Taliansky zážitok – Adamello Ultra Trail
Evka Mareková
Adamello Ultra Trail sú preteky, ktoré nie sú medzi ultrabežcami na Slovensku veľmi známe. Aspoň ja som o ňom nikdy nepočula, až kým neprišla informácia od Slovak Ultra Trail. A v tom je čaro tejto ultra komunity. Vďaka nej som prežila s priateľom Braňom nevšedných 42 hodín a 37 minút v nádherných alpských kopcoch, v ktorých sme nastúpali viac ako 12000 výškových metrov. Dostať sa však pod cieľovú bránu nebolo vôbec jednoduché...
Na cesty sme vyrazili v stredu, aby sme mali voľný deň pred pretekom, ktorý štartoval v piatok 9:00 hod. Najkrajšia pasáž nás čakala v závere cesty autom - cez Brennerský priesmyk, ktorý kedysi tvoril hranicu medzi mediteránskym európskym svetom a strednou Európou, cez kilometrové jablkové sady, až po mestečko Bolzano. Veľmi sme sa tešili na horský priesmyk Passo del Tonnale (1884 m n.m.), cez ktorý viedla aj trasa preteku. Slnkom zaliate zjazdovky sme obdivovali s otvorenými ústami. v zime tu musí byť raj. Záverečný zjazd do cieľového mestečka Vezza d'Oglio bol pastva pre žalúdok. Večer ešte stíhame krátku prechádzku na rozhýbanie tela po 11-hodinovej ceste autom.
Počas voľného dňa sa zľahka prebehneme, vyzdvihneme štartové čísla a získavame posledné dôležité informácie o povinnej výbave – práve zrušili povinnosť mať nesmeky, keďže sa v štítoch nenachádza sneh. Odľahne nám. Večer ešte absolvujeme pretekový brífing, kde sa už veľa nedozvieme, ale stáť medzi „svojimi“ má akési vibrácie pred štartom.
Prichádza deň D a štart. Odovzdáme dropbag, ktorý nás bude čakať na 80. kilometri, robíme posledné selfie a v zajatí hudby Piráti z Karibiku vyrážame na trasu. Dohodli sme sa, že pôjdeme každý zvlášť, necítila som sa v najlepšej forme a nechcela som brzdiť Braňa, ktorý sa cítil výborne.
Rozbieham sa prekvapene výborne, mám dobrý pocit z behu, darí sa mi držať krok. Braňa už dávno nevidím . Prechádzame cez zákopy z prvej svetovej vojny, predstavujem si vojakov, ako vo výške 2000 m n.m. ťažko bojujú a bránia svoju vlasť. Potom to príde. Prvý pád. Okolo 25. km zakopnem a pristanem tesne vedľa vysušeného kravského lajna. Ešte dobre, kúsok vedľa je ďalšie, väčšie a čerstvé. Pozbieram sa a bežím ďalej. Ani nie kilometer a na zemi som znova. Opäť šípka vpred, celkom mäkký dopad, niekto ma aj zbiera, ale zvládam sa spamätať. Niekde blikajú kontrolky a rozmýšľam, či sa mi niekto tam hore snaží naznačiť, že toto nie je pre mňa. Pády ma spomalia, ale pokračujem ďalej, slnko svieti, štíty sú nádherné, okolie ma fascinuje. Pár kilometrov trvalo, kým som sa opäť dostala do tempa. Prichádza rozhodujúci úder – opäť padám, palička ostane zapichnutá medzi skalami, pri páde sa však o ňu zapriem a aj keď som ušetrila kolená, palička si to odniesla. Zlomenú ju skladám do tulca a sklamaná rozmýšľam, čo ďalej. Pozerám na hodinky - 40 km, 3800 výškových m za mnou. Pred sebou mám 130 km a 8000 výškových. Bez paličiek? Pomaly kráčam a premýšľam. Neviem, či volať mojej polovičke, nechcem ho trápiť.
Vydržím asi hodinu, potom predsa len vytáčam číslo. Bojujem sama so sebou, lebo som tak trošku tušila - počká ma na najbližšej občerstvovačke a pôjde ďalej so mnou. Som šťastná, ale cítim aj trochu smútok, že kvôli mne opúšťa svoj let. Bez paličiek som leňochod. Obaja sme sa nadšene zvítali a mám pocit, že obaja tak trošku lietame v oblakoch, že ideme predsa len do toho spolu.
Čoskoro sa zotmie a vyťahujeme čelovky. Máme pred sebou najvyššie položený bod trate - Passo dei Contrabbandieri, 2681 m n.m. Príchod na vrchol je lemovaný horiacimi fakľami, ktoré dotvárajú magický moment výstupu. Okolo polnoci dobiehame do mestečka Ponte de Legno, kde máme pripravené dropbagy. Kyslé uhorky či Fatra spravia svoju prácu na výbornú a nasledujúce nočné kilometre odbúdajú o niečo rýchlejšie. Tešíme sa na svitanie a novú energiu. Bavíme sa nad okoloidúcimi čelovkami - niektorým sa nám podarí ujsť, niektoré nás nekompromisne predbiehajú.
Talianske občerstvovacie stanice sú miestne chaty, v ktorých vždy nájdeme veselú partiu dobrovoľníkov. Zväčša je len jeden anglicky hovoriaci člen, snažia sa nám zniesť modré z neba. Ponúkajú polievku minestrone, ryžu, cestoviny, veeeeľa syra a prosciuto na rôzne spôsoby. Sme spokojní.
Cez deň sa tešíme na obľúbenú turistickú destináciu - Jazero Aviolo vo výške 1930 m.n.m. Nadšene ho obchádzame a pomaly začíname stúpať na chatu Bivacco Valerio Festa, 2320 m.n.m. Prekvapilo nás, koľko turistov sme stretli pripravených prenocovať na tomto ikonickom mieste. Následne nás čaká technický zbeh do najnižšieho mesta na trase - mestečko Edolo, 760 m.n.m. Stehná sú už na kašu, už to bolí. Občerstvíme sa a vyrážame na posledných 35 km trasy. Farebný západ Slnka vystrieda žiarivý Mesiac, ktorý nám svieti na trase až do cieľa. Záverečný zbeh sa snažíme vychutnávať, aj keď terén to moc nechce dovoliť - kamenistá cesta s množstvom roztrúsených veľkých kameňov nedáva veľký priestor na beh. Až z príchodom do cieľového mestečka a asfaltovej cesty to trošku rozbiehame a záverečné kilometre už cez mesto letíme.
Cieľ bol cieľ a cieľová brána dala zabrať. Hodinky namerali 173 kilometrov a 12064 výškových metrov. Čas sa zastavil na 42 hodín a 37 minút. Nádherný pocit. Toto je ten pocit, kvôli ktorému sa oplatí prísť do cieľa a užívať si blaženosť nasledujúci deň - telo ubolené, ale duša v siedmom nebi. V hlave beží dlhý film a my si líhame spokojne do postele.
Nedeľný deň strávime oddychom a prechádzkou cez mesto. Vnímame „svojich“, spoznávame sa vďaka neistej chôdzi a širokým úsmevom.
Pondelková cesta domov ubieha pomaly, telo je unavené a spánok na krajíčku. Ďakujem Slovak Ultra Trail za talianske dobrodružstvo, ktoré sme mohli prežiť. Mojej polovičke, že stála pri mne.
