ZÁPISKY Z CIEST: TRI SLZY PRE AFRIKU

Erik Hübner

V marci roku 2018 sa na mňa usmialo neuveriteľné štastie a vďaka vyžrebovaniu v súťaži so Slovak Ultra Trail mi spadol do náručia voľný poukaz na štartovné na jednom z najprestížnejších bežeckých podujatí na svete – Ultra-trail Cape Town (100 km, 4300 m prevýšenie). Najskôr som si ani neuvedomil, ako je daná oblasť vzdialená od mojej rodnej vlasti, no neskôr mi to všetko postupne dochádzalo. I keď som vedel, že výsledkovo tam veľa vody nenamútim (preteky sú zaradené do Ultra-Trail World Tour), s malou dušičkou som si trúfal dosiahnuť aspoň na časový limit (17 hodín). Limit sa zdá byť relatívne pohodlný, veď trasa má parametre napríklad Javorníckej stovky a ani nadmorská výška tu nehrá veľkú rolu, nakoľko sa pobehuje len medzi úrovňou oceánu a najvyšším bodom, cca 1000 m n.m. Celé sa to však koná v africkom krutom lete a ako som neskôr zistil, ďalšie dôležité faktory to celé vedia ešte viac okoreniť. Ale pekne poporiadku.

Registrácia v mieste štartu a cieľa

Vzhľadom na skutočnosť, že som sám od seba neočakával závratné výsledky, tak ani v tréningu som to nepreháňal a cítil som sa dobre. Dokonca aj tradičná predpreteková choroba ma obišla a ja som naopak cítil celkom dobrú formu. Z toho vyplývala aj veľmi dobrá nálada, keďže som sa tešil nielen na samotné preteky, ale aj na celú dovolenku. S manželkou sme to poňali ako oslavu desiateho výročia svadby, tak sme si naplánovali v Juhoafrickej republike celých 10 dní dobrodružstiev. Prvé tri dni sa však niesli v plnom sústredení sa na predzávodné prípravy a hlavne, aby som nič nedomrvil. Z úmornej 19-hodinovej cesty sme sa zotavili vcelku rýchlo. Celkom úsmevné boli prvé metre v požičanom aute s volantom napravo a jazdením vľavo, keď sme sa potrebovali dopraviť 20 km z letiska do apartmánu. Časom sa na to však dá zvyknúť.

Vo štvrtok som sa šiel registrovať, určite som bol medzi prvými, a už tam ma ohromil perfekcionalizmus, s akým pristupovali organizátori ku každej maličkosti. Na kontrole povinnej výbavy, keďže predpoveď hlásila 0 % zrážky a cez 30 stupňov cez deň, sa na bundu a dlhý rukáv vykašľali, zato na minimálny objem fliaš 1,5 L dávali poriadny dôraz. Trošku mi to skomplikovalo život, nakoľko vždy nosím len 1 L, nikdy som viac nepotreboval a občerstvovačky tu mali byť rozmiestnené pomerne husto, ale tretiu pollitrovku som hodil do bežeckej vesty a chystal som sa ju vôbec nevyužiť. Ďalšia mylná ilúzia.

Ešte deň pred štartom som si šiel skúsiť pár kilometrov v teréne, keďže sme bývali priamo pod jedným z kopcov, po ktorom sa malo bežať. Po niekoľkých metroch som si vravel, že tu to bude ťažké, ale hádam tých pár kilometrov nejako pretrpím a potom už začnú normálne chodníky.

Chodníky v okolí Signal Hill

Následne sme si šli pozrieť lanovkou najvyšší bod trasy – Stolovú horu, jeden zo siedmych nových prírodných divov sveta. Ešte horší terén, no vravím si, jasné, veď to je najvyšší bod, tu to nemôže byť vydláždené ako v Tatrách. HA-HA-HA. Tieto slová som si na druhý deň veľakrát pripomínal. Z lanovky sme sa šli najesť do perfektne zariadeného food marketu, kde bol výber naozaj všetkého možného, vrátane najrozličnejších morských plodov, ktoré ja zbožňujem. Musím sa však zatiaľ krotiť, dám si niečo osvedčené a experimentovať budem až po pretekoch. Nakladám ryžu, sladké zemiaky, quinou (ktorú jedávam normálne aj doma), cviklu, kukuricu a pečené kuracie mäso. Je to fakt dobré, zjem toho asi pol kila a ešte si beriem aj na večeru domov. Večer to už však ani nedojem, nejak mi je ťažko, pripisujem to predštartovej nervozite.

Fatálny obed

Tradične si chystám na gauč všetky veci, ktoré budem ráno potrebovať, budík nastavujem na 1:30 h (štart je o 04:00 h). Líham si skoro, no oči nezažmúrim, klasika. Dnes sa však k tejto klasike pridáva aj kvílenie v bruchu a do jednej ráno, kedy to už vzdávam a ešte pred budíkom vstávam, navštívim záchod asi 5 krát. Niežeby som sa v tom nejako vyžíval, ale keď sa pozriem do misy, vidím svoj obed a večeru v presne rovnakom zložení, ako keď som to jedol. Telo si nezobralo vôbec nič. Vcelku vystrašeného a s totálne prázdnou nádržou v žalúdku sa s Dáškou veziem na štart.

Atmosféra pred štartom

Pokúšam sa do seba dostať aspoň nejaké kalórie v podobe banánu, horkej čokolády a jonťáku, no cítim, že je to len chabý pokus. Na štarte samí nadupaní típci v tom najznačkovejšom oblečení a obutí, pokorne sa staviam do druhej polovice koridoru a už znie motivačná hudba, odpaľujú sa efektné rímske sviece, slzička sa tlačí od dojatia do oka a organizátor relatívne potichu (štart je na rugby ihrisku uprostred rodinných domov) odráta štart. Ešte si viac ako 300 šialencov zatlieska a už bežíme prvé metre dolu ulicou. Ide sa mi dobre, dokonca sa musím brzdiť, aby som to dolu kopcom moc nepálil, aj tak je tempo niekde v okolí 4 min/km. Po chvíľke však už začíname stúpať na Signal Hill, môj známy kopec, pod ktorým bývame. Stovka bežcov predo mnou tak rozvírila prach na chodníku, že to čelovka ani nepresvieti a tak sa spolieham na tiene predo mnou. Keď nespadli oni, nemal by som ani ja. Pokúšam sa dýchať nosom, mám takmer zatvorené oči a neviem si ani predstaviť ako to asi vyzerá na úplnom konci štartového poľa.

Tu je vidieť prvých 20 km trasy, štart je v blízkosti väčšej vodnej nádrže, následne sa ide okolo výraznej Lion´s head (vľavo) na vedľajší kopec Signal Hill a po otočke po traverze späť

Našťastie (alebo bohužiaľ?) tento chodník onedlho končí a začína sa stúpať po kamenistom teréne okolo skaly „Lion´s head“, ktorú však ešte v tejto tme nie je vidno.

Lion´s head z druhej strany

Pribieham k chlapíkovi čiernej pleti, ktorý má na čísle juhoafrickú zástavu a ten sa ma pýta, či  to vysvietené tam dolu je Hout Bay (ktorý má byť 60 km od štartu). Prekvapene naňho pozriem a odpoviem mu, že ja síce nie som domáci, ale toto určite nemôže byť ono. Ešte stále ideme v celkom hustom dave, takže si ani značenie nevšímam, avšak terén začína byť čoraz komplikovanejší. Smerom dolu musím brzdiť, pokiaľ si nechcem hneď na začiatku vytknúť členok, alebo vyvaliť koleno, no niektorí prefrčia okolo mňa akoby sa ani zeme nedotýkali.

Pokračovanie po traverze zo Signal Hill

Signal Hill - 10 km, prvé občerstvenie, vodu mám, tak iba jeden pomaranč do úst a bežím ďalej. Kúsok po zadku, potom traverz nad našim apartmánom a ani sa nenazdám, už vidím križovatku Kloofnek (18 km), kde je ďalší checkpoint a hlavne chemické záchody. Zastavujem sa na nich a popritom počúvam, ako ma desiatky bežcov predbiehajú. Keď vychádzam von, cítim sa, akoby som už prebehol 80 km. Nič ma síce nebolí, ale energia zostala niekde v posteli. Už je celkom svetlo, tak vidím, kam sa to ideme štverať. Vrchol stolovej hory je zahalený v hmle a i keď je príjemných 15 stupňov, viem, že hore bude trochu prituhovať. Ale to mne nevadí, hlavne nech nepraží slnko.

Výhľad zo Signal Hill (deň pred pretekmi)

Najprv kamennými schodíkmi, potom na lávku

Najprv strmé kamenné schody lemované povzbudzujúcimi ľuďmi ako na Tour de France, smerujem na traverz pod horou, pričom nasleduje asi 1 km roviny. Ale akej. Lávka, niekde sotva viditeľná, vysekaná do kolmej steny, pod zadkom dobrých 200 metrov luftu. Ako tu mám bežať? Ešteže som bol na tom vécku.

Stoj lavička, netancuj

Konečne sa dostávam na úpätie strmého najdlhšieho stúpania na najvyšší bod trasy. Čaká ma cez 600 výškových metrov na asi 2,5 km. Paradoxne mi to celkom vyhovuje, lebo je fajn chladno, hmla, pri pohybe hore mám žalúdok vkľude a všetko je to „dláždené“  takmer identickými asi polmetrovými kameňmi. Dokonca tu aj predbieham, cítim sa dobre aj keď trochu slabý, dalo by sa tu makať oveľa lepšie.

Pohľad zhora do Platteklip Gorge. Dolu vidno začiatok stúpania

O chvíľu v diaľke začujem gajdy a pomyslím si, že na halucinácie je ešte príliš skoro. No zvuk sa stále blíži a ja si uvedomujem, že hore je fakt nejaký blázon a vyhráva tam. Je sedem hodín ráno, hmla zastrela vysoké bralá lemujúce úzky žľab, v ktorom sa šplháme hore a ja sa zrazu prenášam kdesi na Ben Nevis, keď tu vedľa mňa začne hrať gajdoš snáď najkrajšiu pieseň, akú som kedy počul. Sám zo seba nechápem, zastavujem sa a znova sa mi tlačia slzy do očí. Takúto krásu som si ani nevedel predstaviť. Dosť však bolo romantiky, Platteklip Gorge, najvyšší bod trasy je nadohľad a tam znovu zababušení kontrolóri s čítačkou čipov a na plné hrdlo kričiaci fanatici, povzbudzujúci s obrovskými kravskými zvoncami. Je tu fakt zima, fučí, niektorí nahadzujú dlhý rukáv, bundu, mne sa s tým nechce kašľať, veď zanedlho musíme byť v závetrí. Ešteže je taká hmla, lebo občas bežíme po okraji stolovej hory a nechcem vidieť čo je dolu (úsmevné, lebo deň predtým som to videl).

Po výstupe na Platteklip Gorge

Zbeh presne taký aký som očakával. Trvá mi dlhšie ako cesta hore. Stále nejaké šutre, zoskoky, zliezania, nižšie sa pridávajú konáre, korene. Raz za čas sa objaví krátky drevený mostík cez močarisko, kde sa dá asi na 10 sekúnd pobehnúť. Na jednom z nich dobieham hŕstku uzimených bežcov, ktorí balia do alumíniovej fólie zranenú bežkyňu. Má dosť nepríjemne krvavé koleno. Pýtam sa, čo môžem robiť, pomáham im ju zodvihnúť, jeden z nich telefonuje a zisťuje, že dnes vrtuľník nelieta, kvôli vetru a hmle. Rozhodujú sa ju odprevadiť k neďalekej stanici lanovky. Traja kamaráti sú s ňou a uisťujú nás, že je to v pohode, oni s ňou pôjdu, takže my ostatní sa pomaly stuhnutí rozbiehame ďalej. No, ja a rozbieham... Ja pokračujem v zoskakovaní z metrových šutrov a opatrnom zliezaní. Naše Vysoké Tatry sú prechádzka ružovou záhradou.

Na vrchole stolovej hory

Nižšie, keď hmla ustúpi, musím zasa zanechať kúsok včerajšieho obeda a nechápem, kde sa to vo mne berie. Ono sa to musí vo mne množiť alebo čo. Teším sa na občerstvovačku Table mountain na 30. kilometri, na ktorej malo byť podľa rozpisu všetko možné. Sľuboval som si od varených zemiakov, ryže, cestovín, polievky, že mi niečo z toho konečne upokojí situáciu v bruchu. Po príchode však veľké sklamanie. Pár pomarančov, banánov, nejaký divný sendvič s nutelou a to je všetko. Tak zasa klasika, kola zriedená s vodou, niekoľko banánov, niekoľko pomarančov a ide sa ďalej.

Nekonečné preliezanie

Daj pozor kam strkáš nohu

Chvíľka mierneho klesania po rovnej ceste a ja sa zas konečne rozbieham, ach to je parádny pocit. Predbieham snáď tisíc ľudí, ani som si neuvedomil, že som sa ocitol už niekde na konci štartového poľa. No po chvíli slasti, večnosť utrpenia, zasa schody, tentokrát hlina vyrovnaná do roviny, zakončená vždy drevenou doskou, ktorá však trčí asi 10 cm nad úrovňou hliny. Takže pri prechode z každého schodu musela vždy jedna noha kopať až do zadku, aby som sa nepotkol. To je bežecká abeceda! Keď je to už na nevydržanie, skúšam vysoké kolená, no to je ešte horšie.

Ako je to s tou abecedou?

Vykúpenie prichádza na križovatke ciest Konstantia Nek, kde sa môžu stovkári rozhodnúť zmeniť trasu na 65 km. Ja teda s mojimi problémami rozhodnutý určite som. Budem rád, keď dobehnem aj túto „detskú“ trať. Bežím smerom k usporiadateľovi spolu s ešte tromi bežcami a ten drží v ruke vlajočku a odkláňa každého podľa farby na štartovom čísle (stovkári červené, 65-kári modré) na svoju trasu. Samozrejme, že som nestihol nič povedať, hneď ma odklonil na stovku a tak si vravím, že keď už je to takto, kašlem na to, nejak sa to pokúsim dokončiť. Aj tak by mi zas Marek vyčítal, že som padavka :)

Nasleduje 6 km úsek bez výrazného prevýšenia, kde sa chystám kopnúť do vrtule. Ale čo to? Značenie (inak po celú dobu perfektné) nás vedie po sotva znateľnom chodníku do totálnej džungle, kde sa predierame hustým porastom a kríkmi. Inak, ak u nás pichá nejaký agát, šípky, páli žihľava, tak v Afrike pichá a páli úúúúplne všetko. Ale naozaj úplne. Tak, ako som si doteraz hovoril, že ako dobre, že som nebral paličky, lebo by mi boli zbytočné, tak si teraz vravím, že by bodla mačeta. Myšlienky mi zablúdia aj na všakovaké hady a pavúky, ale našťastie predo mnou tadiaľto prebehlo také stádo, že všetko už musí byť buď poplašené alebo zašliapnuté. Napriek tomu všetkému je to však neskutočná pastva pre oči, nakoľko každý jeden krík a tráva kvitne úplne inak a v inej farbe. Akoby sme bežali zabudnutou botanickou záhradou.

Občerstvovačka Llandudno (44 km), ktorej meno som sa doposiaľ nenaučil vyslovovať, avšak výbava bola skvelá. Konečne som sa dosýta najedol, bolo na výber naozaj od výmyslu sveta. Slnko už pekne pripeká, preto ani nerozmýšľam a plním všetky nádoby čo mám jonťákom. Doteraz som sa čiastočne schovával pod stromami, avšak teraz to bude na letnom slnku až do večera. Pri odchode ma ešte organizátorka kontroluje, či mám 1,5 litra tekutín so sebou a trochu šoknutý prebieham okolo eliťáka Roba Krara napojeného na diagnostické prístroje, smerom na pláž. Prebeh po pláži je pre mňa niečo nové, biely piesok sa zabára a tak sa snažím bežať po mokrom, no tak, aby ma žiadna vlna nechytila. Ach, ako by som sa rád vrhol do tej studenej vody (mala cca 14 stupňov), no soľ v nej obsahujúca by mi vystavila stopku už o niekoľko kilometrov ďalej. Musím si nechať zájsť chuť. Pribieham k obrovským balvanom lemujúcim pláž a šípky nekompromisne ukazujú smer priamo cez ne.

Megabalvany na pláži (myslel som si, že to len kúsok, no po tomto sa „bežalo“ 20 minút)

Preskakovanie po týchto divných zlepencových útvaroch mi nerobí dobre, nakoľko sa k tomu všetkému ešte začalo ozývať staré zranenie priťahovača a tak nemôžem pravú nohu ani poriadne zdvihnúť, nieto s ňou ešte niečo preliezať. Keď na chvíľu konečne opustím balvany, preliezam košatými neznámymi stromami, z ktorých každý má asi 30 kmeňov. Keď prejdem cez stromy, dostávam sa do buše, kde v hlbokom sypkom piesku kľučkujem medzi suchými vyprahnutými kríkmi. Je to fakt ťažké, ale sú to najkrajšie „bežecké“ chvíle môjho života. Za 30 minút prejdem asi tri kilometre a čo je horšie, vypijem pol litra vody. A to ma čaká ešte stúpanie, o ktorom mi všetci doposiaľ tvrdia, že je „brutal“. Najskôr treba vystúpať na prašnú cestu popri stroskotanom vraku ťažobného bagru. Stúpanie je síce príkre, ale dalo by sa vybehnúť relatívne svižne, no slnko nás všetkých tlačí k zemi. Čo desať metrov je plaziaci sa maník s batôžkom na chrbte. Nikto nemôže uveriť, že jedna relatívne malá hviezda nás takto môže zničiť. Na tomto úseku som chtiac či nechtiac vypil druhú fľašu a mal som obavy, ako prejdem najťažšiu časť trasy.

Cesta a na nej dodávka s markízou, pod ktorou sa ukrývala pred slnkom malá povzbudzujúca skupinka. Extra občerstvovačka! Som zachránený. Ako tak pozerám okolo seba, aj ostatní si vydýchli. Majú dosť vody, tak dopĺňam všetko čo mám a dokonca naberám kocky ľadu do čapice a do úst. Úžasný pocit. Čaká ma však 500 výškových metrov na jeden a pol kilometri. Na priamom slnku spoločne stúpame k vrcholu jedinej hory naokolo. Zastávka s vodou mi dodala síl a tak trochu odbieham skupine. Znova schody do neba, ale nebyť toho slnka a bolesti v pravej nohe, vcelku by to ušlo. Prichádzam k asi 30 metrovej skale a márne sa rozhliadam po okolí, kadiaľ by mohla viesť cesta. Vlajočky sú humorne pozapichované priamo v špáre steny kolmo hore a ja si vravím, že to si tu musel z nás niekto vystreliť. No po chvíli mi dochádza, že jediný, kto tu bude strieľať budem asi ja, ale do gatí. Nech sa ti páči. Trojkové lezenie, síce v kolmej stene, ale našťastie po veľmi dobrých chytoch a madlách. Až pri konci trochu pritvrdilo, no tam už zas boli natiahnuté krátke retiazky, za ktoré sa dalo vyzhybovať až na vrchol skaly. Skala síce pálila ako čert, ale toto ma vážne bavilo. Predieranie sa zmesou skál, konárov a vysokých tráv však pokračuje a aj keď sa stúpanie už zmierňuje, buď hľadám vhodnú cestu cez šutre, alebo sa hádam sám so sebou, že tadiaľto to predsa nikto normálny viesť nemôže. Vždy si ale spomeniem na „nášho“ Olafa, ktorý ma naučil veriť všetkému. Pod jednou skalou stretávam skempovaného zničeného taliana, tak si k nemu čupnem a začnem sa ho pýtať, či je všetko OK a či nepotrebuje magnézium, prípadne vodu. Odpovedá mi, že nie, všetko má, len sa potrebuje na chvíľu skryť pred slnkom. Nepáči sa mi, že by som ho tu mal nechať, tak ho povzbudzujem, nech sa ku mne pridá. Horko-ťažko vstáva, ale ide so mnou.

Dolu z kopca síce končia skaly, ale začína nový adrenalín, chodník (ak sa to tak dá nazvať) je tak strmý, že každý z nás vždy visí na jednom strome a pomaly sa púšťa tak, aby sa zachytil ďalšieho. Pýtam sa taliana, či sa mu to stále zdá ako trail running. Odpovedá mi len stroho „No, rock climbing“. Stromy končia, terén sa zmierňuje a keďže vidím, že talian ožíva, skúšam sa rozbehnúť. Noha zrazu nebolí, pravdepodobne som ju dobre rozcvičil na tej skale. Konečne sa môžem poriadne rozbehnúť a s malou dušičkou čakám, kedy sa tento dobrý úsek zasa skončí. V kríkoch pri chodníku začujem hlasné syčanie a ja si spomeniem na upozornenie pred pretekmi, že sa tu nachádzajú v hojnom počte (okrem kobier) aj hady, ktoré volajú Puff adder a majú na svedomí v Juhoafrickej republike najviac uštipnutí. Ešteže je už značne poplašený a syčí si, síce dosť nervózne, ale v úctivej vzdialenosti od mojich nôh.

Viac ako polovica smrteľne jedovatá

Zbeh sa tentokrát nemení na zliezanie a dá sa bežať po kamenistom, neskôr piesočnatom chodníku až do rybárkej osady Hout Bay (60 km).

Tu ma čaká drop bag, dopĺňam jonťák, tyčinky, gély, vysypávam asi kilo piesku z každej topánky, bavím sa na ostatných pieskových kopách po druhých bežcoch, jem cestoviny, zemiaky, banány, čokoládu, iba na polievku si netrúfam, lebo vyzerá fakt divne. Je tu dosť veľký ruch, lebo je nás tu veľa, niektorí ležia nehybne na zemi, iní tu majú doprovod, takže chaos ako sa patrí. Ešte preventívne skočím na WC a už sa zberám. Zdalo sa mi, že som sa tu zdržal chvíľku, no hodiny ma vrátia do reality, keď zistím, že som sa tu motal cez 25 minút. Už len táto skutočnosť naznačuje, že nie som vo svojej koži. Aspoň že noha prestala bolieť. Pokračujem po pláži, tentokrát však iba kúsok a už točím na asfaltku, ktorá by ma mala doviesť po druhý krát na Konstantia Nek.

Z Hout Bay kúsok po pláži

Najdlhší úsek po asfaltovej ceste, mierne stúpanie, ale pomaličkým tempom si bežím a predbieham ľudí. Nad hlavou sa mi háda kŕdeľ ibisov, ktoré tu voľne chovajú v zariadení World of birds a tabuľa popri ceste ma láka do denného baru, kde obsluhujú „sexi baristas“. Ktovie ako by sa zatvárili, keby som im tam takto sadol a objednal si pivo. Cestu neskôr lemujú veľké farmy s koňmi, dobytkom, pštrosmi a obrovskými vilami vo viktoriánskom štýle. Pred jednou z nich stoja evidentne domáci a ponúkajú vodu a z prenosnej chladničky ľad! Opäť naberám plnú čiapku a šťastný pokračujem ďalej.

Milučký terén  na behanie

Už prichádzam na Konstantia Nek, kde som to chcel predtým „switchnúť“ na 65 km trasu. Nezadarilo sa a tak už mám 70 km v nohách a 30 ešte pred sebou. Čaká ma KONEČNE behateľný úsek cez vinohrady (kde sa samozrejme musím zastaviť na WC – ešte stále je tam aj kukurica aj quinoa, to snáď ani nie je možné, to sa vo mne musí množiť) a neskôr príjemným lesom. Dostávam sa do terénu, ktorý je chvalabohu prirovnateľný našim veľhorám, akurát každých 300 metrov prerušený vyschnutým riečiskom potoka, ktoré treba ako inak – preskákať na druhú stranu. Slnko je na druhej strane, za stolovou horou a ja si konečne po sedemdesiatich kilometroch začínam užívať nielen prírodu, ale aj beh.

Stanovisko Alphen trail (75 km) a naozaj veľká občerstvovačka, kde si aj sadnem. Je tu veľa ľudí, bežcov, organizátorov, turistov. Je to na okraji mesta, takže sa sem dá dobre dostať a ako vidím, asi je to aj obľúbené rekreačné stredisko. Jedna pani tu dokonca robí palacinky, neodolám a dve zjem. Fantastické, s marhuľovým džemom. Netušiac, že na ďalšej (poslednej) občerstvovačke je stop limit, sa tu motám, jem, pijem a aj keď mi netreba, preventívne si idem sadnúť na záchod. Keď si v pohodičke vykračujem naprieč stanom, pristaví sa pri mne ustarostený šéf checkpointu a pýta sa ma, či som ešte stále „on the run“. Prekvapene naňho pozerám a hovorím, že jasné. Tak sa usmeje a vysvetlí mi, že predo mnou vyrazili dvaja chalani s tabuľkou „17:00 h BUS“ na ruksakoch a pokiaľ to chcem stihnúť do 17 hodín do cieľa, musím sa ich držať. Fíha, pozerám na hodiny, je štvrť na šesť. V strese vybieham na úplne opačnú stranu ako mám, kde na mňa kričí teta s palacinkami, že či končím a idem domov. „No-no-no“ hovorím jej a ona na to, že tak to musím ísť na druhú stranu, cez spadnutý strom ponad potok. Ááááno, tak toto mi chýbalo, spadnutý strom ešte nebol. Za stromom ale už začínalo predposledné 600 metrové stúpanie a klesanie, tentokrát však už na 14-tich kilometroch. Ani nie po dvoch kilometroch stretávam kecajúcu dvojicu s tabuľkami. Pozdravím, prebehnem vedľa nich, pričom jeden z nich ma povzbudzuje, vraj vyzerám silne a dám to. Schody sú tento krát v tieni a v príjemnej atmosfére lesa, konečne sa všetko vo mne upokojilo a konečne začínam cítiť tú silu, čo som mal cítiť už pred trinástimi hodinami. Len či už nie je neskoro. Obieham plno ľudí, ktorí krok čo krok musia oddychovať, toto stúpanie naozaj nie je zadarmo. Konečne vrchol zahalený stromami a klesanie – ako inak schody a korene. Musím brzdiť a tak ma jeden chalan s tabuľkou dobieha. Pýta sa ma na meno, odkiaľ som a ja v ňom spoznávam hlavného organizátora, s ktorým som komunikoval pri registrácii. Celý čas bežíme spolu, je super, stále ma povzbudzuje a pýta sa ma, prečo som s takýmto tempom až takto vzadu. Vysvetľujem mu, aké som mal problémy a tak chápe. Stále mi vysvetľuje ako pôjde ďalej naša trasa a že univerzita je už tu kúsok za rohom. Zbehne dole a odbočí k nejakému autu, ja pokračujem po značení. Je sedem hodín (netušiac, že to je limit) a už som na asfaltke, kontrola nemôže byť ďaleko. V kľude vyberám z vrecka jonťák, sypem si ho do fľaše, aby som sa na checkpointe príliš nezdržoval a tých posledných 10 km (s 500 metrovým stúpaním a klesaním) už za nejakú hodinu a trištvrte musím doklepať, ani keby čo bolo. Cítim silu, takže by to nemal byť problém. Ešte ma povzbudzujú ľudia v blízkosti vstupnej brány do stanu a vtom mi chlapík položí ruku na rameno a hovorí mi, že som 6 minút po cut off a končím, pričom si odfotil moje číslo. Ako blesk z čistého neba. Nebol som schopný slova, len som si poslušne sadol. Teraz mi to prichádzalo, kde som sa všade motal, kde som si užíval výhľady, občerstvenie, iné zastávky. Už len na WC som presedel viac ako pol hodinu. A teraz ma odstaví 6 minút. Zatlačil som tretiu slzu toho dňa a po telefonáte s Daškou, aby prišla po mňa, som si začal uvedomovať, že napriek nedokončeniu posledných 10 km som zažil to najväčšie dobrodružstvo doposiaľ. Tá divoká príroda, ľudia, atmosféra, neskutočne rozmanitý terén, fantastická organizácia a pre európana naozajstná exotika vytvoria z tohto podujatia nezabudnuteľný zážitok. Som šťastný, že som sa nerozhodol zmeniť trasu na 65 km, pretože by som nezažil asi najväčšie peklo v mojom živote, ktoré síce bolelo, ale ukázalo mi ďalšie obzory a možnosti ako i krásy južnej Afriky.

Ešteže keď som tadiaľ bežal ja, bola hmla :)

Nehostinné podmienky, ktoré vládli počas pretekov mali za následok, že predčasne skončili takmer všetci favoriti a do cieľa dobehlo 116 pretekárov.

Obrovská vďaka patrí všetkým, bez ktorých by toto dobrodružstvo nebolo možné a to najmä celej mojej rodine, priateľom a Slovak Ultra Trail.

Foto: Autor & Sportograf.com

Partnerom tímu SLOVAK ULTRA TRAIL TEAM je RunningPro