtým – už len posledné hore-dole, a bol som tam, na Komeňáku, posledný polkruh 200-metrovej tartanovej dráhy, a som v cieli. Dal som to! Hoc to nikto nevidí, ale ja áno.

Siahol som si na dno síl, ale som tu, wááu. A čo teraz? Čo som dokázal? Ako ma to zmenilo? To je jedno, som doma, to stačí.

Posledné metre do cieľa som odbehol, ale domov som už kráčal. Topánky hodil na balkón, veci do koša na prádlo, seba do vane, a iba dúfal, že nechytím žiadny kŕč. Keď som vyšiel z vane o čosi belší, otvoril som si radler a ľahol si. Bol som dead, ale ešte som chcel nahodiť príspevok do Stravy a na Facebook, veď bolo sa čím pochváliť.

A potom som už spal. Rád by som povedal, že ďalší deň som celý preležal, no 6:30 som už vstával do práce, a mám pocit, že vstala len vrchná polovica tela. Tak som si nohy ešte namazal konskou masťou, niečo zjedol, aj keď mi veľmi nechutilo, a davaj ho do práce. A keďže robím kuriéra, tak najťažšou činnosťou toho dňa bolo pre mňa nastupovanie a vystupovanie z auta. Poobede som prišiel domov a spal. Inak, deň po Živloplazovi som v práci zistil, že u nás v Ľubovni bola práve vtedy prietrž mračien a dokonca padali krúpy, takže ja som to fakt dobre vystihol.

Ak by som mal dať nejaké zhodnotenie, čo som si od toho odniesol, tak neviem. Sú tam nejaké zážitky, poučenia... ale asi nič svetoborné, skôr stále viac zisťujem, že sa neteším po behu z toho, že som to dokázal, ale radosť mi robí samotný beh, a tak nejde o to, čo si odnášam potom, skôr o to, čo prežívam počas. A to je? Neviem. Takže musím ísť tam von znova, aby som to prežil. Ako hovorí kamoš: „Cieľ je cesta.“

Tento článok bol so súhlasom autora prevzatý z jeho blogu na https://lukasogurcak.blog.sme.sk/c/538383/severny-zivloplaz.html.