Súľovská 50ka alebo pobehanie po horskej dráhe

Adrian Grunert

Doba pandemická pri absencii pretekov praje rôznym projektom a projektíkom. A tak aj v našom prípade (Adrian a Adam) sme vzali za vďak jednému z GPX súborov, ktoré mi veľmi ochotne poskytol odborník na slovo vzatý – Rado Harach. Súľovské skaly som mal v hľadáčiku už dlhšie a keď sa mi podarilo zlomiť aj Adama, nebolo o čom.

Na úvod treba povedať, že túra to bola naozaj skvelá a nebojím sa vyhlásiť, že výhľady boli jedny z najkrajších. Ale pekne po poriadku. Autom z BA o 5:40 a za dve hoďky sme už utekali hore kopcom za Rajca. Prvý kopec Dubová a tam na lavičke mladý párik, ktorý sme vyrušili pri....felatiu :D Takže bizarný úvod sme mali za sebou a stúpali sme najvyšší bod trasy - Žibrid, odtiaľ zbeh k skalnému útvaru Budzogáň, čo bola skvelá predzvesť, čo nám toto pohorie tvorené hlavne karbonátovým zlepencom (zdroj Wikipedia ;-)) za milióny rokov nachystalo.

Nasledoval hrebeň Kečky, ktorý podľa mapy vyzeral tak behateľne, ale v skutočnosti to boli samé pomerne technické zbehy a výbehy, ktoré pre odchovancov Malých Karpát sa najviac podobali na legendárny tretí zbeh na Kamzík 1000. Proste great fun!

Zbeh do Lietavskej Závadky, lúčkami nazad do lesa na Roháč a už sa šlo na protiľahlý hrebeň s Bradou a Súľovským hradom.

Nejaké rebríky, kramle, železné oká. Po ľavej strane vyhliadky, na ktoré sme neustále odbočovali a kochali sa výhľadom na Súľovskú dolinu pod nami a rôzne skalné vežičky, stienky, bralá, previsy...

Neskutočné! Na hrade sme si trošku zdvihli adrenalín a polozili pár skál, a pomohli sa odfotiť partičke babeniek balansujúcich na výbežku nad tridsaťmetrovým zrázom. Po pravde ma oblieval studený pot, ale challange accepted. Zbeh k parkovisku pod hradom, nazad popod les smer k Roháču a k Šarkanej diere. Ináč kúsok pred dierou priamo na chodníku je výdatný prameň, kde sme sa načapovali, lebo už fakt pražilo. Ako hovorí sám názov, Šarkania diera je diera. Ale taká 60 m dlhá a 20 vysoká. Proste brutál!

Cez obrovské skalné okno sme sa ocitli znovu pri Roháči a zbehli sme popod hrebeň Kečky do Súľova.

Cca 35. km, a nás čakal už len zvlnený prebeh cez lesy a lúky - cez Vrchteplú do Rajca. Táto pasáž bola vyslovene taká dojazdová. Slnko pieklo na plné fofry, a tak poslené kilometre sme sa pekne vysušili.

Stop po cca 51 km a takmer 3000 výškových metroch a 8 hodinách. Miestne potraviny, rádler a nealko a šup nazad do rodnej viesky. Šli sme to úplne na pohodu, mám pocit, že sme viac stáli a fotili ako behali, ale naozaj pri takýchto panorámach sa to ani ináč nedalo. Slovami tažko opísať - Pure beauty.