SLO100 - slovinský ultra punk

Ladislav Halász

Po dvoch úžasných trailoch, Ultra Trail Vipava Valley a Podbrdo Trail Running Festival som neúnavne hľadal nejaký ďalší trail v Slovinsku. Našiel som však len pár kratších trailov: v júnovom termíne v rámci Soča Outdoor Festival sa beží najdlhšia trať Dukat (45 km / +854 m) a koncom augusta pri Maribore Trail maraton Pohorje (44 km / +2120 m).

Usilovným šťastie praje a nakoniec som našiel niečo extra: SLO Trail so štyrmi trasami 25 km, 50 km, 100 km a 100 míľ. Rozhodovanie medzi 100 km a 100-míľovou traťou mi uľahčili sami organizátori, keď pre malý počet záujemcov sto mílovku zrušili. Ostala teda stovka ERAZEM s parametrami 103 km / +4630 m a 5 ITRA kvalifikačnými bodmi. To najpodstatnejšie však bolo, že aj na túto trať bolo zaregistrovaných len okolo 40 ľudí. Všetky moje kritéria boli teda splnené: 1) Trail v Slovinsku 2) Žiadna morda 3) Žiadna masovka. Len tá cena nebola moc punková, 90 € patrí skôr do kategórie Haute Couture.

Zázemie celej akcie bolo v kempe Pivka Jama v blízkosti mestečka Postojna, asi hodinu cesty autom za Lubljanou smerom na Terst. Kemp sa nachádza v lese s perfektným vybavením, WC, sprchy, bazén, reštaurácia s moznosťou kempovať v stane, v karavane alebo v chatke. Treba si však miesto zabookovať dostatočne dopredu, pretože mesiac pred akciou už boli obsadení. Samotná Postojna však ponúka dostatatočné množstvo ubytovacích kapacít.

Registrácia mala začínať v piatok ráno ale ešte na obed nebolo po organizátoroch ani stopy. Moje podozrenie, že je to celé len taká habaďúra však rozptýlila takmer okamžitá odpoveď na môj mail (nemal som ani len mobil na organizátora) s tým, že registrácia začne až neskôr poobede. Stále mi nešlo do hlavy, že sa chce niekomu označovať trasu s viac ako tritisíc vlajočkami a pripravovať občerstvovačky kvôli 30 ľuďom...

Zaregistroval som sa teda až tesne pred štartom a keďže skutočne nás na štarte bolo len 33 nemusel som vôbec čakať v rade. Pred štartom ešte dôležité info od organizátora: nesledujte GPS v hodinkách ale červené vlajočky, ak nevidíš vlajočku vráť sa! Zobral som to ako dogmu ale pre istotu som si nechal zapnuté trackovanie.

23:00 tri-dva-jedna štart.... je veľmi komorný, akoby to ani nebol pretek, na prvom kilometri si dokonca užijem aj svojich 5 sekúnd slávy keď som prvý. Pozvoľným klesaním sa dostávame do Postojna a odtiaľ začína stúpanie cca 600 výškových metrov na Veliki Javornik (1269 m n.m.). V podstate celá prvá časť trasy, ktorú bežím v noci, vedie buď po širokej makadamovej ceste v lese alebo po úzkom slabo vyšlapanom lesnom chodníčku. A práve miesta kde trasa mení smer z makadamu na úzky chodník sú kritické, musím sa neustále koncentrovať na vlajočky, pretože akonáhle začnem nad niečím premýšlať príde zmena smeru a ja ho prebehnem. Ani nepozerám na hodinky, ak dlhšie nevidím vlajočku hneď sa obraciam a bežím späť. Sústredenie si vyžaduje aj beh po chodníčku, tráva je totiž vyššia ako vlajočky a často sa v nej strácajú. Vo výške nad 900 m n.m. začína hmla a to ešte viac zhoršuje viditeľnosť vlajočiek. Musím však priznať, že trať bola veľmi dobre značená a každé prebehnutie alebo zablúdenie boli výsledkom len mojej nepozornosti alebo únavy.

07:20 dobieham na občerstvovačku Razdrto (60 km) s drop bagmi. Dávam si vyníkajúce špagety, prezliekam sa do suchého trička a keď mi z reštaurácie donesú ešte aj pivo som taký zmätený, že úplne zabudnem doplniť si do fliaš moje energetické nápoje... Čo sa týka občerstvovačiek, som rozmaznaný Radovym stolčekom prestri sa a preto sa mi tieto zdajú také skromnejšie, z ovocia len pomaranče a banány, čokoláda, keksíky, sušené hrozienka, nejaký salám a na dvoch alebo troch občerstvovačkách aj niečo teplé a všetky boli vonku pod slnečníkmi.

Za Razdrtom začína najkrajšia ale aj technicky najnáročnejšia časť trasy. Najprv 500 m stúpanie potom vzápätí 600 m padák a hneď na to 700 m stúpanie cez Nanos na Vojkovu Koču (1240 m n.m.). Časť tejto trasy mi je už známa, nakoľko je spoločná s Ultra Trail Vipava, len ide opačným smerom. Hrebeň je bez stromov, výhľady do ďaleka, niečo ako naše Nízke Tatry okolo Chabenca. Z Vojkovej Koče nasleduje asi 4 kilometrový zbeh na občerstvovačku Strane (84 km/500 m n.m.), je to nechutný úsek so všetkými možnými typmi skál, ak čo len trocha zrýchlim hneď sa mi podvrtáva noha a tak radšej prechádzam len do rýchlej chôdze.

Za poslednou občerstvovačkou v Gorenje (95 km), asi 7 kilometrov pred cieľom, po 15 hodinách samoty stretávam prvého bežca, horšie však je, že ma predbieha. Talian Marco si len tak okolo mňa prefrčí, sakra kde bol doteraz, že je taký čerstvý? Napriek mojej snahe ho dobehnúť sa mi stráca z dohľadu a navyše zisťujem, že som na ceste bez vlajočiek. Pozriem na hodinky, aj GPS trasa hovorí, že som mimo trasy.....Strašne škaredo si zanadávam aby sa mi trochu uľavilo a bežím späť, asi po 500 metroch sa dostávam k odbočke, ktorú som predtým minul. Trasa vedie cez lúku ale najprv treba prejsť cez elektrický ohradník. Chytím rukoväť ohradníka, že si ho uvoľním a prásk dostávam parádnu ranu, nechápem veď ta rukoveť je z plastu, skúsim to teda ešte raz ale samozrejme ma to znovu potrasie, no nič nie som predsa Homer Simpson nebudem to skúšať donekonečna. Rozhodnem sa, že uvoľním spodný drôt a podleziem to,  chytím teda spodnú rukoveť a prásk....som zúfalý ako mám tadiaľto prejsť? Medzitým na odbočku dobehli Andersen a Olesen a pozerajú sa, že o čo sa snažím...nič nevysvetľujem len im poviem, že trasa pokračuje za plotom. Nakoniec položím korkovú rukoveť paličiek na spodný drôt, čím sa zväčí medzera a opatrne sa prepchám medzi drôtmi, rýchlo beriem paličky a bežím preč, Nóri nech sa trápia sami....ja už premýšlam ako budem prechádzať cez ten ohradník na druhej strane. Objaví sa však druhý problém...kone, presne pred východom z ohrady sa pasú štyri kone vrané...strach-nestrach už za sebou počujem dychčiaceho Andersena, musím sa teda pomedzi ne prepchať ...usmievam sa, akože aby nevycítili môj strach (toto pochopí jedine Dano, on vie akým oblúkom obieham každú kravu...) uff je to za mňou a východ z ohrady je už pohoda.

Kombinácia elektrošokov, adrenalínu a hnevu spôsobila, že letím ako blázon, posledné 400 metrové prevýšenie na Sv. Lovrenc a strmhlav sa púšťam z vrcholu, asi tri kilometre pred cieľom ešte dobieham dvoch rakušanov, ktorí ma stihli predbehnúť keď som minul odbočku pri ohradníku. S časom 16:52 dobieham do cieľa v Pivka Jama, kde na mňa už trúbi Julko so svojou vuvuzelou. Marco dobehol minútu predo mnou....takže celkové 9. miesto a pre útechu 5. miesto vo svojej vekovej kategórii.

Kombinácia elektrošokov, adrenalínu a hnevu spôsobila, že letím ako blázon, posledné 400 metrové prevýšenie na Sv. Lovrenc a strmhlav sa púšťam z vrcholu, asi tri kilometre pred cieľom ešte dobieham dvoch rakušanov, ktorí ma stihli predbehnúť keď som minul odbočku pri ohradníku. S časom 16:52 dobieham do cieľa v Pivka Jama, kde na mňa už trúbi Julko so svojou vuvuzelou. Marco dobehol minútu predo mnou....takže celkové 9. miesto a pre útechu 5. miesto vo svojej vekovej kategórii.

Až na tie posledné kilometre, to bolo vcelku príjemné prebehnutie v nádhernej prírode, presne podľa mojich predstáv, málo ľudí, veľmi dobré značenie, slušné občerstvovačky, žiadne tajné kontroly alebo hľadanie fixiek po strome a vyfarbovanie omalovánok....no skrátka ultra-punk, ktorý stál za tie prachy.

Napriek všetkým týmto pozitívam, mojím jednoznačným favoritom v Slovinsku je Podbrdo Trail Running Festival :-)

https://ut-laco.blog.sk/

Článok bol zverejnený so súhlasom autora