Zawojski Festiwal Biegowy 2026

29.06.2026 16:04

Richard Kusý

13. júna 2026 som si zabehol pretek Diablak Pilsko Ultra Trail 100 v rámci veľkej bežeckej akcie Zawojski Festiwal Biegowy, kde okrem mojej trate je ešte niekoľko kratších variantov a detské preteky. Celkovo sa zúčastnilo okolo 1200 ľudí. Celá akcia sa odohráva v horskej obci Zawoja na juhu Poľska, ktorá leží priamo pod úpätím Babej hory (1725 m n. m.) a je známa ako najdlhšia a rozlohou najväčšia dedina v Poľsku.

Na mojej trati nebolo veľa účastníkov, nakoľko išlo o novú trasu, ktorá sa bežala historicky prvý krát a mala aj počet bežcov limitovaný na 150. Zaregistrovaných bolo okolo 130 ľudí, na štart sa postavilo 112 a do cieľa dobehlo 78, za čo asi môže počasie a dosť náročná trasa a limity, ale k tomu prídeme.

Všetky trate sú riešenie ako okruh, takže sa netreba sa trápiť s logistikou zo štartu do cieľa... Keď som si nahrával trasu tak som zbystril, lebo Garmin mi ukázal výškové o cca 200 m viac, ako písali na webe, takže už vtedy som vedel, že to bude viac. Čo sa týka povinnej výbavy, tak tu sa nič nekontrolovalo, možno aj preto, lebo v povinnej výbave nič poriadne nebolo, dokonca ani voda, čelovka, ktorú bolo na prvé 2 hodiny potrebné mať a ani bunda... Všetko to bolo na pretekárovi. Pre mňa dôvod na úsmev na tvári, že konečne môžem ísť zas naľahko bez batohu. Na čo ale treba myslieť je to, že 100 km trasa štartuje o tretej hodine ráno. Registrácia prebieha v piatok od cca 18:00 do 21:00 alebo tesne pred štartom od 02.00 do 02:30. U mňa vyhrala registrácia tesne pred pretekom a piatok radšej stráviť doma s rodinou, pobaliť sa, ako cestovať na pretek a tam sa trápiť s ubytkom, z ktorého aj tak budem musieť v strede noci odchádzať.

Takže som obetoval jednu noc spánku, dal si budík na 00:00 a išiel som v strede noci na štart po dvoch hodinách spánku. Počas cesty som čosi ľahké zjedol, lebo už sa poznám, že takto skoro ráno mi neberie, ale bolo treba, lebo ma čakal dlhý ťažký deň. Ja to mám z domu do 1h 50 min, takže dorazil som tesne pred spustením registrácie. S parkovaním nie je problém, nakoľko celý areál sa nachádza v takom menšom lyžiarskom stredisku na okraji dediny, kde sú možnosti na parkovanie bezproblémové. Počasie ráno bolo svieže okolo 9 stupňov a bolo úplne zatiahnuté.

Registrácia prebehla rýchlo, akurát som si zabudol taký malý krúžok, ktorý mal ísť na nohu. Nikto ma na to neupozornil, že si to mám zobrať a taký mierne rozospatý som to neriešil, čo sú to za krúžky. Bol to čip, na čo som prišiel neskôr na trati, takže som organizátorovi spravil vrásky na čele a musel riešiť náhradný, aby ma videli online, kde sa pohybujem, ale k tomu prídeme. Okrem toho som mal ešte GPS tracker, na čo som už zvyknutý aj z našich pretekov.

Mal som dosť času na vykonanie bežných potrieb a s kľudom som išiel na štart, kde to žilo, ako keby už bolo slnečné ráno, hrali tu na rôzne hudobné nástroje... A zrazu bolo odpálené. Prvé dva kilometre idú mierne do kopca hore na koniec dediny po asfalte, ktorý postupne prechádza do lesnej cesty. Pri tom, ako som vbiehal do lesa, som sa trochu obzrel, aby som zistil, ako to vyzerá a zistil som že som sám. V lese sa cesta začala už slušne dvíhať. Neustále sme prechádzali potoky nebol som si istý, či to je po tých dažďoch, čo boli cez týždeň, alebo to tu je stále také. Nohy boli mokré viac menej okamžite, ale vedel som, že nemá význam to riešiť pri 100 kilometroch a predpovedi počasia, aká malá byť. Celé stúpanie lesom bola rozsypaná skala, vyzeralo to ako koryto rieky. Neskôr sa ukázalo, že je v tejto časti pohoria asi základ. 

Na konci prvého stúpania, hneď ako sa prešlo na hrebeň, to prešlo do postupného lesného chodníka so slušným blatom. Tu som sa potešil, že som opäť čiastočne na Slovensku nakoľko to je štátna hranica. Veľká časť trate sa nachádza priamo na hranici. Stúpanie na Malú Babiu horu mi pripomínalo Nízke Tatry - taký mix, skala, blato, čučoriedky. Veľa toho vidieť nebolo, lebo čím som išiel vyššie, tak bola silnejšia aj hmla a do toho začínal fúkať vetrík a pribudlo postupné mrholenie. Na vrchole ma začínajú prekvapovať prvý poľskí turisti, čo som tu v takom počasí o štvrtej ráno nečakal. Po chvíli trasa ide kolmo dole z hrebeňa, prudký skalnatý zbeh, čisté schody smerom dole. Tu som výrazne zbystril, lebo celé to bolo maximálne mokré a skaly boli už na pohľad hladké a zbrúsené po toľkých poľských turistoch. Po zbehu k chate opadla aj hmla a prišiel kúsok krásneho behavého chodníka v lese. Následne viedli prudko hore čisté schody a už som len čakal, kedy príde ten technický úsek, na ktorý ma upozorňovali na štarte... Ide o časť trasy, ktorá vedie po železných kramliach a reťaziach. Nie je to dlhý úsek, ale v takom počasí, ako sme mali, bol dosť klzký, takže bolo treba zbaliť palice a radšej sa pridržiavať. Celý tento úsek na vrchol Babej hory bol s pekným sklonom. Ako som prichádzal hore na čelovke, tak bola čoraz väčšia hmla, postupne sa pridávalo mrholenie a vietor. Sledoval som hodiny, lebo okolo seba som videl na päť metrov a bol som tu prvý krát, ale značenie celej trate bolo neskutočné, dalo by sa to odbehnúť aj bez hodín, za čo klobúk dole. Cca o 04:30 ráno som bol na Babej hore a na prekvapenie okrem mňa tam bolo aj veľké množstvo turistov - toľko, ako u nás počas slnečného dňa na v okolí Chopku.

Cesta na hrebeni po štátnej hranici vedue chodníkom po skale ako v Nízkych Tatrách okolo Chopku a Ďumbiera. Pomaly som sa rozbehol a už mi aj jeden z organizátorov (už po druhý raz) ukazoval dole z hrebeňa - zase prudkým pádom po schodoch. Dole ma čakal rovnako krásny lesný chodník ako predtým, dalo by sa sem aj s kočíkom. Tu sa ku mne pridal záchranár, ktorý si ma točil a riešil som mnou, odkiaľ som a či mám support: vravím, že nie. Iba krúti hlavou, že prečo ma nevidia na mape online. Ukazujem mu GPS Tracker, tak nechápe, furt točí o niečom na nohe. Prichádzame na občerstvovaciu stanicu a tu to riešia a volajú na štart.

Dopĺňam si vodu sám z fľašiek .majú ju balenú v 0,5L fľašiach od sponzorov, takže treba otvoriť to super viečko a doplniť do soft flask, čo trochu zdržuje. Mám ale náskok, tak som v kľude a čakám ako sa dorieši ten môj čip, či idem ďalej alebo mám po pretekoch. Poslali ma ďalej. Prichádzal lesný úsek mierne hore, kde postupne začína čoraz viac pršať a následne potom ide dole zbeh, ktorý je nekonečný. Tí, čo ma poznajú vedia, že dole to mám rád, ale toto už aj na mňa bolo moc. Trochu som mal toho plné zuby, nebolo podo mnou nič iné ako len voľné skaly. 

Keď toto utrpenie na členky skončilo, tak sa objavil kúsok cesty až som bol rád. Prišiel som na druhú občerstvovaciu stanicu doplniť si vodu cca 30 km od štartu. Postupne prestávalo pršať. Tu si ma hneď zobral chlapík a upevnil mi na tenisku čip (o šnúrky, podľa mňa nie moc šťastný typ, príde mi veľký, tak ideálne na zachytenie sa o niečo v lese). Na nohe mám staré známe plastové koliesko z registrácie, tak som sa len pousmial, že už viem na čo to je. :D 

Pri občerstvovačke už čakal aj support rôznych bežcov. Zatiaľ som sa netrápil tým, aká sitácia je za mnou lebo som vedel, že som na tom fyzicky dobre a ešte je moc skoro. Nasledovalo tiahle asfaltové stúpanie, ktoré striedalo lesné a opäť asfaltové. Takto sa to striedalo popri horskej osade z chát, kde boli stále popri trati na každej križovatke hasiči - tých bolo popri trati počas celých pretekov naozaj veľa. Postupne začínalo pršať - od teraz som to už ani nepočítal a ani nevnímal. Ako som prichádzal znovu do lesa, cesta začínal byť čoraz strmšia a zarastenejšia - bol to dosť divoký úsek pretekov dobrý na prebratie. A to som si myslel, že stúpanie na Babiu horu bol jediný taký kolmý úsek, čo sa ukázalo ako omyl. Po výstupe hore to začalo byť príjemne behavé, kilometre rýchlo ubiehali, až som sa ocitol na stanici č. 3, ktorá bola v strede dediny Zawoja na 43. km. Sem bola možnosť dať si poslať svoje veci, čo som aj využil, nakoľko som bežal maximálne naľahko - len s opaskom. Všetko som mal presne vypočítané, išiel som na hranu aj s množstvom gélov na každý úsek. Na druhú časť som si toho zobral viac, čo som neskôr zhodnotil ako kľúčové. Keby som mal možno ešte o 150 ml vody viac, to by bolo aj lepšie, ale pri tom daždi, ktorý ma sprevádzal, to stačilo. 

Z dediny viedla asfaltová cesta, nasledovalo postupné dlhé tiahle stúpanie hore, ktoré potom prešlo do lesa... Niečo hore, niečo dole, všetko sa dalo viac-menej bežať. Na 58.-59. kilometri bola opäť stanica na doplnenie občerstvenia. Už som si zvykol, že si všetko robím sám. Tam boli ale neskutočne milí ľudia - hovorili, že od rána sledujú ako idem tešili sa z toho a fotili sa popri tom ako som tam dopĺňal energiu a pil. Ponúkali mi aj polievku, čo som ale odmietol. Mali tam na veľkej obrazovke prebeh online, tak som sa pozrel aká je situácia za mnou - mal som cca 6-7 km náskok. 

Cesta ďalej viadla viac-menej stále lesom. Výhľadov veľa nebolo, lebo väčšinou bolo zatiahnuté, občas nejaké to slnko. Na 72. km bola opäť občerstvovacia stanica, kde som sa nemal v pláne sa moc zdržovať, lebo ma čakal posledný a z môjho pohľadu aj ťažký úsek. Takže som tu iba doplnil rýchlo vodu, čo-to vypil, nechal som im tam niekoľko prázdnych fliaš. Tu som si už zobral aj ovocie a tenké klobásky, aby nebol hlad. Na tejto občerstvovačke mi hlásili, že prichádza veľká búrka a že ak budem rýchly, stihnem to prejsť až za kopec Pilsko na ďalšiu stanicu. Tak som do toho išiel, čo to dalo, ale cesta bola čoraz horšia. Bol som totálne v blate. Krok hore a druhá noha jemne dole - pohyb ako na skialpoch. Tento úsek som jemne preklínal, nemal konca a bol naozaj náročný. Nedá sa povedať, že by som nemal energiu, ale začínal som cítiť koleno z toho divného pohybu v blate. Do toho mi v hlave chodilo, že čo za búrka to má prísť... Keď na toto riadne zaprší, tak to bude zlé. Postupne sa chodník zmenil na skalnatý a to som už vedel, že som niekde hore, lebo sa mi ukázali aj miestne vleky...

Ako som vyšiel hore, vedel som, že to najhoršie ma ešte iba čaká lebo bude treba zísť aj dole a tušil som, že cesta dole bude zase prekvapenie po voľných skalách. Nakoniec to až také nebolo, no trasa viedla na 5 kilometroch kolmo (niečo ako u nás priesekom z Martinských holí) po poriadnom blate a vyzeralo to čoraz strmšie. Občas som už dole kráčal aj pomalšie ako smerom hore, lebo som si nechcel úplne odpáliť koleno a necítil som sa na tom teréne príliš bezpečne, hlavne keď som videl, ako tam na najstrmšom úseku pár turistov išlo dole po štyroch a dole chrbtom napred. Dole ma čakal hraničný priechod medzi Poľskom a Slovenskom, kde som sa len pousmial, že som zasa blízko domova. Tu ma čakala aj ďalšia stanica na občerstvenie (85. km). Nachádzala v novom objekte (asi patril v do areálu hraničného prechodu). Núkali mi tam šatne, sprchy...na to nebol čas, potreboval som vodu. Musel som prejsť celým objektom dozadu, naplniť fľaše a zobrať si ešte aj niečo na jedenie, lebo odtiaľto som mal v pláne stáť až v cieli. 

Prichádzal úsek, ktorý vyzeral byť parádne behavý až do cieľa, kde sa by sa dalo veľa získať, ak by na to boli nohy, ale aj stratiť. Podľa online priebehu som dosť veľa času stratil na tom Pilsku, čo mi aj neskôr kamoš Marek potvrdil cez SMS s tým, že už mám len cca 4 km náskok. Osobne sa mi to nezdalo, ale pre istotu som pridával a nenechal nič na náhodu. Ukazovali sa mi časti krajiny, ktoré som dovtedy moc nevidel. Keďže som začal naháňať čas, tak som sledoval aj parametre trasy a bolo mi jasné, že niekde bude zrada, lebo už som sa blížil k 5500 nastúpaným metrom a to som bol len na približne 95. kilometri. Krajina tu bola stále "hore-dole". Občas vyšlo slnko a o pol hodiny bolo zasa inak, taká klasika týchto pretekov. Úseky s blatom a miestami až močiare striedali zase časti posiate skalou, ktorá prevládala a čo som cítil (mám poznačené členky aj dnes, skoro dva týždne po pretekoch).

Okolo 100. kilometra sa ku nám z boku pripojili ďalší pretekári z kratšej trasy (asi 60 km), takže hneď to bolo veselšie a už som nebol na trase sám a mal som o motiváciu postarané - trochu ich ponaháňať a zároveň pred nimi utekať. Postupne vyšlo aj slnko, tak som si vravel, že to bude pekný dobeh do cieľa s krásnym počasím. Cca okolo 102. km som prechádzal cez poslednú občerstvovaciu stanicu, kde chlapík riadne búchal do bubnov a povzbudzoval pretekárov. Okolo bolo pár chát, ale nemal som už v pláne zastavovať, aj keď som už išiel na prázdno, na výparoch. Samozrejme, keď uvidel moje číslo, tak bol v ošiali a kričal: Diabláááák idziesz!!! Odtiaľto už nasledoval len asfaltový zbeh dole do dediny a kúsok miernej rovinky do cieľa, kde som naháňal pretekárov zo  60 km trasy...

 

Dobeh do cieľa bol krásny - bolo to také rodinné, aj keď išlo o relatívne veľké podujatie (na naše pomery). Prišiel mi pogratulovať aj autor trate. Bolo vidieť, že túto trasu robil pretekár, nie organizátor. Chcel vedieť, aké sú moje dojmy. Z môjho pohľadu ide o náročnú stovku, ale bolo to čiastočne zapríčinené aj tým počasím a krátkym spánkom. Výsledné parametre mi nameralo cca 107 km  a 5900 metrov stúpania za 12 hodín a 21minút. So supportom by sa to dalo ísť pod 12 hodín bez väčších problémov. Do 30-45 minút po tom,  čo som dobehol do cieľa, prišli spomínané búrky. To som sa už dával dokopy v aute po sprche. 

Ďakujem Slovak Ultra Trail, že mi vybavili tento krásne preteky.